Reakcia na knihu: Hovoriť o hriechu či o čnosti?

Je v Biblii zmienka o sexuálnej výchove? Možno. Trochu odvážnejšia interpretácia príbehu o zvestovaní Ježišovho narodenia Panne Márii (Lk 1, 26-38) naznačuje dve veci: V tom čase azda trinásťročné dievča má úplne jasno v tom, že tehotenstvo je následkom spolužitia ženy a muža. Zároveň používa zjemňujúci výraz „poznávať muža“, ktorý zjavne nemá z ulice. Mária tiež nemá zábrany ísť pomáhať príbuznej Alžbete až do jej pôrodu.

Výchova detí k manželstvu, rodičovstvu a integrovaniu svojej sexuality je nepochybne citlivá téma, ktorá vzbudzuje mnohé obavy. Dva diely knihy Láske sa treba učiť, vydané Vydavateľstvom Nové mesto, vyvolali kontroverzné reakcie. Arcibiskup Ján Orosch vo svojom vyhlásení zakázal knihu v Trnavskej arcidiecéze a ako dôvody uviedol podsúvanie LGBTI ideológie a predčasnú sexualizáciu detí vo veku 4 až 7 rokov, pre ktoré je určená prvá časť knihy. Vyhlásenie Subkomisie pre katolícke školy KBS upresňuje, že zákaz sa týka použitia na katolíckych školách a pri vyučovaní náboženstva na území Trnavskej arcidiecézy. Zároveň uvádza ďalšie kritické body voči knihe, predovšetkým voči jej druhej časti a avizuje podrobnejšie recenzie knihy. Subkomisia vyzýva na jednotný postoj biskupov a odporúča odmietavé stanovisko ku knihe.

Kým začneme konkrétnejšie rozoberať námietky ku knihe, skúsme sa vyrovnať s našimi obavami, s prirodzenou rôznosťou názorov a so súčasným stavom diskusie.

Od obáv k vnímavému načúvaniu

Väčšina rodičov má obavy hovoriť so svojimi deťmi o oblasti sexuality. Do obáv sa premietajú strach z neviazanosti sveta okolo nás, obava z vážnych pochybení detí a nepochybne aj vlastné výhry, prehry a zranenia v tejto oblasti.

skúsme sa vyrovnať s našimi obavami, s prirodzenou rôznosťou názorov a so súčasným stavom diskusie

Môže nás to viesť k dvom krajným reakciám – k pasivite a ponechaniu témy voľnému priebehu, alebo k hromadeniu vnútorného konfliktu obáv a zodpovednosti, ktoré vyventilujeme „kázňou“. Ľahko sa môže stať, že rodičovská prednáška bude málo naladená na vnímavosť dieťaťa.

Správne riešenie je to ťažšie – prijať nepohodlné pocity, vyhľadávať informácie, maximálne sa snažiť vnímať stav a potreby dieťaťa, reagovať na otázky a konkrétne situácie, dávať jemné impulzy. Skrátka ide o dlhodobé sprevádzanie detí na neľahkej ceste ľudského dozrievania.

Rôznosť prístupov je legitímna

Ako rodičia a vychovávatelia mládeže sme rôzni a máme rôzne osobné postoje. Aj samotné deti majú rôznu povahu, rôzne ťažkosti, rôznu mieru záujmu o duchovné veci a rôznu zrelosť. Pravda o manželstve, rodine a sexualite sa dá vyjadriť rôzne – náboženskou aj civilnou rečou, chápavejšie aj prísnejšie. Postupujúca sekularizácia sveta je výzvou, aby sa hlásanie kresťanského pohľadu na veci neobmedzovalo iba na tých, ktorí rozumejú zaužívanej cirkevnej reči. Pokus komunikovať inak nemusí byť vnímaný ako riedenie evanjelia, ale ako snaha priblížiť sa tým, ktorí náboženskej reči nerozumejú, alebo sú na ňu alergickí. Možno aj naše deti.

Kresťanstvo je náboženstvom vtelenia. Má zmysel pre nadprirodzené, ktoré predpokladá prirodzené. Neváha o svojom posolstve hovoriť aj s inak zmýšľajúcimi, aj v zmysle slov sv. Pavla „Pre všetkých som sa stal všetkým, aby som zachránil aspoň niektorých“ (1 Kor 9, 22). Je ešte druhý, hlbší dôvod oprávnenosti aj takéhoto hlásania Božej pravdy – Božia pravda je zároveň hlbokou vnútornou pravdou o človeku. Má byť spoločná všetkým ľuďom, aj keď dialóg o nej je veľmi náročný a nemusí nastať zhoda vo špecifických morálnych otázkach.

