Ako sociálna izolácia v období pandémie mení naše vzťahy v rodine, s priateľmi, na pracovisku? Na čo sa psychicky nastaviť, ak nám druhá vlna prinesie obmedzenia, ktoré môžu trvať mesiace?
Realizujeme sa cez vzťahy, je to naša najvnútornejšia potreba a schopnosť, ako prežiť zdravý a napĺňajúci život. Prežili sme jarné mesiace karantény prvej vlny pandémie, ktoré mali v sebe prísľub nádeje, blízky príchod jari. O víruse sme vedeli ešte pramálo, hltali sme nové informácie, spoliehali sme na vedu, že prídu rýchle riešenia. Vydržali sme, prišlo letné uvoľnenie, čísla boli optimistické a možný zlý jesenný vývoj sme z podvedomia vytlačili. Naučili sme sa žiť tu a teraz, pre prítomný okamih bez prílišného plánovania.
Ožili však idey o tom, že je to celé prehnané, a k slovu sa dostali protestné skupiny, ktoré nariadenia štátu berú ako zásah do súkromia jednotlivca a snahu mocných mať pod kontrolou svojich občanov. Narastá polarizácia a napätie, stúpa stresový faktor.
Máme tu začiatok októbra a čísla nakazených každým dňom stúpajú. Problémom je stav nášho zdravotníctva, ktoré pre svoje personálne a materiálne kapacity zrejme nezvládne nápor pacientov, ktorí budú nárazovo potrebovať akútnu pomoc.
Narastá polarizácia a napätie, stúpa stresový faktor.
V rozhovore pre denník Postoj to potvrdila infektologička Alena Koščálová. Podľa jej slov majú na bratislavských Kramároch na infekčnom oddelení šesť lôžok na JIS-ke a už dnes je ich stav plný. Koščálová potvrdila, že možno už o pár týždňov budú stáť lekári reálne pred dilemou, koho dať prístroje a koho, naopak, nechajú zomrieť.
Aj toto sú dôvody, prečo nás s veľkou pravdepodobnosťou čakajú mesiace prísnych opatrení a v najhoršom scenári aj lockdown celej krajiny. Či si to pripúšťame alebo nie, najbližšie mesiace zatrasú našimi životmi, vzťahmi a je dobré byť pripravení.
Zladiť prácu a rodinu
Už prvá vlna obmedzení zmenila naše každodenné fungovanie a zanechala aj stopy na našich vzťahoch. Lucia Drusková je učiteľka náboženstva a mama dvoch detí. Aj ich rodina prešla zmenou, hoci ako tvrdí, ku kríze nedošlo. „Manžel mohol robiť z domu bez väčších obmedzení. Ja som na rodičovskej dovolenke a jeden deň v týždni učím náboženstvo na neďalekej škole. Mala som to isto jednoduchšie ako mnohí iní rodičia. Voľno od školy bolo definované ako študijné a žiakom som vymýšľala dobrovoľné úlohy. Časom sme si našli spôsob, ako veci skĺbiť.“
Obdobie obmedzení hodnotí aj pozitívne, lebo manželovi záležalo na tom, aby si vedela splniť aj svoje pracovné povinnosti, a staršia dcéra jej pomáhala so starostlivosťou o brata, ktorý je ešte škôlkar. Obmedzenie sociálnych kontaktov však vnímali. „Ako obmedzenie vnímam ťažkosť si čokoľvek naplánovať a to, že sa na seba s druhými ľuďmi pozeráme ako na potenciálne nebezpečenstvo. A rada by som s deťmi podnikla aj určité veci, ktoré mi však dnes prídu rizikové a neskôr ich možno už nebudú zaujímať,“ pokračuje Lucia a dodáva, že po tomto období budeme hádam viac vďační a možno aj viac ohľaduplní. „V domácnosti sa toho asi veľa nezmenilo. Sme viac spolu. Páčilo sa mi, že sme mali viac spoločných jedál denne. Prerozdelenie úloh však u nás viac-menej ostalo.“
Už poznáme prvé štúdie, ktoré skúmali dosahy lockdownu na ľudské správanie a vzťahy. Všeobecne pôsobila karanténa na ľudí rôzne. Na jednej strane sú ľudia, ktorým opatrenia okolo pandémie vyhovovali, a pre nich toto obdobie znamenalo menej stresu a konfliktov. „Oproti tomu bola druhá skupina, pre ktorú to znamenalo presný opak. Mali veľa stresu, málo zábavy, stúpol počet konfliktov,“ hovorí Barbara Rothmüllerová, autorka štúdie, expertka na sociálnu psychológiu z Univerzity Sigmnunda Freuda vo Viedni. Vzorkou jej štúdie bolo 4700 osôb, z Nemecka pochádzalo 34 percent a z Rakúska 66 percent.
