Naštartovanie slovenského poľnohospodárstva je dôležité, mali by sme mať totiž pokrytú základnú ľudskú potrebu, ktorou je jedenie, a to z lokálnych zdrojov. To by mala byť priorita pre Slovensko v prvom rade, myslí si Ivana Németová z iniciatívy Kresťan na vidieku. Mladá Slovenka je aktívna v niekoľkých smeroch. O permakultúre, životnom prostredí a ďalších oblastiach dokáže pútavo rozprávať celé hodiny a je inšpiráciou pre ďalších mladých ľudí vo svojom okolí.
Ivana študovala záhradnú a krajinnú architektúru v Nitre, je absolventkou Kolégia Antona Neuwirtha. Pracovala v Škole permakultúry a v roku 2019 absolvovala úplný kurz permakultúrneho dizajnu. Venuje sa taktiež sociálnej práci a udržateľnosti komunít v spolupráci s Gréckokatolíckou rómskou misiou. Integrálnu ekológiu, teda udržateľný prístup k životu, k ľuďom a prírode, vníma ako súčasť kresťanskej viery.
Spomedzi všetkých aktivít, ktorým sa venuje, si našla čas, aby nám porozprávala o svojom vzťahu k prírode, sociálnej práci, ale i o práci s Rómami a v neposlednom rade približuje aj vzťah k Bohu samotnému. Hovorí o deregulácii trhu, upozorňuje na zvýhodňovanie nadnárodných korporácií oproti malým podnikateľom. Vysvetľuje, prečo by mala byť starostlivosť o životné prostredie súčasťou nášho každodenného života. A nakoniec prezrádza, ako vyzerá jej život ako zasvätenej panny Ordo virginum v Košickej arcidiecéze.
Ako ste sa dostali k iniciatíve Kresťan na vidieku? A môžete nám tiež priblížiť, o čo presne ide?
Mala som možnosť byť pri vzniku tejto iniciatívy. Fórum kresťanských inštitúcií (FKI) a spolupracujúce organizácie už dlhé roky videli potrebu nejako združiť či zastrešiť kresťanov na vidieku a venovať sa ich potrebám.
Iniciatíva chce využiť vidiek a prírodu ako evanjelizačný nástroj.
Napríklad v Nemecku od konca druhej svetovej vojny fungujú katolícke vidiecke hnutia. Preto FKI pred tromi rokmi začalo usporadúvať sieťovacie stretnutia kresťanov, ktorí žijú alebo chcú žiť na vidieku, aby vznikajúca iniciatíva odpovedala na potreby ľudí.
Za dôležitú v rámci nášho hnutia považujeme encykliku Laudato si’, a preto aj naša iniciatíva chce využiť vidiek a prírodu ako evanjelizačný nástroj – na oslavu Boha a na integrálny rast ľudí v každej oblasti života.
A aká je presne vaša úloha?
Naša iniciatíva Kresťan na vidieku sa rozvíja organicky. Takže každý z nás robí, čo môže, vie, po čom túži a čo vychádza z jeho srdca. Ja väčšinou prichádzam s novými nápadmi a tím nadšených ľudí mi ich pomáha zrealizovať. Napríklad od januára sme spustili projekt Inšpiratívne príbehy z vidieka, kde každé dva týždne prinášame zaujímavé príbehy ľudí, ktorí sú nejako spojení s vidiekom. Podtitul je: „Vidiek či túžba po ňom pre zdravú rodinu i spoločnosť“ – a tento projekt nadväzuje na práve prebiehajúci Osobitný rok rodiny Amoris laetitia.
Ďalej sme spustili série seminárov V zdravom tele – zdravý duch a Semenár, ktoré väčšinou aj moderujem, lebo nemá kto iný (úsmev). Okrem toho lektorujem permakultúrne semináre Zdravá záhrada – dobrý život, ktoré fungujú iba v prezenčnej forme (nie online), keďže jedným z ich cieľov je ekologické obrátenie.
Zastrešujete teda celkom dosť aktivít sama. Aká veľká je vlastne iniciatíva, koľko vás je?
Ide tak približne o 10 nadšencov, ktorí sa rozhodli priložiť ruku k dielu. Väčšinou sú to ľudia, ktorí majú rodiny a sú zaneprázdnení, no v tejto iniciatíve vidia zmysel a chcú skúsenosť vidieka, permakultúrneho myslenia a nachádzania Boha v prírode sprostredkovať iným. Stále sme otvorení aj ďalším priaznivcom a do budúcna máme víziu rozvíjať lokálne vidiecke komunity v jednotlivých regiónoch. Teda rozvíjať sa budú sami, my však radi pomôžeme pri ich vzniku, zastrešení, prepojení.