Toto nemá byť boj medzi konzervatívcami a liberálmi, ale náročný dialóg o pravej tvári človeka. Na prvom mieste to nie je otázka morálna a pastoračná, ale otázka kresťanskej antropológie. Asi je nepatričné priamo porovnávať predložené knihy s hĺbkou Teológie tela sv. Jána Pavla II., ale nemožno si nevšimnúť, že majú podobný prístup. Telesnosť v nich nie je primárne prekážkou na ceste k Bohu, ale je zjavením a pozvaním k darujúcej sa láske. K láske, ktorá je najhlbšou poslušnosťou Bohu a najhlbšou sebarealizáciou zároveň.

Hovoriť o hriechu či o čnosti?

Rôzny prístup sa môže prejaviť v tom, že sa viac zdôrazňuje rast v pozitívnom (v čnosti) alebo viac sa zdôrazňuje potláčanie negatívneho (boj s hriechom). Kniha dáva jasný dôraz na pozitívny prístup – jej hlavné posolstvo je rast k slobode darujúcej sa lásky a zmysel pre postupnosť ľudského dozrievania.

Toto má solídnu oporu v učení Cirkvi, akým je princíp graduality sv. Jána Pavla II. Taktiež je hlbokou teologickou pravdou, že až keď prijmeme Božiu lásku a to krásne, čo pre nás Boh pripravil, až potom si reálne vieme pripustiť hriech a vydať sa na cestu nápravy.

Pravda o manželstve, rodine a sexualite sa dá vyjadriť rôzne – náboženskou aj civilnou rečou, chápavejšie aj prísnejšie.

Táto Ježišova pedagogika voči hriešnikom je veľmi jasná napríklad v príbehu o Zachejovi (Lk 19, 1-10) alebo o cudzoložnej žene (Jn 8, 3-11).

Vďaka psychológii tiež lepšie chápeme, že autoritatívne a prísne hlásanie morálky môže osobitne ľuďom so sklonom k úzkosti a k nutkavému správaniu spôsobiť vážne psychické škody. Preto je namieste veľká vnímavosť a citlivosť.

Stav diskusie o knihe

Obava z predčasnej sexualizácie detí je v dnešnom svete oprávnená a závažná. Na druhej strane, aj keď chceme deťom povedať, že niečo je hriech, tak im musíme vysvetliť, čo sa tým myslí. Otázne je, v akom veku a ako máme deťom povedať o telesných hriechoch tak, aby to nebol návod na experimentovanie. Zaujatý kritik by aj učenie článku 2352 Katechizmu mohol pochopiť ako návod: „Pod výrazom onánia (masturbácia) sa rozumie úmyselné dráždenie pohlavných orgánov, s cieľom vyvolať pohlavnú rozkoš.“

Doterajšia diskusia o knihe je poznamenaná tým, že k otázke vekovej primeranosti sa zatiaľ nevyjadrili renomovaní odborníci na pedagogiku a vývinovú psychológiu.

Autori knihy podľa všetkého zastávajú názor, že obdobie relatívneho sexuálneho pokoja pred pubertou (cieľový vek druhého dielu knihy je 8 až 11 rokov) je vhodné na odovzdanie vecných informácií o telesnosti. Na Slovensku sa na základe konsenzu odborníkov vyučujú v 4. a neskôr obšírnejšie v 7. ročníku základnej školy na hodinách prírodovedy a biológie.

Dialóg odborníkov a laikov môže celkom legitímne viesť aj k viacerým príručkám a viacerým výchovným programom.

Potrebná je odborná konfrontácia obidvoch názorov. Okrem iného podľa učiteľov sú deti v siedmom ročníku najdivokejšie a šanca na neutrálne prijatie informácií o sexualite je malá. Taktiež to je príliš neskorá príprava na menštruáciu a polúciu pre deti zo sociálne znevýhodnených prostredí a pre deti rodičov, ktorí poučenie nie sú schopní poskytnúť.

Recenzovaná kniha ponúka veľmi znepokojivú informáciu (Príručka pre rodičov, časť 2, s. 23), ktorú vieme potvrdiť aj ako rodičia detí. Kniha konštatuje, že pod návalom vonkajších impulzov sa časové obdobie relatívneho sexuálneho pokoja začína u detí strácať. Je to zároveň obdobie, keď sa začína odpútavanie detí od rodičov a zvyšuje sa vplyv okolia a vrstovníkov na deti. Predstava, že týmto nezrelým deťom stačí povedať o hriechu, aby sa naučili odolávať tlaku vrstovníkov a médií, sa jednoducho míňa s realitou.