Šokujúce je, že až deväť percent z opýtaných zažilo v období prvej vlny karantény aj psychické násilie. Keď sa pozrieme na vzťahy, tak sa v tomto období zintenzívnili najmä partnerské a rodinné kontakty, zatiaľ čo tie kamarátske a profesijné išli dole vodou. Až 79 percent opýtaných si sociálne obmedzenie čiastočne alebo úplne zvnútornilo a zvykli si naň.
V pracovnom prostredí sa každý piaty z opýtaných prispôsobil novým podmienkam. Všeobecne sa očakávala väčšia psychosociálna podpora v pracovnom živote, až 46 percentám opýtaných chýbala podpora od kolegov a až 38 percent sa stretlo so zvýšenými nárokmi zo strany nadriadeného. Najmä ženy sa cítili preťažené novými výzvami na solidaritu a podporu.
Muži mali problém zladiť prácu, rodinu a okruh priateľov. Autori štúdie ostali prekvapení z množstva ľudí, ktorí karanténu vnímali pozitívne. Popri tom, že sa tešili z menšieho množstva konfliktov, zažívali aj pocity vydýchnutia si, že od nich nikto neočakáva aktívny sociálny život. Štúdia vznikla v spolupráci Viedenskej univerzity s Kinsley Inštitútom Univerzity v Indiane v USA. Priemerný vek opýtaných bol 35 rokov.
Peter Belej pracuje v technologickej spoločnosti, kde vyvíjajú virtuálny produkt. Fyzicky nepotrebuje byť na jednom mieste, a tak sa firma, pre ktorú pracuje, rýchlo prispôsobila situácii a od začiatku prvej vlny obmedzení pracuje nepretržite z domu. „Celá situácia nám, samozrejme, zmenila fungovanie doma. Tým, že nemením pracovné a súkromné prostredie, ale všetko sa odohráva na tom istom mieste, musím si strážiť čas, ktorý venujem práci, aby som nerobil príliš veľa. Pomáha nám, ak existuje aktivita, ktorá nastáva po práci v nejakom konkrétnom čase. Napríklad, že dcérku beriem von. To je mentálny bod, keď mozog vie, že pracovný deň sa skončil.
Náročné je mať tiež fyzický priestor na prácu a sústredenie sa. Bývame v trojizbáku a k dispozícii zatiaľ máme v rámci bytu jednu voľnú izbu. Tú využívam ako pracovňu.
Svet sa spomalil a teraz je dobrý čas povedať si, čo ďalej.
Samozrejme, že počujem všetko, čo sa v byte deje, a veľa ráz ma malá s úsmevom vyruší, že sa chce hrať. Stále sa to dá zvládnuť. Máme aj plán B. Ten väčšinou pozostáva z toho, že sa presúvam do kaviarne.“ Na druhej strane ako veľkú výhodu vníma fakt, že denne ušetrí 1,5 hodiny, lebo nemusí dochádzať do kancelárie. Ten čas vie venovať manželke a dcérke alebo viac čítať, prípadne športovať.
„Benefit je aj to, že manželka je na materskej dovolenke, a tak sme flexibilní ohľadne toho, odkiaľ pracujem. Môžeme sa presunúť na východné Slovensko za rodičmi alebo v strede týždňa odísť niekam, kde ostaneme na víkend. Za posledné mesiace nás však najviac milo prekvapilo to, že u nás neprepukla ponorková choroba a že aj po piatich mesiacoch intenzívneho kontaktu nám nevadí, že ráno neodchádzam z domu,“ dodáva Peter.
Priznáva, že sociálnou izoláciou a obmedzením pohybu zrejme viac trpia nerodičia alebo rodičia školopovinných detí. Hlavne počas týždňov, keď sa zatvorili kaviarne, reštaurácie, kiná, divadlá, tak mladí, bezdetní ľudia mohli pocítiť veľkú zmenu. „K celej situácii sa snažíme pristupovať so zdravým rozumom. V interiéri nosíme rúška, vyhýbame sa hromadným podujatiam, ale zároveň sa snažíme vyhodnocovať mieru rizika tak, aby sme neboli úplne izolovaní. Chodíme na ihriská, stretávame sa s kamarátmi a rodinou. Aj vďaka tomu, že blízko seba bývame viacerí kamaráti, nemáme pocit sociálnej izolácie. Prvé týždne krízy boli iné, ale teraz si na to spoločnosť už zvyká a každý hľadá svoju hranicu, čo je preňho prijateľné a čo nie.“
Peter Belej zároveň dodáva, že si s manželkou uvedomili, že sú z tých šťastnejších, lebo neprišiel o prácu a nemusia riešiť ani výpadok príjmu. „Celé to vnímam, že momentálne prežívame časy, ktoré z nás ešte nikto nezažil. A myslím si, že to prinieslo aj veľa pozitív. Svet sa spomalil a teraz je dobrý čas povedať si, čo ďalej. Snažím sa v tom hľadať veci, čo nás môžu posunúť dopredu. Je to situácia, na ktorú nebol nikto pripravený, ale je na nás, čo si z nej zoberieme.“
Najviac zasiahnutí sú mladí a osamelí ľudia
Pocit osamelosti, beznádeje a obáv z každodennosti a vzťahov zasiahol v období prvej vlny pandémie naozaj najmä mladých slobodných dospelých vo veku osemnásť až tridsať rokov. Potvrdila to štúdia o intimite a sociálnych vzťahoch.