Téma ekológie a životného prostredia je čoraz populárnejšia. Aj my pravidelne píšeme o tejto problematike. Prečo práve vás zasiahla? Čo bolo tým spúšťačom?
Hoci som vyrastala v Košiciach, náš dom bol na samote, za domom les, pred domom Hornád, takže akési inklinovanie k prírode som mala odmalička. Potom som študovala záhradnú architektúru – no príroda či záhrada boli vždy oddelené kategórie od zvyšných oblastí života. Vnímala som to oddelene, neuvedomovala som si súvis každej jednej mojej činnosti so životným prostredím, ktoré bolo okolo mňa.
Myslím si, že to „ekologické obrátenie“, o ktorom hovorí pápež František, prišlo až na kurze permakultúry na Hrušove. Tam som si uvedomila, ako všetko spolu súvisí a že starostlivosť o životné prostredie, o náš spoločný dom nie je iba jednou z ďalších mnohých „dobrých vecí“ či spoločenských konvencií. Ale že to je (alebo by aspoň mala byť) integrálna súčasť nášho každodenného života, každého nášho rozhodnutia a predovšetkým súčasť vzťahu so Stvoriteľom.
Nie je to iba „jedna z tém“ – je to žitie každodennosti, ktoré ovplyvňuje všetky ďalšie témy: vzťahy (aj vzťah s Bohom), telesné zdravie, rodinu, ako aj všetky tie bolestné témy: násilie v rodinách i mimo rodín, vojny, chudobu. Dalo by sa o tom veľa rozprávať, ale odporúčam knihu Naša budúcnosť je lokálna, ktorá mi toto moje poznanie potvrdila.
Ak by ste si mali vybrať tri hlavné problémy alebo okruhy, ktoré vás najviac zasiahli a – keby ste ich mohli hneď ovplyvniť – ktoré by to boli?
Fúha… keby som ich mohla ovplyvniť, viem, čo by to bolo, no nie je to ľahká téma, nie je ľahké o tom hovoriť bez dostatočného vysvetlenia, lebo z človeka hneď spravia konšpirátora a neviem čo všetko (úsmev).
V poslednom čase sa však dosť zamýšľam nad dereguláciami trhu, ktoré ma veľmi trápia – bol to aj modlitbový úmysel pápeža Františka na mesiac máj. Toto by bola určite prvá vec – odstrániť nekonečné zvýhodňovanie nadnárodných korporácií, kvôli ktorým trpia malí podnikatelia. Nehovorím, že nadnárodné korporácie sú zlé (hoci o ich akejsi organickosti či prirodzenosti by sme sa mohli baviť) – no vôbec nehovorím, že sú zlé či nesprávne.
Každý z nás ich produkty využíva a čerpá z toho dobrého, čo ponúkajú. Ja si len želám, aby neboli zvýhodňované a aby v podobnej mierke boli zvýhodnené lokálne komunity, organizácie a podnikatelia. Myslím si, že takto by bol život menej komfortný – najmä pre nás, Európanov, či ľudí zo „strednej triedy“ – myslím si však, že by sme boli v konečnom dôsledku šťastnejší.
Myslím, že keby sa toto podarilo – čoho dôsledky si nikto z nás nevie ani len predstaviť –, bolo by potrebné naštartovať slovenské poľnohospodárstvo. Pre Slovensko je to totálna priorita. Kým sa toto nestane, Slovensko sa nikde neposunie – môžeme mať skvelé IT firmy a neviem čo, no nijako nám to nepomôže, kým nebudeme mať pokrytú základnú ľudskú potrebu – jedenie – z lokálnych zdrojov.
Ročne sa na Slovensko dovážajú potraviny za jednu miliardu eur. Viete si predstaviť, koľko to je? Čo by som pre to konkrétne urobila, keby som mohla? Okrem pozemkových úprav by som zastavila dotácie na repku a na plodiny, ktoré majú minimálnu pridanú hodnotu. Ba pokutovala by som to (úsmev).
Pre mňa je veľkou hanbou pozerať sa v tomto čase na kvitnúce žlté polia určené na „biopalivo“.