Táto situácia pôsobí ako veľká výzva a je potrebné solídne hľadanie vhodných prístupov. Dialóg odborníkov a laikov môže celkom legitímne viesť aj k viacerým príručkám a viacerým výchovným programom. Konečná odpoveď je aj tak to, čo hovorí kniha v Charte zámerov sexuálnej výchovy – individuálny prístup primárne rodičov (Tamtiež, s. 12).

Dať zmysel súčasnej kontroverzii

Prístup výchovy k manželstvu a rodičovstvu na vyučovaní náboženstva má byť nepochybne jednotný. Má vyvážene spájať teologické, morálne a pastoračné pohľady a má sa priebežne obohacovať o nové poznatky o vývinovej-psychológii a spoločenskej situácii. Akokoľvek je kontroverzia okolo knihy nepríjemná a môže viesť až k ekonomickým stratám pre Vydavateľstvo Nové mesto, ostáva nádej, že situácia môže mať pozitívny prínos pre túto citlivú oblasť.

Tým najhorším scenárom nie je zákaz knihy, ale uzavretie sa do pasivity a neriešenie náročných otázok výchovy v súčasnosti podľa vtipu z čias socializmu: „Súdruhovia, zatiahnime záclonky kupé a tvárme sa, že vlak ide.“

Zo strany Cirkvi, či Cirkvi blízkych aktivistov a občianskych združení, by bolo vhodné takéto aktivity podporiť formou odborných konferencií, prostredníctvom grantov pre príručky a výchovné programy, založením inštitútu pre výchovu s platenými zamestnancami a podobne.

Vydavateľstvo reaguje

Ako uvádza reakcia Vydavateľstva Nové mesto na odporúčania komisie, vydavateľstvo stiahlo knihu z kresťanskej distribúcie a odložilo septembrovú konferenciu za účasti autorov na neskôr. Reakcia tiež zdôrazňuje, že kniha nie je určená do rúk deťom bez aktívneho sprevádzania rodičov a nemá byť explicitným výkladom Katechizmu, ale pomôckou na sprostredkovanie vnímania krásy o sexualite civilným jazykom.

Silné a slabé stránky knihy

Autorom zrejme záležalo na tom, aby používali formulácie, ktoré nevzbudia alergické reakcie na určité zaužívané slovné spojenia. Kritici knihy ich podľa všetkého v knihe hľadali a nenašli. Keby hľadali lepšie, našli by iné slová. Nespomína sa čistota, ale láska, ktorá je darovaním sa. Nespomína sa manželstvo, ale spomína sa rozhodnutie pre založenie rodiny a sľub vzájomnej lásky a vernosti. Nespomína sa boj proti hriechu a pokušeniu, ale smerovanie k sebaovládaniu, zrelosti a slobode ku konaniu dobra.

Tým najhorším scenárom nie je zákaz knihy, ale uzavretie sa do pasivity a neriešenie náročných otázok výchovy.

Hovorí sa aj o negatívnych javoch v oblasti sexuality, pre deti vo veku 8 až 11 rokov prevažne v nedramatizujúcej informačnej rovine; v príručke pre rodičov detailnejšie a naliehavejšie. Snaha autorov o vyvážené formulácie, ktoré nie sú kontroverzné a zároveň prinášajú kresťanský pohľad, je cenná, aj keď v niektorých pasážach azda trochu znížila ich praktickosť a motivačný účinok.

Z knihy cítiť taliansku kultúru vyjadrovania, ktorá si potrpí na určitú nadnesenosť. Možné je, že preklad mohol viac skorigovať charakter textu, zjednodušiť niektoré ťažšie pasáže a obmedziť používanie cudzích slov v časti pre rodičov. Preklad časti pre deti je vydarený a sú na ňu pozitívne ohlasy rodičov.

Nevieme posúdiť, či sekularizácia v Taliansku je výraznejšia ako na Slovensku a či práve toto autorov viedlo k zvoleniu civilného jazyka. To nič nemení na skutočnosti, že takýto prístup je legitímny a výsledkom je hodnotná kniha zapĺňajúcu dôležitú medzeru.

