Ako Fíni porážajú bezdomovectvo, Bratislavčania hazard a bývalí extrémisti rasizmus

Prinášame vám výber udalostí, ktoré sú ukážkou, že kroky k dialógu sú možné. V dnešnom podcaste sa dozviete:

• Bratislavčania odovzdali magistrátu petíciu proti hazardu. Podpísalo ju vyše 104 390 ľudí
• V centre Košíc sa objavili sivé stoličky. Majú pomôcť ľuďom stretávať sa
• Bývalý člen Ku Klux Klanu pomáha ľuďom vyhýbať sa nenávisti
• Ako Fíni postupne porážajú problém ľudí bez domova

 

Bratislavčania odovzdali magistrátu petíciu proti hazardu. Podpísalo ju vyše 104 390 ľudí

Bratislavčania sa rozhodli, že sa po Nitre chcú stať ďalším slovenským mestom, v ktorom bude platiť zákaz hazardných hier. Iniciatíva Zastavme hazard využila, že sa v deň volieb 29. februára dostavilo do volebných miestností veľké množstvo ľudí. Pred volebnými miestnosťami tak mohli ľudia okrem volieb do NR SR podporiť aj petíciu za zákaz hazardu v Bratislave. Informoval o tom denník SME.

Organizátori oznámili, že petíciu len v deň volieb do NR SR podpísalo 104 390 ľudí. Týmto číslom vysoko prevýšili požadovanú métu 57 000 signatárov, čo je 15 percent dospelej populácie Bratislavy.

Katolícke noviny uviedli, že organizátori dúfajú, že magistrát urobí všetko v norme a dodrží všetky právne postupy. Keby sa magistrát dopustil nejakej formálnej chyby, niekto by mohol petíciu a kroky, ktoré magistrát kvôli nej urobí, ľahko napadnúť na súde.

Dá sa pochopiť, prečo na to organizátori dávajú taký veľký pozor – na formálnej nezrovnalosti totiž padol predchádzajúci pokus o celoplošný zákaz hazardu na území mesta Bratislava, ktorý spustil vtedajší primátor Ivo Nesrovnal a starostovia mestských častí. Krajská prokuratúra si všimla istý problém so všeobecným záväzným nariadením, ktoré vzniklo po odovzdaní petície. Krajský súd jej v roku 2018 dal za pravdu a celé nariadenie padlo. Platilo iba od mája 2017 do decembra 2018.

Pavol Graňák, jeden z iniciátorov súčasnej petície, sa vyjadril, že nedostupnosť herní a kasín počas pandémie koronavírusu jasne ukázala, že zákaz hazardu má zmysel. „Počet gamblerov, ktorí vyhľadávali v centrách akútnu pomoc, klesol až o 70 percent. Taktiež výrazne klesol počet volaní na Linku pomoci pre problémy s hraním a len malý počet hráčov sa presunul na internet,“ povedal pre Katolícke noviny.

Petíciu podporil aj primátor Bratislavy Matúš Vallo, ktorý sa primátorom Bratislavy stal s podporou progresívno-liberálneho hnutia Progresívne Slovensko. Petíciu teda podporovali ľudia z viacerých názorových táborov – pozitívne o nej informovala napríklad redakcia Katolíckych novín a podporovali ju aj „progresívci“.

Čo sa bude diať ďalej? Mesto Bratislava overí, či sú všetky podpisy získané poctivo – keďže petíciu podpísalo veľké množstvo ľudí, lehota na overenie podpisov sa predlžuje na 60 dní. Následne mestskému parlamentu predloží návrh všeobecného zákonného nariadenia o zákaze hazardných hier v zákonom vymedzených budovách aj v kasínach. Mestský parlament bude o tejto otázke rokovať v septembri.

Zároveň je v Národnej rade Slovenskej republiky návrh zákona, ktorý by zrušil povinnosť petície na zákaz hazardu. V praxi by to znamenalo, že by sa hazard na území jednotlivých miest mohol zakázať aj bez toho, aby sa o tom predtým vypísala petícia.

V centre Košíc sa objavili sivé stoličky. Majú pomôcť ľuďom stretávať sa

Nasledujúca správa hovorí o udalosti, ktorá vedie ľudí k dialógu doslova.

Pri viacerých budovách v centre druhého najväčšieho mesta na Slovensku sa objavili stoličky sivej farby. Mnohých Košičanov to možno prekvapilo. Tieto stoličky spolu so stolmi však v Košiciach nepribúdajú preto, že by sa plánovalo otvorenie nejakých nových reštaurácií. Stojí za tým nezisková organizácia Creative Industry Košice, ktorá sa týmto krokom pokúša zatraktívniť verejný priestor, v ktorom Košičania aj turisti trávia svoj čas.

Na Slovensku sa ľuďom väčšinou so stoličkami a stolmi na verejnosti automaticky spája aj nejaký gastronomický podnik, ktorý by mal byť k nim priradený, a koncept akéhosi verejného sedenia je tu prítomný maximálne vo forme lavičiek v parku. Prvým miestom na Slovensku, kde sa začali vyskytovať takéto nezávislé stoličky, bola podľa denníka SME Bratislava. Stoličky majú oproti lavičkám takú výhodu, že s nimi môžu ľudia relatívne voľne pohybovať. Môžu si ich tak napríklad presunúť, keď ich pri rozhovore ruší mimoriadne silné slnečné svetlo. V zahraničí je tento nápad bežnejší, napríklad v Prahe funguje projekt Pražské židle & stolky.

Bratislava sa stala inšpiráciou pre Radovana Šalitroša, dobrovoľníka z organizácie Creative Industry. Ten si povedal, že by bolo dobré niečo také urobiť aj v Košiciach.