Monokultúry úplne devastujú našu krajinu, naše polia. Pre mňa je veľkou hanbou pozerať sa v tomto čase na kvitnúce žlté polia určené na „biopalivo“, ktoré je iba zámienkou, a zároveň zabíjame včely a pôdne organizmy. A pritom hladujeme, lebo nemáme dať čo do úst, nič slovenské. A teda popri tých formálnych zmenách zhora (sceľovanie pozemkov, dotácie) určite treba vzdelávať ľudí v tom, čo treba pestovať a ako.
Keby sa tieto dve veci udiali, potom by bolo treba pozorovať – to je základné permakultúrne pravidlo. A reagovať na zmeny, potreby, vylepšovať procesy. Určite by sa našlo ešte mnoho ďalších vecí, potrebných zmien. No predsa mám ešte jeden okruh – podľa mňa to všetko súvisí – okrajové komunity, chudobní sú tiež súčasťou nášho životného prostredia. Zosystematizovala by som pastoráciu Rómov – minimálne v rámci nášho slovenského kontextu. Okrem iného vnímam potrebu rómskej liturgie a formácie misionárov na túto službu – misionárov rómskych i slovenských.
Vníma vaše okolie, čomu sa venujete? Zaujímajú sa, pýtajú sa vás? Chcú sa prípadne aktívne zapojiť?
Myslím, že áno. Tak vlastne vznikol aj náš tím Kresťan na vidieku. V priebehu niekoľkých mesiacov sa mi ozvalo pár ľudí, že vnímajú tieto témy a tiež im ležia na srdci, no nevedeli, čo v tom robiť. Hneď som ich zapojila do tímu a sú skvelí, som za nich veľmi vďačná.
Životné prostredie by malo trápiť každého, lebo v ňom žijeme.
Musím sa priznať, že aj tak si kdesi v kúte srdca želám viac – aby sa ľudia viac zaujímali, zapájali. Životné prostredie by malo trápiť každého, lebo v ňom žijeme – a bez neho, alebo ak je poškodené, niet života, zdravia, dobrých vzťahov.
No sú aj ľudia, dokonca aj moji blízki, ktorí sa môjmu úsiliu vysmievajú a vôbec nechápu, o čo ide. Že ide o život – doslova. Myslím si však, že aj to musí byť súčasťou. Keď pápež v encyklike Laudato si’ používa pojem „ekologické obrátenie“, tak toto uvedomenie musí byť asi naozaj metanoiou, ktorá nedokáže prísť iba vlastným úsilím. Ja si tak myslím, že nám to musí dať Otec. Bez toho nepochopíme, o čo ide. No môžeme o to prosiť, o milosť, aby sme spoznali vzťahy okolo nás – ako celé stvorenstvo volá „Laudato si‘!“ a ako ho Pán daroval nám, aby nám slúžilo. Je to celé podobné ako s obrátením sa k Bohu, podobný proces. No s tým ide ruka v ruke aj informovanosť, čo v praxi znamená žiť v duchu tohto „obrátenia“.
Vy spomínate pojem alebo motto: „Ži na okraji, je tam viac života!“ Čo si pod tým máme predstaviť?
Nevymyslela som to ja – je to motto permakultúrneho princípu o okrajoch. Ja som to prebrala a poprepájala, lebo je to veľká pravda, s ktorou sa stretávame aj v našom osobnom i duchovnom živote. Ja aj v pracovnom. Čitateľom odporúčam pozorovať okraje v prírode, ako fungujú, a premýšľať, čo nám tým chce Pán povedať v našom bežnom živote.
Napríklad keď necháme kvety vo váze príliš dlho, začne sa tvoriť pleseň na okraji, na rozhraní dvoch prostredí, skla a vody. Aj to je život. Práve kvôli okrajom by sa na každom poli mali tvoriť remízky – tie sú oázami života v krajine. Aj naše telo tak funguje – črevá majú klky – nekonečné množstvo okrajov, aby dokázali vstrebať viac potravy a byť efektívnejšie. Takto stvoril Pán okraje a takýto úmysel s nimi mal – zveľadiť, vzpružiť život.
Čo to môže znamenať pre život každého jedného z nás – nech si na to odpovie každý sám. No mne to vždy evokuje život v rómskej osade, lásku k životu, akej ma učia Rómovia. Ale aj celkovo chudobní. Vieme, že Kristus bol povolaný „hlásať evanjelium chudobným“ – tým, ktorí sú na sociálnych perifériách, okrajoch. Títo chudobní ho prijímali a život tam kvitol. Chudobní evanjelium i život samotný akosi jednoduchšie prijímajú. Tak to funguje aj dnes. Kto to nezakúsil, nech sa príde pozrieť napríklad do našej Gréckokatolíckej rómskej misie, kde spozná Rómov, ktorí prijali Pána Ježiša. A zaručujem, že sám odíde „oživený“.