Ku kritike komisie KBS

Kľúčové pripomienky komisie KBS – veková primeranosť a riziko predčasnej sexualizácie – boli už spomenuté a čakajú na odborníkov. Kritika chýbajúceho katechetického obsahu a označovanie knihy v stanovisku za učebnicu je nedorozumením.

Kritika pohľadu na masturbáciu je zrejme prebraná z ďalej uvedeného článku pána Chromíka. Treba povedať, že cieľová skupina 8 až 11 rokov spravidla ešte nemá prebudený sexuálny pud. Aj keď nemožno vylúčiť experimentovanie, väčšina prípadov detskej masturbácie je spôsobená pocitmi úzkosti alebo nudy, vo vážnejších prípadoch v dôsledku zneužívania alebo zanedbávania. Text knihy nepovzbudzuje k experimentovaniu, ale pripúšťa možnosť takéhoto správania a dáva perspektívu rastu sebaovládania a nasmerovania sexuality na zrelé darovanie sa druhému.

Aj v zmysle článku 2352 Katechizmu možno predpokladať zníženú alebo nejestvujúcu morálnu vinu mnohých detí v tomto veku v dôsledku citovej nezrelosti, úzkosti a iných faktorov. Pre takéto prípady nie je na mieste moralizujúci prístup, ale snaha o pomenovanie koreňov problému a hľadanie podnetov na ich riešenie. Pocity nudy a úzkosti rozhodne patria k oblastiam, ktoré by prípadné budúce vydania knihy mohli spracovať.

Spomínanie prezervatívu spolu s prirodzenými metódami plánovania rodičovstva chápeme ako súčasť prístupu autorov podať deťom v období sexuálneho pokoja neutrálne, vecné informácie, keďže dieťaťu ešte chýba sexuálna motivácia ku konaniu. Zjavne je to téma na odbornú diskusiu.

Pripomienka o potrate, ktorá je zrejme tiež prebratá z textu pána Chromíka, je zavádzajúca. Potrat je knihou prezentovaný ako niečo, čo by sa nemalo nikdy konať.

Na prvom mieste ide o individuálne sprevádzanie dieťaťa rodičmi.

Tvrdenie, že s vetou o pomoci spoločnosti pri neočakávanom tehotenstve by nemali problém ani pro-choice aktivisti, je demagogické, lebo nesúvisí s napísaným postojom k potratu. Navrhované „rozhodné slovo o vražde bezbranného“ sa javí pre vekovú kategóriu 8 až 11 rokov ako ťažko spracovateľné.

Nešťastné je, že z Charty zámerov sexuálnej výchovy (Tamtiež, s. 12-13), ktorá obsahuje veľmi dobré body, bola odcitovaná iba trochu ťažkopádnejšia veta, že „treba hovoriť aj o homosexualite, transsexualite, aby sme všetkým pomohli stať sa slobodnými ženami a mužmi, pánmi vlastných emócií a inštinktov“. Formulácia nepriamo hovorí o smerovaní k sebaovládaniu a k slobode, o ktorej knižka vyslovene hovorí, že má smerovať k dobru (Tamtiež, s. 27).

Kritika formulácie svedomia „aby bol každý sám sebou“ je vytrhnutá z kontextu, lebo predchádzajúce dve vety hovoria, že svedomie nám pomáha rozlišovať dobro a zlo a že je základnou skutočnosťou ducha osoby. Kritizovaná veta je len vysvetlením svedomia v tom zmysle, že rozoznané dobro je zároveň smerovaním k naplneniu ľudského života.

Kritika Antona Chromíka

Anton Chromík spracoval rozsiahlejší text, ktorý bol použitý ako jeden zo vstupov pre stanovisko komisie, a preto je vhodné reagovať na niektoré jeho námietky.

Otázka, či sa máme snažiť predbehnúť impulzy od spolužiakov či školy, je dobrá téma na ďalšie diskusie, ale ako bolo uvedené vyššie, najlepšou odpoveďou nie je jedna dobre načasovaná prednáška, alebo jednorazovo ponúknutá kniha. Na prvom mieste ide o individuálne sprevádzanie dieťaťa rodičmi.

Vnímanie ilustračných obrázkov je asi individuálne, ale kreslené postavičky sú hravé a nesnažia sa o žiadny ideál krásy alebo príťažlivosti. Ani obrázky súlože a pôrodu nie sú naturalistické a zobrazujú situácii primeranú emóciu v nedramatizujúcej podobe. Násilie a neprirodzenosť sa tu nevyskytujú.

