Izrael a Spojené arabské emiráty oznámili plán uzavrieť mierovú zmluvu. Podľa nej by sa Spojené arabské emiráty stali tretím arabským štátom, ktorý uznáva Izrael. Dohoda je novým vyvrcholením zlepšujúcich sa arabsko-izraelských vzťahov i súčasťou „studenej vojny“ medzi Iránom a Arabmi. Naozaj je však nová zmluva taká prekvapivá, ako sa javí, a prečo si prívrženci Donalda Trumpa sľubujú Nobelovu cenu?
Vzťahy medzi Izraelom a arabskými štátmi boli napäté od začiatku. Keď sa Izrael stal 14. mája 1948 nezávislým, arabské štáty ho odmietli uznať a vzápätí ho napadli. Izraelu sa síce podarilo vojnu vyhrať a aj v nasledujúcich vojnách sa obrániť, no postoj arabských štátov zostal dlho nemenný.
Prvý krok spravil Egypt, ktorý v roku 1979 ako prvý podpísal zmluvu s Izraelom. Izrael vrátil Egyptu Sinaj, ktorý dobyl v šesťdňovej vojne v roku 1967, a Egypt začal profitovať z finančnej pomoci západných štátov, najmä USA.
Egyptský prezident Anwar as-Sádát však za svoj odvážny krok zaplatil najvyššiu cenu. Nielen že Arabská liga odmietla jeho mierovú politiku a presťahovala svoje sídlo z Káhiry do Tunisu, Sádát sám bol zavraždený islamistickými radikálmi.
Druhý arabský štát, ktorý s Izraelom uzavrel mier, bolo Jordánsko v roku 1994. Jordánsko sa v ňom zrieklo územných nárokov voči Izraelu, ale aj budúcemu palestínskemu štátu, zatiaľ čo Izrael garantoval Jordánsku úlohu strážcu moslimských svätých miest v Jeruzaleme, ktoré je pre moslimov po Mekke a Medine tretím najsvätejším mestom.
Ostatné arabské štáty však mier s Izraelom odmietali.
Aj keď arabské štáty nemajú Izrael v láske, to posledné, čo ich sunnitskí vládcovia chceli, je expandujúci Irán, ktorý naprieč regiónom dosádza svoje satelitné režimy a šíri islam v tej podobe, ktorú vnímajú ako heretickú.
Aj keď spomedzi tradičných nepriateľov zostala len Sýria a libanonské teroristické hnutie Hizballáh, podporu našli v Teheráne. Irán patril v prvých desaťročiach existencie Izraela k jedným z prvých moslimských štátov, ktorý nadviazal s Izraelom diplomatické styky.
Dobrú izraelsko-iránsku spoluprácu však ukončila islamská revolúcia v roku 1979. V tých istých mesiacoch, keď Izrael rokoval s Egyptom o ukončení nepriateľstva, sa v Teheráne dostali k moci radikálni islamisti, túžiaci po zničení židovského štátu.
Ak sa nový režim v Iráne ukázal ako príliš zaujatý vnútornými potýčkami a vojnou so susedným Irakom, nemalo to tak zostať večne. Irán rýchlo začal aktívne podkopávať snahy o uzavretie mierovej zmluvy, ktorá by ukončila konflikt na Blízkom východe, a podporovať teroristické skupiny ako Hizballáh, Hamás a islamský džihád v Palestíne. Ostreľovanie izraelských miest raketami a bombové útoky, ktoré tieto skupiny majú na svedomí, by nikdy neboli možné bez finančnej, logistickej a technickej podpory iránskeho režimu.
Ak si niekto mohol myslieť, že Irán si svojím agresívnym vystupovaním spraví priateľov v arabskom svete, opak je pravda. Aj keď arabské štáty nemajú Izrael v láske, to posledné, čo ich sunnitskí vládcovia chceli, je expandujúci Irán, ktorý naprieč regiónom dosádza svoje satelitné režimy a šíri islam v tej podobe, ktorú vnímajú ako heretickú. Šiítska a sunnitská podoba islamu sú pritom len ideologickým väzivom tvrdého geopolitického konfliktu medzi arabskými štátmi v Perzskom zálive a Iránom na druhej strane.
Nová mierová zmluva, ktorá nič nemení?
Napriek tomu, že Trumpova administratíva sa snaží prezentovať novú zmluvu ako veľký pokrok v mierovom procese, Spojené arabské emiráty a Izrael nikdy nemali blízko k skutočnej vojne. Jej priamy dosah na bezpečnosť oboch štátov je minimálny.
Jej nepriamy dosah je však obrovský. Vzťahy medzi arabskými štátmi a Izraelom sú na neformálnej úrovni už dlhý čas omnoho lepšie, než by sa dalo nazdávať.
Pre Arabov sa Izrael stáva skôr vzácnym spojencom, s ktorým majú spoločné záujmy, než konkurentom alebo nepriateľom.
Napomáha tomu rastúce nepriateľstvo medzi väčšinou arabských štátov a Iránom, ktorý nenecháva žiadnu príležitosť nevyužitú, aby nerozšíril svoju sféru vplyvu na úkor Saudskej Arábie a jej spojencov. Irak, Sýria, Jemen a Libanon sú len najznámejšími štátmi, v ktorých sú aktívne proiránske vojenské jednotky.
Pre Arabov sa Izrael preto stáva skôr vzácnym spojencom, s ktorým majú spoločné záujmy, než konkurentom alebo nepriateľom. Aj od nového priateľstva medzi Izraelom a Spojenými arabskými emirátmi možno očakávať úzku spoluprácu vo výskume a vede, ale aj posilnenie už beztak neformálnych stykov medzi spravodajskými službami. Pozitívnym signálom je aj nová dohoda o spolupráci v boji proti koronavírusu.