Chudobní evanjelium i život samotný akosi jednoduchšie prijímajú.
Taktiež upozorňujete na problémy spojené s ekológiou aj v súvislosti, že ak je niečo na opačnej strane zemegule, neznamená to, že nás sa to netýka. Aký návod máte na to, aby ste, nechcem povedať presvedčili ľudí, ale aby začali uvažovať nad tým, že čo to znamená… Čo potom donúti ľudí zamyslieť sa nad tým?
Neviem, čo ich donúti. Ľudí, ktorých trápia iba peniaze, donútia asi iba peniaze. Preto, ako som spomínala, je dôležité nastoliť aj „zmenu zhora“.
No príde mi to ako otázka podobná tejto: Čo donúti ľudí, aby milovali Stvoriteľa a vzdávali mu úctu aj vo všetkom, čo stvoril? No takáto otázka nemá zmysel – voči tomu budeme navždy bezmocní, lebo Pán sa rozhodol dať nám slobodnú vôľu a dobre to urobil (úsmev). Môžeme sa rozhodnúť aj nemilovať ho a ničiť to, čo stvoril.
No môžeme ľudí vzdelávať , aby si uvedomovali dôsledky svojich konaní. A aby sa slobodne rozhodli, či budú vo svojom konzumizme pokračovať, alebo či svoj životný štýl zmenia. Informovanosť! Na toto sa musí dbať.
Mohli by sme sa baviť skôr o tom, čo „donúti“ kresťanov, aby začali prehodnocovať svoje konanie. Mojou odpoveďou je: jedine slobodná láska k Bohu, ktorého lásku už spoznali. Preto sa mi zdá dôležité neoddeľovať evanjelizáciu a Božie prikázania od nášho vzťahu k stvorenstvu – podľa vzoru sv. Františka i pápeža Františka. Preto je asi aj dôležité vzdelávať a informovať kňazov a zasvätených, ktorí formujú svedomie veriacich, že čo všetko vlastne znamená láska k stvorenstvu.
Ešte spomínate aj nadnárodné korporácie a okrajové komunity v rôznych častiach sveta. Priblížite nám presne, o čo ide, aké je tam prepojenie?
Náročné je dopodrobna to vysvetliť – na objasnenie týchto vzťahov naozaj odporúčam knihu Naša budúcnosť je lokálna – Cesta k ekonomike šťastia od Heleny Norberg-Hodge. V zásade však ide o to, že nadnárodné korporácie vyťažujú „bohatstvo, zdroje“ chudobnejších krajín a prinášajú ho krajinám bohatším, na čom samy zarábajú. Nejde len o bohatstvo prírodné, ale aj o ľudí: pracovnú silu i ľudský potenciál.
Namiesto toho, aby tieto prírodné zdroje či ľudia svojimi talentmi a energiou slúžili lokálne tomu miestu, na ktoré ich Pán dal, sú premiestňované do iných častí sveta, čím sú nedocenené a tým aj zneužívané, ba vykorisťované. Samozrejme, veľmi to celé zjednodušujem. V malej miere je toto presúvanie zdrojov v pohode. No vo veľkej miere, ako sa to v súčasnosti deje, je to dosť veľký problém.
Takto vzniká ani nie chudoba, ale bieda. Pri premiestňovaní zdrojov vzniká ten problém, že konečný spotrebiteľ nevidí, čo sa deje, čo to spôsobuje na mieste, odkiaľ sa to berie. Často vravím, že keby sa to dialo pod našimi oknami, nedovolili by sme to, nespolupracovali by sme, nekúpili by sme si ten produkt. A problém je, že to nevidíme. Tie katastrofálne dôsledky však reálne existujú.
Keď sú korporácie zvýhodňované a dotované, nehľadia na uhlíkovú stopu a dôsledky, ktoré zanechávajú, doslova ich veľmi neefektívne premárňujú. A to sa berie chudobným. To sa však netýka iba korporácií, ale každého jedného z nás – tak ako sa hovorí: vyhodené jedlo je jedlo, ktoré sa vzalo zo stola chudobným. To isté pravidlo platí pri premárnení akéhokoľvek zdroja.
