Mama

Svet si prechádza rýchlymi zmenami, ale isté skutočnosti sa ani plynutím času nemenia. Medzi ne patrí aj postava mamy – ženy, ktorá každému z nás dala kedysi život.

Prichádza mi na myseľ neha, pohladenie, nezištná starostlivosť, námaha, úsmev, blízkosť, nevyspaté oči, choroba, odovzdanosť, strata fyzických síl, neuveriteľná trpezlivosť a napokon mamin odchod do večnosti, ktorý pripomínal skôr prechod do vedľajšej izby. „Mamy by nemali umierať,“ povedala mi suseda, keď sa dozvedela o smrti mojej mamy. Mama ma však aj svojím tichým prijímaním utrpenia a neskonalou vernosťou životu až dokonca učila nevzdávať sa a milovať. Preto jej patrí vďaka za každú chvíľu, ktorou mi svedčila o dôležitosti jednoduchej prítomnosti a svojho poslania manželky a matky.

Každý človek si svoju prvú skúsenosť zažíva s matkou. Už v tehotenstve sa matka a dieťa spoznávajú, navzájom zlaďujú a vytvárajú si neopakovateľný intímny vzťah. Dnes sa toľko hovorí o bondingu,  prvom kontakte mamy a dieťaťa hneď po pôrode. Dieťa si prirodzene nájde cestu k matke, ktorá je preňho nielen zdrojom tepla a istoty, ale aj potravy. Prichádza prvý vzájomný pohľad a my, matky, vieme, že vlne dojatia, ktorá nás zaplaví, sa nič nevyrovná. Ten malý uzlík zažíva silný okamih, ktorý mu vo väčšine prípadov pomáha začať rozvíjať bezpečnú vzťahovú väzbu. Matka sa pre dieťa na niekoľko mesiacov stáva tou najdôležitejšou osobou v jeho mikrosvete. Pozornosť, podpora a dotyk sú pre dieťa kľúčové aj do ďalších
rokov, sú „ingredienciami“ pre jeho budúci spokojný život.

Mamy sú jednoducho nenahraditeľné. A tak nemožno na sviatok matiek nespomenúť Matku par excellence, Máriu, Ježišovu mamu. Bola vyvolená, výnimočná, jediná, koho si Boh vybral, aby sa do jej lona vtelilo večné Slovo. Celou svojou mysľou, bytím, skutkami sa dávala svojmu Božiemu dieťaťu. A ako matka sa dala pretvárať Bohom.

Aj my sme povolaní napodobňovať Máriu. Nie sme bez chýb ako ona a aj vo výchove sa dopúšťame mnohých omylov. Stačí však, že sa v každodennosti snažíme dať zo seba to najlepšie, a tak prevažuje to dobré. Ak máme deti, skláňame sa k nim v každom veku a učíme sa ich milovať úprimnou a zrelou láskou. Aj tí, ktorí nie sú povolaní k fyzickému materstvu a otcovstvu, sa majú otvárať vzťahom a dialógu s inými a byť tak duchovne „plodní“. A práve preto, že sme stvorení pre vzťahy, sme ochotní byť „k dispozícii“ nielen vlastným deťom, ale neraz každému, s kým prichádzame do kontaktu. Aj tejto otvorenej náruči nás naučili naše mamy. Od nich sme vypozorovali neúnavnosť v službe, obetu, vytrvalosť a najmä ochotu začínať vždy odznovu.

Istotne sme vo vzťahu s mamou nemali všetci len pozitívne skúsenosti, ale už samotná skutočnosť, že sme dnes tu a že sme dostali šancu žiť, je veľký dar. Každý má vlastne dôvod spievať dnes svoju „ódu na radosť“, lebo cez matku dostal príležitosť dokázať sebe i iným, že je hodný lásky a je slobodný ju dávať.