Veriaca, kresťanka, zodpovedná za volontárky na Slovensku, Božia dobrovoľníčka, mama, manželka, dcéra, manažérka. Ekonómka, ktorá má skúsenosti s dobrovoľníctvom. Marcela Pokrývková pracuje vo finančnom sektore, na svojom oddelení má 13 ľudí a aj keď priamo medzi nimi nehovorí o svojom poslaní, tak na pracovisku – ako všade inde – sa snaží byť mediátorom, vyzdvihuje skôr pozitíva ako negatíva a ľuďom okolo seba dáva pocítiť lásku. Matka troch detí nám porozprávala aj o milosrdenstve, o odpustení. Byť milosrdný k niekomu, kto mi spôsobil ťažkú krivdu, nie je totiž vždy jednoduché. Naučiť sa odpúšťať a mať každého rád môže byť tréning na celý život…
Prezraďte nám na úvod, ako je váš život spätý s Hnutím fokoláre a aká bola vaša cesta?
S Hnutím fokoláre som sa prvý raz stretla ešte ako vysokoškoláčka. Bolo to obdobie hľadania, možno aj cesty k Bohu. Spoznala som sa so skupinkou dievčat, kde som videla, že majú medzi sebou iné vzťahy, a cítila som sa medzi nimi veľmi dobre. Až neskôr som zistila, že patria do Hnutia fokoláre. Postupne som ho začala spoznávať, bola mi blízka myšlienka jednoty a univerzálneho bratstva. Jednoducho cítila som sa tam dobre.
A čo bolo potom, po vysokej škole?
Pre mňa bol významný moment, respektíve hlboká skúsenosť, keď som sa mohla v roku 1990 zúčastniť na medzinárodnom festivale mladých Genfest v Taliansku. Bolo nás tam približne 17-tisíc mladých ľudí z celého sveta. Uvedomila som si tú veľkosť, že na celom svete žijú ľudia, ktorí sú nadšení pre tú istú myšlienku jednoty a univerzálneho bratstva. Potvrdilo sa mi to, keď som sa s mladými stretla napríklad v USA, kde som študovala.
Hovoríte, že ste študovali za veľkou mlákou…
Na Slovensku som vyštudovala vysokú školu ekonomickú. Po vzniku SR som dostala grant a možnosť študovať na univerzite v Južnej Karolíne na College of Business Administration, čím som si mohla zvýšiť svoju kvalifikáciu. Počas ročného pobytu som nebola v kontakte s hnutím a vtedy som pochopila, že mi naozaj chýba niečo, čo ovplyvňuje môj život, a že skutočne potrebujem mať spoločenstvo rodiny. Keď som sa vrátila naspäť na Slovensko, prirodzene som hľadala tieto vzťahy.
A tak padla voľba na Hnutie fokoláre.
Hnutie fokoláre je hnutím za jednotu, aby sa naplnili Ježišove prikázania, aby všetci boli jedno, aby svet uveril.
Volontárky som vnímala ako realizované ženy v spoločnosti. Je tam dobrovoľnosť, žiadne sľuby.
Rozmýšľala som, čo ďalej, či sa stať fokolarínkou, teda zasvätenou osobou so sľubmi, ale v duši som cítila, že chcem mať určitú slobodu, a práve pri volontárkach som ju videla. Volontárky som vnímala ako realizované ženy v spoločnosti.
Je tam dobrovoľnosť, žiadne sľuby, ale zároveň ide o radikálne povolanie. Volontár neznamená, že dnes som kresťan a zajtra už nie, ale znamená, že sa každodenne v slobode rozhodujem pre Boha.
Bola to odpoveď na to, čo cítim, že chcem urobiť niečo pre naplnenie Ježišovho prikázania: Aby všetci boli jedno, aby svet uveril – prispieť k jednote na celom svete, a teda aj konkrétnymi skutkami v spoločnosti, aktivitami, dielom, činmi.
Vyplývajú vám z povolania volontárky nejaké povinnosti? Hovoríte, že volontári sľuby neskladajú a fungujú na báze dobrovoľnosti.
Povolanie volontárky – Božej dobrovoľníčky vnímam ako ponuku Boha, pre ktorú som sa rozhodla dobrovoľne, ale keď už sa rozhodnem byť volontárkou, tak mám záväzky, podľa ktorých žijem. Máme pravidlá, ktoré nám dala zakladateľka hnutia Chiara Lubichová. Takisto existujú stanovy potvrdené Cirkvou. Chceme slúžiť vo svete, byť rukami, nohami, vykonávať sociálne diela a byť pripravení niečo urobiť.