Mladí bývajú väčšinou pod jednou strechou s inými rodinnými príslušníkmi, majú prirodzene veľký sociálny okruh priateľov a známych a najlepšie sa vyznajú v digitálnej komunikácii. Napriek tomu ich obmedzila fáza zákazu vychádzania. Prekvapivé je, že tak ako zasiahla samota staršiu generáciu, rovnako tvrdo dopadla aj na mladých ľudí.
Prekvapivé je, že tak ako zasiahla samota staršiu generáciu, rovnako tvrdo dopadla aj na mladých ľudí.
Tínedžeri a mladí dospelí museli tráviť oveľa viac času s rodinou ako pred karanténou. Len polovica opýtaných mladých si užívala voľný čas s rodinou. Rovnako to cítili aj mladí ľudia, ktorí žijú v domácnosti s malými deťmi. Ako hlavný dôvod uviedli rastúcu mieru konfliktov s rodičmi či ďalšími členmi domácnosti. Mnohí sa obávali, že prídu o vzťahy s kamarátmi a že sa im rozpadnú romantické vzťahy s priateľom či priateľkou. Väčšinou rodičia takéto vzťahy počas pandémie nepodporovali. To vyvolalo u mnohých pocit osamelosti.
Univerzita v Lipsku zverejnila výsledky štúdie o dôsledkoch social distancing (sociálneho odstupu) a karantény po vypuknutí ochorenia SARS a MERS. Ľudia potrebujú vzťahy, aby ostali psychicky zdraví. Obmedzenie medziľudských kontaktov môže viesť k depresiám a traumatickým stavom. Dokazuje to aj spomínaná štúdia, podľa ktorej sú najviac zasiahnutí ľudia, ktorí žijú sami v domácnosti. Pri karanténe trpeli izolovaní ľudia depresiami, úzkosťami, hnevom, poruchami spánku a pocitom samoty. „Tieto zvýšené psychické zaťaženia sa objavia v čase karantény, ale môžu pokračovať aj mesiace a dokonca roky po jej ukončení,“ hovorí Steffi Riedel Hellerová, riaditeľka Inštitútu pre sociálnu medicínu, pracovnú medicínu a Public Health (verejné zdravie) na univerzite v Lipsku.
Depresie a posttraumatický syndróm patria k dlhodobým dôsledkom karantény. Rizikové skupiny sú ľudia s psychickými poruchami a zdravotníci. Tieto tendencie boli ešte silnejšie, ak karanténa trvala dlhšie, keď došlo k strate príjmu a zhoršila sa miera starostlivosti. Profesorka Steffi Riedel-Hellerová odporúča, aby sa pravidlá na ochranu ľudí pred infekciou presadzovali jasne a konzekventne, ale aby sa pri aplikácii nevypustili zo zreteľa aj psychosociálne dôsledky týchto krokov. Preto radí, aby súčasťou krízových tímov boli aj ľudia z oblasti psychológie, aby sa robila osveta o prevencii depresie, ako je štruktúrovanie denného režimu, pohyb na vzduchu či zdravá strava. Zvlášť ohrozené osoby so sklonom k úzkostiam by mali dostať psychoterapeutickú pomoc v online priestore.
Už aj veda sa teda zaoberá dosahmi karanténnych opatrení na ľudskú psychiku i vzťahy a z obdobia prvej vlny si vieme pomôcť dátami, ktoré by mohli byť pre nás odrazovým mostíkom pre obdobie obmedzení počas jesene a zimy. Popri všetkých štatistikách o počte nakazených a odporúčaniach lekárov, ktoré denne počúvame, by sme mali venovať pozornosť aj podpore nášho psychického zdravia a ochrane vzťahov. Pre väčšinu ľudí bude výzvou práve táto oblasť, ktorá sa v najbližších mesiacoch stane neľahkou záťažou. Cestou je vedome sa pripraviť, pracovať na prevencii, ale byť aj milosrdný k vlastným obmedzeniam a k špecifickému prežívaniu ľudí vo svojom okolí.
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.