Manželstvo čoraz viac vnímam ako krehký kvet, ktorý sme kedysi vzali do svojich dlaní a v priebehu rokov si ho chránime, aby nestratil svoju vôňu, farbu i pôvab. Zobrali sme sa z lásky, tá časom zosilnela a prehĺbila sa, stali sa z nás nielen partneri, ale i skutoční priatelia. V mojom príbehu je to tak a som za svoj vzťah s manželom nekonečne vďačná.
„Každý chvíľku ťahá pílku,“ hovorieval mi manžel v čase únavy pri malých deťoch, keď ma chcel aspoň trochu odbremeniť a opakuje mi to často aj teraz, keď už deti povyrástli a pomaly niektoré z nich prekračujú vek dospelosti. Na začiatku som to brala ako peknú ľudovú múdrosť. Vždy som síce cítila jeho blízkosť a aj konkrétnu pomoc, ale až posledné náročné obdobie pandémie a veľkých zmien v bežnom fungovaní života mi ukázali, že manželský vzťah sa utužuje a rastie najmä cez zomknutie sa a spoločné znášanie bremien.
Sme jeden pre druhého nevyhnutní, niet kam ujsť, nič sa nedá ukryť ani zamaskovať. Stála fyzická blízkosť viac-menej v tých istých priestoroch z nás sňala akýkoľvek ostych a zostala len nahá úprimnosť. Za rok sme sa spoznali azda viac než za celé tie roky. Spoznali a zblížili sa, lebo padli všetky hranice a zostali len oči a duša. A oči sú oknami do duše. Dotkli sme sa teda podstaty. Naše plusy a mínusy sa zosúladili, ticho už nie je dráždivé, ale naučili sme sa ho čítať. Priznali sme si krehkosť a zraniteľnosť a to nás v očiach druhého urobilo silnými.
Boh nás kedysi dal dokopy a spája nás dodnes, je s nami. Akoby nám každý deň opakoval: „Dajte sa obmývať láskou, poddajte sa jeden druhému.“ Byť poddajný neznamená byť poddaný, ale tvárny. Vedieť, kto som, poznať sa a taká sa odovzdať do Božej lásky, do Otcovej náruče, z ktorej potom vychádzam spokojná a otvorená i pre vzťah s manželom. Každé stretnutie s milovanou osobou ma tak pretvára. Dá sa to, len ak som ochotná vstúpiť do špirály lásky, ak nezotrvávam na svojej pozícii. Nejde o žiadnu dokonalosť, ale o ochotu „nebyť“, aby sme spolu vytvárali naše „my“, ten vzácny svet každodenného spolužitia, a zároveň potvrdzovali isvoje obohatené „ja“.
A potom padám, no vstávam, lebo už len spomienka na chvíle takto prežitej plnosti ma pobáda opäť to skúsiť. A keď sa nevládzem zdvihnúť, prichádza pomoc od toho, ktorý nás miloval ako prvý. Preňho a v ňom má všetko zmysel.
Zišlo mi na myseľ, že hra, ktorú v manželstve hráme, by mohla mať názov „Človeče, vstaň“. Ako panáčik na hracej ploche opúšťame bezpečné zázemie svojho ja a vydávame sa každý deň na neznámu cestu. Stretáme sa, druhý nás vyradí z hry, ale my sa nevzdávame a učíme sa nehnevať sa a odpúšťať si. Začíname odznovu a nestrácame pritom zo zreteľa métu – prísť domov, ku konečnému cieľu svojho šťastia. V tomto prípade je víťazstvom náš spoločný príbytok, náš bezpečný prístav. Chce to odvahu a poddajnosť. Dva paradoxy šťastného manželského spolužitia…
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.