„Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení.“ (Mt 4, 5)
Kto vo svojom živote neplakal? Kto nikdy nestretol ľudí v záplave sĺz plných bolesti? Dnes nám komunikačné prostriedky prinášajú zábery z celého sveta priamo domov, a tak stojíme dokonca pred nebezpečenstvom, že si na to všetko zvykneme a naše srdce sa obrní proti lavíne bolesti, ktorá by nás mohla strhnúť.
Aj Ježiš plakal[1] a vnímal plač svojho ľudu v područí cudzej okupácie. Utiekalo sa k nemu množstvo chorých, chudobných, vdov, sirôt, opovrhovaných a hriešnikov, lebo chceli počuť jeho oblažujúce slová a byť uzdravení na tele aj na duši.
V Evanjeliu podľa Matúša je Ježiš Mesiášom, ktorý plní Izraelu Božie prisľúbenia, a preto ohlasuje:
„Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení.“
Ježiš neprehliada naše súženie a sám osobne sa podujíma vyliečiť naše srdce z egoistického chladu, vyplniť našu osamotenosť a podporovať naše skutky.
Chiara Lubichová nám k tomuto citátu z evanjelia povedala: „[…] Ježiš týmito svojimi slovami nechce priviesť toho, kto je nešťastný, k obyčajnej odovzdanosti s prisľúbením budúcej odmeny. On myslí aj na prítomnosť. Jeho kráľovstvo je už skutočne tu, aj keď nie v plnosti. Prítomné je v Ježišovi, ktorý vstal z mŕtvych po smrti pretrpenej v tom najväčšom súžení, a tým zvíťazil nad smrťou. A je prítomný aj v nás, v našich kresťanských srdciach: Boh je v nás. Trojica si v nás spravila svoj príbytok. A teda blahoslavenstvo, ktoré ohlasoval Ježiš, sa môže realizovať už odteraz. […] Trápenia môžu zostať, ale je tu nová životná sila, ktorá nám pomáha prechádzať životnými skúškami a pomáhať druhým s ich ťažkosťami, aby ich prekonávali tak ako on, keď ich vnímal a prijímal ako prostriedok spásy.“[2]
„Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení.“
V Ježišovej škole sa môžeme naučiť byť jeden pre druhého svedkami a nástrojmi jemnej a tvorivej Otcovej lásky. Práve zrod nového sveta od koreňov ozdraví ľudské spolužitie a pritiahne Božiu prítomnosť medzi ľudí a ona je nevyčerpateľným žriedlom útechy, čo osuší každú slzu.
Lena a Filip z Libanonu sa s nami podelili o svoju skúsenosť s priateľmi z cirkevného spoločenstva: „Ďakujeme vám za pozdravy k tohtoročnej naozaj mimoriadnej Veľkej noci. Sme v poriadku a snažíme sa dávať si pozor, aby sme nechytili vírus. Keďže sme však s programom „Pomoc Libanonu“ (Parrainage Liban)[3] v prvej línii, nemôžeme zostávať len doma a približne každý druhý deň vychádzame riešiť súrne potreby niekoľkých rodín, zväčša ide o peniaze, šatstvo, potraviny, lieky a podobne. Už pred Covidom-19 bola ekonomická situácia v krajine veľmi zložitá a podobne ako na celom svete je dnes ešte horšia. Prozreteľnosť však nechýba: tá posledná prišla pred týždňom od Libanončana, ktorý žije v zahraničí. Požiadal Lenu, aby zabezpečila jedlo na tri dni v týždni pre dvanásť rodín počas celého mesiaca apríl. Zdá sa nám to ako pekné potvrdenie Božej lásky a jej neprekonateľnej štedrosti.
Letizia Magriová
[1] Porov.: Jn 11, 35; Lk 19, 41.
[2] Ch. Lubichová, Slovo života, november 1981, v Parole di Vita, spracoval Fabio Ciardi (Opere di Chiara Lubich 5; Città Nuova, Roma 2017), s. 221-222.
[3] Lena vysvetľuje: „Podujatie Pomoc Libanonu vzniklo v roku 1993 vďaka skupinke rodín, ktoré žili podľa slova života a chceli pomôcť matke piatich detí, ktorej manžel bol vtedy vo väzení. Doteraz sme v celom Libanone pomohli približne 200 rodinám z najrôznejších náboženstiev. Snažíme sa obnoviť samostatnosť a sebestačnosť rodín. Naši spolupracovníci na to využívajú rôzne možnosti: návštevy v rodinách, hľadanie ubytovania a práce alebo pomoc pri štúdiu. Ekonomicky nás podporuje asi stovka osôb a firiem, ktoré dôverujú našej činnosti.“
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.