Podľa výrokov predstaviteľov Izraela aj USA by nová dohoda mohla byť len prvým krokom v sérii dohôd Izraela a arabských štátov. Medzi ďalších kandidátov patrí Bahrajn, Omán, ba aj Saudská Arábia.
Stojí mieru v ceste demokracia?
Optimizmus je na Blízkom východe zriedkakedy primeraný. Väčšina pozorovateľov si uvedomuje, že dohoda s Izraelom bola možná len preto, lebo vplyv občanov na politiku Emirátov je obmedzený. V tých arabských štátoch, v ktorých občania majú väčší prístup k politickým rozhodnutiam, môže paradoxne demokracia stáť v ceste mierovej zmluve. Príliš veľká je nenávisť väčšiny Arabov voči Izraelu, než aby podporili zmluvu, ktorá by akceptovala jeho existenciu.
Podľa magazínu Foreign Policy boli Spojené arabské emiráty v jedinečnej pozícii.
dohoda má aj svojich kritikov. Odmieta ju Irán aj Palestínčania, nespokojná je aj americká politická ľavica.
Zatiaľ čo v Saudskej Arábii beží proces reštrukturalizácie moci, v ktorom sa korunný princ Mohamed bin Salmán snaží zmenšiť vplyv islamského kléru na politiku, Saudská Arábia si nemôže dovoliť žiadnu veľkú kontroverziu. Uznanie Izraela by v tejto chvíli posilnilo islamistov a v najextrémnejšom prípade by to mohlo viesť k „islamskej revolúcii“ podobnej iránskemu modelu.
Na druhej strane sa však Saudská Arábia spolieha na Trumpa. Ten je zárukou stabilnej podpory Rijádu Spojenými štátmi, no jeho politická budúcnosť je nejasná. Pandémia vážne poškodila jeho šance vyhrať americké prezidentské voľby v novembri a nová administratíva by ľahko mohla upustiť od politiky bezpodmienečnej podpory Saudov.
Nobelova cena pre Trumpa?
Arabské štáty potrebovali pomôcť svojmu spojencovi v Bielom dome a táto potreba bezpochyby napomohla urýchlenie dohody s Izraelom. Aby sme Trumpovi však nekrivdili, len ťažko by bola predstaviteľná mierová zmluva bez jeho politiky posledných rokov, ktorá mu zaistila veľa dôvery v Izraeli aj v arabských monarchiách. Bez tejto dôvery by obe strany nikdy neboli ochotné pustiť sa do vnútropoliticky kontroverzných rokovaní a dospieť k dohode, ktorú uzavreli.
Po 26 rokoch neúspešných rokovaní nie je prekvapivé, že nielen Trumpovi fanúšikovia o ňom hovoria ako o novom kandidátovi na Nobelovu cenu za mier.
Len ak Izrael splní svoju časť dohody, dokáže Arabom, že ich politika odmietania rokovaní je neúspešná a len diplomacia dokáže nájsť riešenie konfliktu.
Najväčší diplomatický úspech za posledné štvrťstoročie by každému inému prezidentovi zaistil Nobelovu cenu na striebornej tácke.
Pri Trumpovi je však všetko iné. Že by práve Trump bol prezidentom, ktorý výrazne rozhýbal mierový proces na Blízkom východe, nie je bez irónie, no našli by sa aj horší nominanti.
Pri Nobelovej cene Baracka Obamu, ktorú dostal 12 dní po nástupe do funkcie, dodnes nie je jasné, za čo ju vlastne dostal. Pri iných vyznamenaných mohla byť nominácia pochopiteľná, no nie všetci sa dodatočne ukázali hodnými vyznamenania. Asi najznámejším príkladom z novších dejín je Aun Schan Su Ťij, ktorú jej odporcovia vinia z podpory genocídy v Mjanmarsku.
Prežije plán kritiku?
Nech si už o Trumpovi myslíme čokoľvek, dohoda má aj svojich kritikov. Odmieta ju Irán aj Palestínčania, nespokojná je aj americká politická ľavica. Z časti je na vine nejasná formulácia „vysadenia“ anexie údolia Jordánu, ktoré Izraelská vláda plánovala už niekoľko mesiacov. Aj keď to pre Palestínčanov znamená jedinečnú príležitosť dohodnúť sa s Izraelom a vrátiť sa ku kompromisným riešeniam, ktoré Izrael navrhoval pred asi dvadsiatimi rokmi, negarantuje to anexiu týchto území v prípade, ak sa obe strany nedohodnú.
Dohoda však nie je v záujme palestínskych lídrov, ktorým vyhovuje stav, v ktorom môžu viniť Izrael z každého problému. Teroristická organizácia Hamás obvinila Emiráty z „bodnutia do chrbta“ a Palestínčania pália fotografie korunného princa z Abu Dhabí. Islamský džihád nazval dohodu „kapituláciou“. Palestínčanov podporil Irán, ktorý Spojené arabské emiráty nazval „legitímnym cieľom“. Iránske „Revolučné stráže“ vyhlásili, že dohoda iba urýchli „zničenie sionistického režimu“.
Či však mierová zmluva skutočne prežije, bude závisieť od Izraela. Len ak Izrael splní svoju časť dohody, dokáže Arabom, že ich politika odmietania rokovaní je neúspešná a len diplomacia dokáže nájsť riešenie konfliktu. Ak by Netanyahu z krátkozrakých vnútropolitických dôvodov sklamal očakávanie Emirátov, bude vinným zo zahodenia najväčšej šance, ktorú Izrael mal za posledných dvadsať rokov, ak sa mu, naopak, podarí dohodu presadiť, zostane v pamäti ako jeden z najúspešnejších premiérov v dejinách Izraela.
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.