My stále hovoríme o ženách volontárkach. Môžu byť volontári aj muži?
Samozrejme. Aj ženy, aj muži. Slobodní ľudia, ale i vydaté ženy či ženatí muži.
A koľko máme na Slovensku volontárok a koľko ich je celkovo v zahraničí?
U nás je okolo 150 volontárok a vo svete hovoríme o počte približne 13-tisíc. Hnutie fokoláre je rozšírené po celom svete v 182 krajinách, v Taliansku má svoje medzinárodné centrum. Rovnako ho majú aj volontárky.
A čo financie? Musíte predsa aj nejako finančne pokryť náklady, ktoré sa spájajú s tým, ak niekto robí toto povolanie.
Možno by bolo lepšie použiť slovo „žije“ toto povolanie, nie robí. Jeden zo záväzkov, ktoré máme v pravidlách, je deliť sa, darovať do spoločného svoj nadbytok, pričom ten nadbytok si definuje každý sám. Mesačne dávame do spoločného podľa svojich možností.
Máme spoločnú „kasu“ – ale tam nie sú len peniaze, môže tam byť napríklad oblečenie. Ak už niečo nepotrebujem, posuniem to do „spoločného “ a ak to niekto iný potrebuje, môže to využiť. Alebo niekto má veľkú úrodu zemiakov, tiež to môže podarovať, a teda snažíme sa žiť ako prví kresťania. Nie sú to však len materiálne veci, ale aj duchovné, napríklad talenty, prežívanie skúseností, o ktoré sa delíme s ostatnými.
V prvom rade sa snažíme uspokojiť potreby medzi sebou tu na Slovensku, aby sme ukázali aj svetu, že ak sa budete mať takto medzi sebou radi ako my, nebudú medzi vami núdzni. Keď máme niečo (financie) navyše, delíme sa o to, posielame peniaze aj do medzinárodného centra, ktoré ich distribuuje do chudobnejších krajín.
Čo si majú ľudia predstaviť pod tým, že povolanie – poslanie?
Volontár slúži, snaží sa dať všetky svoje dary a talenty do služby Bohu, s cieľom dosiahnuť univerzálne bratstvo. To znamená pracovať na vedomí, že všetci sme deti toho istého Otca, a teda bratia. A tak sa k sebe aj správať. Volontár žije uprostred sveta a snaží sa s touto motiváciou pristupovať ku svojim každodenným povinnostiam, na pracovisku, v rodine, v mieste, kde býva. Je to štýl života. A pre ten sa rozhoduje každý sám. No tým, že žije vo svete, vie, že to nie je ľahké. Preto kráčame spolu po tejto ceste aj s ostatnými „povolaniami – poslaniami“ v Hnutí fokoláre.
Keď je to tvoje povolanie, povoláva ťa Boh – jednoducho to cítiš. Povedzme, ako je povolanie lekár, tak aj povolanie volontár – Boží dobrovoľník znamená, že Boh ti dal nejaké milosti, silu alebo schopnosti, aby si ich použil a bol v tomto svete budovateľom Božieho kráľovstva.
Má túžbu: „chcem urobiť niečo pre budovanie jednoty“. A ak sa človek stretne s ľuďmi, ktorí žijú radikálne – žijú ozajstným kresťanským životom –, tak môže byť oslovený a chce prispieť k tomu tiež.
A vy žijete radikálne?
Myslím si, že keby som sa nestretla s členmi Hnutia fokoláre, tak by som bola len taký „nedeľný kresťan“. Tu som však pochopila, že sa dá každodenne žiť podľa evanjelia. Či to žijem radikálne? Snažím sa, ale, samozrejme, nie vždy sa mi darí. Dôležité však je stále začínať odznova. Ak sa mi niečo podarí dobre, podelím sa o túto skúsenosť s ostatnými, aby sme si pomohli vzájomne. Ideme k Bohu spoločne, lebo spiritualita hnutia je kolektívna, to je niečo výnimočné. Boli a tiež sú aj individuálne spirituality, človek sa snaží ísť k Bohu nejakým osobným vzťahom. Nám však ide o kolektívnu spiritualitu – o kolektívnu svätosť.
Ako môžeme byť k Bohu bližšie spolu?
Snažíme o vzájomnú lásku medzi sebou a touto láskou svedčiť o tom, že Boh je láska, a prinášať Ježiša na zem, lebo v evanjeliu je napísané, kde sú dvaja alebo traja zjednotení v mojom mene – tam som uprostred nich.