O rozsahu informácií o rozmnožovacej sústave, polúcii a plodnosti možno diskutovať, ale zjavným cieľom autorov knihy bolo neutrálne informovať vo veku, keď sexuálny pud ešte nie je prebudený a je šanca na prijatie informácií ako vecných faktov.

Dojem zahmlievania toho, komu je kniha určená – či pre školy, rodičov alebo deti – je mylný: kniha nie je učebnica a nebolo jej cieľom sprostredkovať katechetické obsahy. Taktiež si knihy o sexuálnej výchove deti nekupujú z vreckového. Knihu si kúpia rodičia, prečítajú samotnú knihu aj vloženú príručku pre rodičov a zvážia, či a v akej forme je vhodná pre ich deti.

kniha nie je učebnica a nebolo jej cieľom sprostredkovať katechetické obsahy.

Autori knihy sa domnievajú, že tieto informácie by deti mohli dostať v rozpätí 8 až 11 rokov v závislosti od zrelosti a je na rozhodnutí rodičov, kedy a ako to urobia. Kniha vyslovene podnecuje vnímanie vyspelosti a potrieb detí a pokračujúci aktívny dialóg rodičov s deťmi. Knihu si pre inšpiráciu môžu, samozrejme, prečítať aj učitelia, vychovávatelia či kňazi.

K propagátorom knihy sme sa zaradili aj my s manželkou na pánom Chromíkom spomínanej diskusii na ZŠ Gercenova. Bola to prednáška pre rodičov a záujemcov o tému v hale školy. Nebola to diskusia pre žiakov.

Niektoré argumenty článku sa javia ako hranie sa so slovami – napríklad, či nie je povrchné, ak lásku možno cítiť nielen k osobám, ale aj k veciam. Podobne námietka, či sloboda je cieľom alebo prostriedkom ľudského života, je kontextom jasne zodpovedaná tak, že sa myslí sloboda ku konaniu dobra, t. j. láska a čistota ako opak závislosti a hriechu.

Podobne už pri vyššie rozoberanom potrate sa namieta použitie slova plod a nepoužitie slov dieťatko a vražda, aj keď o dieťatku sa hovorí v prvej časti knihy pri opise pôrodu. Pre zaujímavosť, Katechizmus v článku 2271 nehovorí o vražde dieťatka, ale o zabití zárodku. Katechizmus hovorí o vražde iba v súvislosti s novorodencom.

Polemika, že kladenie vulgárnych narážok na úroveň znásilnenia je degradáciou závažnosti znásilnenia je azda zodpovedané článkom 2356 Katechizmu: „Znásilnenie je násilné vniknutie do pohlavnej intimity nejakej osoby.“ Katechizmus teda neobmedzuje znásilnenie výlučne na vynútený pohlavný styk, ale možno ho aplikovať aj na iné závažné formy degradovania človeka na sexuálny objekt.

Argument o LGBTI je prezentovaný širšie ako v stanovisku KBS – menovite je kritizované zmiešavanie homosexuálnej príťažlivosti s homosexuálnou identitou. Kniha tvrdí to isté, len inými slovami – existujú ľudia, ktorí homosexuálnu príťažlivosť pociťujú; títo sú označovaní ako gejovia a lesby, ale „posudzovanie sexuálnej identity druhého človeka nie je správne“, t. j. nemáme druhých takto nálepkovať. Hlbšie rozoberanie otázky sexuálnej identity, ako aj navrhované detailné vysvetľovanie rizík homosexuality celkom určite nie je vhodné pre vekovú kategóriu 8 až 11 rokov.

Témy na ďalšiu diskusiu

Asi najpodnetnejšie pripomienky autora kritického článku sú k chápaniu výchovy a emócií. Sú to výborné témy na ďalšiu diskusiu s veľkým významom pre všetkých rodičov.

Autori knihy sa formuláciami o zastaranej autoritatívnej výchove založenej na trestoch zjavne dotkli témy citlivej pre mnohých rodičov. Pre náročnosť témy len naznačíme ďalší smer diskusie na základe príkladu z článku. Otec povie deťom, aby sa prestali hádať. Ak neposlúchnu, tak deti dostanú trest, ale po ňom nasleduje zmierenie – bozk na líce. Príklad je opísaný úsečne, takže neumožňuje hlbšie hodnotenie. Odpovede na nasledujúce otázky by ukázali, či chápanie autority, pravidiel a zmierenia je správne alebo „zastarané“:

Je hlavným motívom vstupu rodiča do hádky detí to, že chce mať pokoj a ticho, alebo chce deti naučiť riešiť svoje konflikty? Je vyslovené či nevyslovené pravidlo rodiny, že si môžeme aj dôrazne vymieňať názory, ale nesmieme sa ponižovať a používať násilie? Alebo musíme byť ticho a nesmieme vyjadriť svoj hnev?

