Skončil sa festival mládeže v Manile. Iste, nielen oslava, ale aj konkrétne činy. Šesťtisíc mladých, ktorí sa dokážu prejaviť nielen na pódiu, ale aj nasýtiť deti v jednej škole, vyčistiť pláž či komunikovať s ľuďmi iného presvedčenia alebo viery. Kus dôvery.
S dovolením, ak môžem povedať aspoň raz čosi len za seba, z môjho vnútra. Z jedenástich genfestov toto je jedenásty, ktorý som aj sám priamo zažil, pri každom jednom som objavil iný svojský odtieň najnovších generácií a od roku 1973 ich už veru nie je málo. Vtedy to bola revolučnosť, potom ďalší rok pružnosť, v 1975-tom rozhodnosť, o päť rokov otvorenosť, v roku 1985 mnohorakosť, v roku 1987 myslieť globálne, konať lokálne a búranie (múrov) v roku 1990. Potom v 1995-tom komunikatívnosť, vo Svätom roku 2000 vzťah k Cirkvi, v Maďarsku v 2012-tom slávnosť, nadšenie. Tohto roku ma hľadanie správneho prívlastku trochu potrápilo, veď mal vyjadrovať dozrievanie jednej celej generácie, ktorej vzorka bola na Genfeste 2018 na Filipínach. Nakoniec som sa musel poddať a zvoliť pre túto generáciu dva prívlastky: tá, ktorá hľadá vzťahy a zmysel, racionalitu.
Aj na javisku Genfestu sa objavil jeden z veľkých problémov dnešných sociálnych sietí, a to heslovitosť.
Úroveň programu na veľkom javisku Svetového obchodného centra v Pasay, čo je štvrť na pobreží Manily, bola skutočne ohromujúca. Vidno, že súčasná generácia počíta so zviditeľnením sa, to bola jedna z vlastností, ktoré Italo Calvino vo svojich Amerických lekciách (Lezioni Americane) označil za charakteristickú pre tretie tisícročie. Títo chlapci a dievčatá sa vedia pohybovať na javisku, majú prirodzený estetický vkus, dokážu tvoriť hudbu spôsobom pred pár rokmi nepredstaviteľným, tancujú a pohrávajú sa s televíziou, pritom nie tak dávno nás pred kamerami oblieval studený pot. Na druhej strane sa však mnohým zdalo, že aj na javisku Genfestu, čiže podujatia s jasným cieľom a orientáciou, sa objavil jeden z veľkých problémov dnešných sociálnych sietí, a to heslovitosť, všetko zredukovať do názvu, do sloganu, jeden klik a ideme ďalej, povrchnosť v citoch, čo trvajú toľko ako odklepnúť jeden like. Názov Genfestu bol skutočne sugestívny – Beyond all Borders (Prekročiť všetky hranice) –, ale bolo to skôr spievané ako žité, opakované od a po zet grafikami na obrovských obrazovkách Svetového obchodného centra, bez toho, že by zanechávalo zjavné stopy v srdciach a v mysliach. Podobne sa niekomu zdalo, že túto generáciu ohrozuje „synkretizmus“, čosi pochytí tu, niečo zas tam, akoby jej chýbal „vlastný košiar“, azda pre neľahký život mnohých z nich.
No v sobotu ráno sme ich na vlastné oči videli v skupinkách najmä v jednom z centier filipínskej kultúry – v De La Salle University (akoby náhodou práve tam udelili Chiare Lubichovej prvý doktorát honoris causa), otvorili 110 tém, skutočne, 110 fór s tými najnáročnejšími témami a rozhodne nie povrchnými – ekonomika a hospodárstvo, politika, solidarita, teológia, filozofia… Popoludní sme opäť vlastnými očami sledovali týchto šesťtisíc mladých ľudí, ako sa s neprehliadnuteľnými farebnými batohmi vybrali priložiť ruku k dielu na troch rôznych miestach: snažili sa vyčistiť jednu z pláží, z ktorej už bolo smetisko; v budhistickom chráme sa mohli čiastočne oboznámiť so Sakyamuni a porozprávať sa s mníchmi, mníškami aj s prítomnými mladými; v školách a sociálnych strediskách iniciatívy Bukas Palad (Otvorené dlane), medzi najchudobnejšími z chudobných, poskytli niečo na zjedenie – špagety, hamburger, pizzu a chlebíčky, sú to štvrte, kde ľudská dôstojnosť je často vec málo známa. Tak ako prirodzene diskutujú o obchode so zbraňami, takisto prirodzene vybehnú na javisko alebo nadväzujú kamarátstva s malými deťmi. Prirodzene idú do vzťahov a prirodzene sú racionálnymi. Ugo, môj 21-ročný kamarát z Talianska, mi večer na veľkom medzinárodnom koncerte povedal: „Najrozumnejšie vec, ktorú možno dnes, v čase totálneho zmätku, spraviť, je nadväzovať skutočné a trvalé vzťahy.“ Bol to jeho v poradí druhý genfest a bol ním hlboko dotknutý.
Hlboké bolo aj nedeľné ráno, keď šesťtisíc mladých pol hodinu počúvalo kázeň kardinála Luisa Antonia Tagleho, ktorý sa snažil podať biblický základ názvu Genfestu.
Hlboké bolo aj nedeľné ráno, keď šesťtisíc mladých pol hodinu počúvalo kázeň kardinála Luisa Antonia Tagleho, manilského arcibiskupa a prezidenta Medzinárodnej charity, pápežovho zástupcu, ktorý sa snažil podať biblický základ názvu Genfestu a vysvetľoval: „Po prvé: Ježiš prišiel z obyčajného zapadákova, akým bol Nazaret, ale mal mimoriadnu autoritu, ktorú mu dal Boh; po druhé: Duch nie je obmedzovaný hranicami priateľstva, známosti, príjemností alebo sympatiami; po tretie: tak ako svätý Pavol musíme prekonávať bariéry nevšímavosti, ‚konvertovať‘ k Bohu a k Bohu v druhom.“ A potom mladí počúvali aj príhovory Jesusa Morana (súčasného spoluprezidenta Hnutia fokoláre) a Márie Voceovej (prezidentky Hnutia fokoláre).
Mária Voceová okrem iného pri zhrnutí Genfestu 2018 povedala: „V čase, keď rastie migrácia a presadzuje sa nacionalizmus, ako dôsledok čisto ekonomickej globalizácie, ktorá nehľadí na odlišnosti jednotlivých kultúr a náboženstiev, Genfest ponúka mladým iný horizont: nezastaviť sa pri osobných, sociálnych a politických prekážkach, ale bez strachu a predsudkov prijímať akúkoľvek odlišnosť.“
Tieto deti nového tisícročia ohromujú: možno budú neistejší a nestálejší ako predošlé generácie, ale v hlave majú jasno…
Pri odchode vám nemohli ujsť žiarivé pohľady a konštruktívne rozhovory účastníkov. Tieto deti nového tisícročia (dobrá polovica prítomných) ohromujú: možno budú neistejší a nestálejší ako predošlé generácie, ale v hlave majú jasno… Dokážu nádherne zaplniť obrazovku, ale takisto počúvať vážne príhovory alebo počúvať sa hodiny navzájom naživo, nielen cez sociálne siete… Tak teda dôverovať a nijaký nárek za akýmisi, nikdy neexistujúcimi zlatými časmi: zlato je v budúcnosti…, keď im bude patriť.
zdroj: Città Nuova
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.