Spozorovali ste rozdiel vnímania tejto problematiky aj medzi ľuďmi? V tej všeobecnej rovine – mladí, stredná generácia, starší ľudia. Pri písaní rozhovorov sa často stretávam s mladšou generáciou, ktorá sa akoby viac podľa mojej osobnej a subjektívnej skúsenosti zaujíma o tieto témy a aj ich otvára na rôznych fórach. Dôkazom ste napríklad aj vy sama teraz…
Môže byť. Myslím, že komunizmus ovplyvnil nielen vzťah ľudí s Bohom, ale aj so sebou samým, s rodinou a s prírodou. Ja si myslím, že toto je dôsledok.
Vy okrem tejto iniciatívy však pôsobíte aj na Sigorde v Centre rómskej misie a rovnako tiež vo Fóre života v projekte Sieť pomoci. Čomu sa tam venujete?
Vo Fóre života ide o ochranu samotného života – nielen pred počatím. Preto vznikla aj Sieť pomoci, ktorá pomáha prepájať tých, čo vedia a chcú pomôcť, s tými, ktorí pomoc potrebujú. Snažíme sa teda aj o konkrétnu pomoc znevýhodneným.
Začala som sa preto venovať rómskym deťom z neďalekej osady prostredníctvom Montessori pedagogiky. Na Sigorde som založila Montessori dielničky pre znevýhodnené deti. Začínam pracovať aj s ich rodičmi, najprv tak, že spolu vyrábame jednoduché vzdelávacie pomôcky, s ktorými deti môžu pracovať aj doma, a od takej prirodzenej pomoci sa postupne dostávame k evanjelizácii, čo vykonávame už skôr v rámci Gréckokatolíckej rómskej misie.
Na Sigorde sa rekonštruuje budova, ktorá bude slúžiť nielen Rómom na formačné a pobytové aktivity, ale aj komerčne pre všetkých návštevníkov, ktorí túžia po oddychu tela i duše. Skvelé je, že túto budovu rekonštruujú sami Rómovia. No a ja sa snažím byť takým spájateľom tohto úžasného diela so svetom, spoločnosťou.
Navyše ste sa rozhodli zasvätiť svoj život čistote, službe Cirkvi a blížnemu ako zasvätená panna Ordo virginum v Košickej arcidiecéze. Čo to znamená v praxi?
Stále v tom rastiem a stále viac si uvedomujem hĺbku tohto svojho povolania. Je to aj náročné, pretože nemám intenzívnu formáciu a komunitu, aká je napríklad v reholi. No o to je to krajšie a čistejšie. Tá zmena myslenia a konania vyplývajúca zo zasvätenia sa Bohu musí prísť zvnútra, vnútornou premenou, nie zmenou oblečenia, rehoľného mena, komunity – hoci tieto veci môžu tej vnútornej zmene aj pomáhať.
V praxi teda normálne pracujem, nemám špeciálne oblečenie, nežijem podľa žiadnej konkrétnej vopred určenej spirituality.
V praxi teda normálne pracujem, nemám špeciálne oblečenie, nežijem podľa žiadnej konkrétnej vopred určenej spirituality, ale podľa takej, ktorá je mi blízka. Takto žili zasvätené osoby v prvých storočiach Cirkvi. Je to pre mňa veľmi príťažlivé a myslím, že by to mohlo byť aj pre ľudí v mojom okolí, najmä pre Rómov, s ktorými pracujem. Môžem sa im takto viac priblížiť.
Vyzerá to, že váš deň sa začína veľmi skoro ráno a končí pravdepodobne neskoro v noci. Ako dokážete toto všetko prepojiť?
Tak, že všetko prepájam… aj zdanlivo nespojiteľné (smiech). Fascinuje ma synergia – jedna a jedna sú tri. A najmä v poslednom čase objavujem, že túto synergiu vytvára modlitba. Tuším, že don Bosco hovorieval: Modliaci sa človek zaseje dve zrná a vyrastú mu štyri klasy, pričom človek, čo sa nemodlí, zaseje štyri zrná a vyrastú mu iba dve. Musím však priznať, že zatiaľ je to pre mňa taký ideál, ale verím, že sa k nemu aspoň blížim.
Výzvou pre mňa je pevne si nastaviť režim „ora et labora“ – a v tom mi pomáha aj lektor našich seminárov V zdravom tele zdravý duch Tomáš Rusňák, ktorý je štrukturálny terapeut. Aj Božie slovo hovorí: „Ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú.“ A toho sa túžim držať.
Autormi fotografií sú: “Homo Tobias Viator”, Miriam Kuzárová.
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.