Volontárkou ste 24 hodín denne.
Fokolaríni žijú vo fokoláre, ale my volontárky sa rozídeme do svojich rodín, domovov a stretneme sa práve preto, aby sme sa povzbudili, posmelili a vymenili si skúsenosti. Snažíme sa žiť kresťanstvo v reálnom živote, 24 hodín denne, sedem dní v týždni a 365 dní v roku. Ja som manželka – volontárka, mama – volontárka, dcéra – volontárka, ale aj volontárka na pracovisku, skrátka vo všetkých aspektoch života.
A ako si máme predstaviť potom volontárku v práci?
Aj v práci chcem vydávať svedectvo a tvoriť spoločenstvo, napríklad tým, aký má človek vzťah k práci. Ako volontárka v práci sa chcem neustále vzdelávať, pretože Boh mi dal nejaké schopnosti, možnosti a ja ich chcem odovzdať na 100 percent.
Nepracovať len preto, aby ste len zarobili, ale zvyšovať si kvalifikáciu, aby ste boli dobrým odborníkom, budovali vzťahy s nadriadeným, podriadeným a podobne. Ak vládne na pracovisku napätie, tak pomôcť k zbúraniu bariér, napätí a snažiť sa o jednotu, zjednocovať ľudí. Ak sú niekde dve oddelenia, ktoré majú nejaký problém a nevedia sa dohodnúť, tak cítim nejednotu a snažím sa vstúpiť do toho a byť takým mediátorom, aby došlo k dohode, a niekedy je to aj za cenu toho, že to človek vezme na seba.
Alebo ak niekto niekoho ohováral, neposúvať to ďalej, ale nechať to tak a vyzdvihovať na ľuďoch to pozitívne, a nie šíriť okolo seba negatíva či kritiku. Volontárka v práci dáva kolegom okolo seba pocítiť, že ich má rada.
Nepracovať len preto, aby ste len zarobili, ale zvyšovať si kvalifikáciu, aby ste boli dobrým odborníkom.
A vy zbližujete svojich kolegov? Zažili ste situáciu, keď ste museli niečo podobné riešiť?
Určite boli nejaké rozpory aj medzi kolegami a vtedy som sa snažila do toho vstúpiť – či už vyzdvihnúť pozitívum jednej strany, alebo obhájiť druhú stranu, prečo to tak robí.
Keby som sa chcela stať volontárkou, čo musím urobiť?
Ak sa chce niekto stať volontárom, musí lepšie spoznať, o čom je toto povolanie. Absolvuje dva roky prípravného obdobia, keď sa zoznamuje s týmto povolaním. Ide v podstate o také „skúšobné obdobie“, na konci ktorého sa rozhodne, či povie áno alebo nie.
Spýtam sa ešte jednu dôležitú otázku, ktorá mňa osobne zaujíma. Prečo sa bežne o Hnutí fokoláre tak veľa nevie? Prečo ostatní ľudia možno nepoznajú, čo znamená volontárka?
Mnohí sa stretli s Hnutím fokoláre ešte počas komunizmu, keď sa o tom vôbec nerozprávalo. Samozrejme, teraz je iná doba, ale stále platí, že nemáme o tom toľko rozprávať, ale máme to žiť. Máme žiť tak, aby podľa nášho života vedeli napísať nové evanjelium.
Ako tomu mám rozumieť?
Každý mesiac máme jednu vetu z evanjelia, je to tzv. Slovo života, podľa ktorého sa snažia žiť všetci na celom svete. A tiež na každý deň máme jednu myšlienku – slovo na deň. Ak sa každý mesiac snažíte vnášať do života jednu vetu z evanjelia a keď ju žijete dobre, tak by sa podľa vášho života malo dať napísať evanjelium.
A vy ho žijete dobre?
To musí posúdiť niekto iný. My volontárky sa pravidelne dva-trikrát do mesiaca stretávame. Keďže je nás 150, sme rozdelené do menších skupín po troch až ôsmich volontárkach. Tie skupiny sa volajú jadrá. Snažíme sa vytvoriť dočasné fokoláre – kde žijeme vo vzájomnej láske. Na týchto našich stretnutiach si tieto skúsenosti vymieňame, ako sa nám podarilo žiť podľa Slova života.
Napríklad v mladosti som mala problém so sestrou. Vždy mi brala moje oblečenie a bola som naštvaná. Keď som však pochopila, že v nej je Ježiš, že vlastne to svoje oblečenie požičiavam jemu, bolo to ľahké a už mi to neprekážalo.