Čo cíti dieťa pri zmierení? Je to skutočné zmierenie s pocitom úľavy dieťaťa, že je zase všetko v poriadku?

Téma emócií je veľmi dobrý podnet pre kresťanské prostredie, ktoré má neraz sklon negatívne emócie potláčať, namiesto ich konštruktívneho spracovania.

Alebo rodič učí dieťa potlačiť svoje sklamanie a hnev, aby mal od neho pokoj? A prečo by sa dieťa malo nabudúce rodičovi zveriť s ťažkosťami, ktoré mu spôsobil niekto iný v sexuálnej oblasti, keď ho učí, aby mu dalo pokoj a neprejavovalo negatívne emócie?

K výčitke, že autori nerozlišujú pozitívne a negatívne emócie a všetky považujú za legitímne, čo vedie k výchove malých tyranov, azda toto: Chromík cituje článok 1768 Katechizmu, aby dokázal, že vášne môžu byť dobré aj zlé, ale Katechizmus v predchádzajúcom článku hovorí, že vášne samy osebe nie sú ani dobré, ani zlé, ale takými sa stávajú v kontexte rozumu a vôle.

Recenzovaná kniha veľmi solídne, na rozsiahlom priestore a  s konkrétnymi príkladmi zo života detí (časť 2, s. 27-37) rozlišuje medzi emóciou ako prvotným impulzom, ktorý človek nemôže ovplyvniť, a medzi reakciou človeka. Taktiež jasne hovorí, že reakcia môže mať pozitívny aj negatívny dosah na ostatných. Text vyslovene povzbudzuje ku konštruktívnemu riešeniu negatívnych pocitov, napríklad, ako povedať, že si dieťa nepraje, aby mu ostatní chodili do kúpeľne. Alebo je uvedený podnet, že aj nesympatie možno prekonať.

Téma emócií je veľmi dobrý podnet pre kresťanské prostredie, ktoré má neraz sklon negatívne emócie potláčať, namiesto ich konštruktívneho spracovania. Stačí si spomenúť na výrok sv. Pavla „Hnevajte sa, ale nehrešte“ (Ef 4, 26).

Šanca na zlepšenie – pre všetkých

Je ešte jeden dôvod na zváženie civilného jazyka v oblasti sexuálnej výchovy. Terézia Lenczová, mama autora tohto článku, zohrala dôležitú úlohu v tom, že Ministerstvo školstva SR v roku 1998 schválilo Koncepciu výchovy k manželstvu a rodičovstvu s konzervatívnym obsahom. To nebolo vôbec samozrejmé, lebo schváleniu predchádzali niekoľkoročné náročné diskusie s pracovníkmi ministerstiev a Spoločnosti pre plánované rodičovstvo (IPPF). Do poslednej chvíle nebolo jasné ani len to, či sa materiál bude nazývať sexuálna výchova alebo výchova k manželstvu a rodičovstvu.

Od tých čias vyšlo viacero kníh kresťanských autorov k téme – napríklad civilným, odborným jazykom formulovaná kniha Terézie Lenczovej Ako to povieme našim deťom alebo kniha Aleny Ješkovej Kde som sa tu vzal, ktorá zahŕňa náboženský rozmer aj vecné informácie.

Hriechom nie je drobná nedokonalosť. Hriechom je nečinnosť.

Aj preto je prekvapujúce, že práve kniha Láske sa treba učiť vyvolala takú kontroverziu.

Táto kontroverzia môže znamenať, že potrebujeme prehodnotiť predstavu Slovenska ako kresťanskej krajiny, kde všetci akceptujú náboženský jazyk, a potrebujeme hľadať rôzne spôsoby, ako zapojiť psychológiu, pútavé ilustrácie či zážitkové aktivity v prospech toho, čo by malo byť spoločné všetkým ľuďom. S civilným a tvorivým prístupom k výchove k manželstvu a rodičovstvu je šanca na uchovanie podpory širšej verejnosti a nestratenie iniciatívy v tejto citlivej oblasti, ktorá je pod tlakom inak zmýšľajúcich elít.

Hriechom nie je drobná nedokonalosť. Hriechom je nečinnosť. Berme ako svoju veľmi významnú povinnosť prispieť k zlepšovaniu výchovy detí každý svojím dielom.