Je to vlastne zmena postoja, keď zistíte, že v tom druhom človeku je tiež Ježiš a máte ho rád ako seba, nemáte problém niečo dať tomu druhému.
Ježiš zomrel aj za človeka, ktorý spáchal takýto hrozný skutok – takže aj posledný lotor má šancu, že sa polepší.
Dobre, ak hovoríme o požičiavaní oblečenia, to chápem. Ale čo v prípade, ak ide o niekoho, kto nám ublížil, okradol nás alebo spáchal omnoho horšie skutky? Ako si môžete predstaviť u niekoho, kto siahne niekomu povedzme na život, že je v ňom Ježiš?
Je to ťažké, ale v takomto prípade je to milosrdenstvo… odpustenie. Môžete mu len odpustiť a mať ho rád aj napriek tomu, čo urobil.
Ježiš zomrel aj za človeka, ktorý spáchal takýto hrozný skutok – takže aj posledný lotor má šancu, že sa polepší. A ak odpustíte, ste slobodný, posuniete sa ďalej.
Musí to však byť ťažké…
Máme skúsenosti, že ľudia sa menia. Ak teda ten druhý cíti, že ho máte radi, vycíti to, tak sa môže zmeniť k lepšiemu. Má tu šancu. A predsa Boh nás má rád všetkých – aj dobrých, aj zlých.
Takže i ja sa snažím mať rada každého, ale chce to tréning.
Celoživotný?
Určite…
Takže netreba vešať hlavu ani pri prvom neúspechu, ak som k niekomu milá, mám ho rada, ale ten dotyčný človek sa správa zle?
Ak je láska úprimná, myslím si, že to človek pocíti. A volontárky tiež hovoria o osobných skúsenostiach. Niekedy sú to roky, keď sa napríklad vzťah so šéfom nezlepšuje, ale ony mu dávajú šancu, nevracajú „facku“ a naozaj až po rokoch sa tí ľudia zmenia. A je to len preto, že máte radi toho druhého a ten dotyčný človek to cíti.
V práci vo finančnom sektore zastrešuje 13 ľudí na oddelení, ako volontárka 150 Božích dobrovoľníčok na Slovensku.
Poďme teraz trošku k vašej práci? Čomu sa venujete?
Od roku 1995 pracujem vo finančnom sektore, teraz ako vedúca oddelenia v odbore vysporiadania bankových obchodov, v bankovej terminológii tomu hovoríme back office. Našou hlavnou úlohou je vysporiadať všetky obchody, ktoré díleri urobia – čiže zaplatiť na príslušné účty.
A ako sa vám darí prepojiť Božiu dobrovoľníčku s prácou a rodinným životom? Zrejme nemáte veľa voľného času. Nevyčítajú vám to doma?
Mám možno šťastie, že môj manžel je tiež volontár, Boží dobrovoľník. Zoznámili sme sa ako mladí v hnutí. Keby som sa vrátila na začiatok k tej prvej otázke, tak mi Hnutie fokoláre prinieslo do života môjho muža. (smiech)
Takže tu sme sa zoznámili. A je to naozaj dôležité, ak vidíte toho druhého, ktorý má tie isté ideály, o to je to potom jednoduchšie. A spoločne sa snažíme naše dary, ktoré nám Boh dal, ponúkať ďalej ako služby.
A ako vyzerá taká mama volontárka, vychováva deti inak? Máte aj iný spôsob komunikácie so svojimi deťmi? Čo si pod tým máme predstaviť?
Myslím si, že som mama ako každá iná, v každom prípade sa im s manželom snažíme odovzdať naše ideály.
A ste viac volontárka mama, manželka, dcéra, zamestnankyňa? Čo vám „zaberie“ viac času?
To sa nedá takto povedať, ani percentuálne vyjadriť. Ste volontárka 24 hodín denne. Je to vaša potreba, že chcete mať vzťah s Bohom, aby som mohla mať vzťah aj s inými ľuďmi.
V živote treba hľadať Božiu vôľu, niekedy je to tom, že napríklad dnes pôjdem pomôcť mame, pretože to naozaj potrebuje, pretože som aj volontárka dcéra. Inokedy zas idem v rámci hnutia na stretnutie. Ak mladí potrebujú odviesť na nejakú akciu, tak sa zdvihnem, nechám svoju robotu, svoje pohodlie a oddych a idem, som pripravená na službu. Som slobodná povedať áno alebo nie. Snažím sa počúvať svoj vnútorný hlas. A aj toto je osobný vzťah s Bohom.
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.