„Bol som ohromený, keď som videl, ako to využívajú Bratislavčania. Na stoličkách pred Primaciálnym palácom vídam zamestnancov mávať mítingy. Kontaktoval som ich a oni mi vysvetlili, čo sú to za stoličky, ako vybrať partnerov, kde ich treba objednať, ako by sa mali rozmiestniť,“ povedal Šalitroš pre SME.

Projekt rozmiestnenia miest na sedenie po Košiciach nazvali „Sadni si Košice!“

Organizácia teda stoličky rozmiestnila v blízkosti Kasární/Kulturparku, Východoslovenskej galérie, Katovej bašty a Verejnej knižnice Jána Bocatia, pričom za stav 30 stolov a 90 stoličiek podľa Košice:Dnes zodpovedá tá inštitúcia, pri ktorej sa stoličky nachádzajú. Ich cieľom je ponúknuť pohodlie ľuďom hľadajúcim oddych, ale aj podnietiť budovanie nových vzťahov a rozhovorov medzi ľuďmi, ktorí si sadnú k rovnakému stolu.

Pokiaľ bude mať projekt „Sadni si Košice!“ úspech, Šalitroš nevylučuje, že sa k nemu pridá viac sponzorov.

Bývalý člen Ku Klux Klanu pomáha ľuďom vyhýbať sa nenávisti

Jeho meno je Christopher Buckley. Kedysi bojoval v armáde, kvôli čomu si vybudoval nepriateľský vzťah k ľuďom iného vierovyznania. V súčasnosti pomáha ľuďom vyhýbať sa ceste, po ktorej sa sám kedysi vybral.

Jeho životný príbeh sa začína v meste Cleveland v štáte Ohio. Christopher pre lokálnu pobočku televízie ABC povedal, že to bolo ťažké miesto pre dospievajúceho človeka. Údajne sa tam začal učiť nenávisti voči ľuďom, ktorí boli iní, ako on.

Jeho nenávisť sa ešte vystupňovala 11. septembra 2001, keď v televízii videl strašné zábery toho, ako moslimskí teroristi zhodili unesenými lietadlami dve veže Svetového obchodného centra. Podľa portálu USA Today, ktorý priniesol veľmi podrobný opis jeho života, sa Christopher potom rozhodol vstúpiť do armády a bol prevezený do Afganistanu.

„Zvykol som len tak sedieť a rozmýšľať, zatiaľ čo hnev v mojom vnútri narastal a narastal. Myslím, že som tie bolestné emócie v mojom vnútri použil ako palivo pre nenávisť. Mal som pocit, že je mojou povinnosťou vrátiť úder,“ povedal Buckley pre USA Today.

Afganistan bol pre Christophera ťažkou skúškou, tak ako pre väčšinu mladých mužov, ktorí tam boli nasadení. Buckley bol celý čas nahnevaný a pod stresom. Počas toho, ako bol v Afganistane, sa v jeho vnútri začali kopiť pocity, ktoré neskôr prerástli do PTSD (posttraumatický syndróm, ťažký duševný stav, ktorý zažívajú ľudia, ktorí prežili veľmi ťažké a stresujúce situácie).

Buckley sa v roku 2010 so zlomenou chrbticou po vážnej nehode s vojenským automobilom ocitol opäť na území Spojených štátov amerických. Bolo to obdobie, keď si vybudoval závislosť od liekov proti bolesti. Na toto obdobie si Buckley spomína takto: „Vtedy som začal s liekmi proti bolesti. Keď sa môj pobyt v Afganistane a zmätenosť, ktorú som pociťoval, skombinovali s drogami, môj hnev sa ešte zväčšil. Začal som pociťovať potrebu zvaliť na niekoho vinu za to všetko.“ Jeho frustrácia ho nakoniec priviedla až k tomu, že vstúpil do organizácie Ku Klux Klan.

Ku Klux Klan je rasistická organizácia vyskytujúca sa v Spojených štátoch amerických. Podľa Wikipédie má v súčasnosti tisícky členov, no jej „zlatou érou“ boli dvadsiate roky minulého storočia. Táto organizácia je známa svojou nenávisťou voči ľuďom inej farby pleti a násilnými trestnými činmi.

Christopher Buckley do tejto organizácie vstúpil v roku 2010. Ublížil tým aj svojej rodine, pretože ľudia v susedstve sa jej začali pochopiteľne strániť. V tom období mali jeho dve deti 11 mesiacov a 4 roky. V reportáži, ktorú priniesla ABC, je aj záber z toho, ako je jeho mladší syn na stretnutí Ku Klux Klanu spolu s Chrisom. Situácia vyvrcholila vtedy, keď na jeho ženu a deti niekto takmer zaútočil v obchode Walmart. Jeho žena sa v tom momente rozhodla, že Buckley potrebuje pomoc.

Arno Michaelis je muž, ktorý si prešiel podobným osudom ako Christopher Buckley. Tiež bol členom rasistickej organizácie (bol skinhead), no na začiatku 21. storočia zmenil svoj život a začal rozširovať myšlienky odpustenia a tolerancie prostredníctvom organizácie Parents 4 Peace. Keď Buckleyho žena kontaktovala Michaelisa, okamžite priletel do Lafayette a pokúsil sa pomôcť.

Christopher nechcel prijať tieto myšlienky. Zlé myšlienky, ktoré celý život považujete za správne, sa neodstraňujú len tak jednoducho. Podľa USA Today bol vzťah medzi dvomi mužmi niekedy taký vyhrotený, že sa Buckley vyhrážal Michaelisovi brokovnicou.

Postupne však Buckley prijal do svojho života toleranciu a odpustenie. Organizáciu Ku Klux Klan opustil v roku 2016. Ostal mu ešte jeden problém, ktorý bolo potrebné vyriešiť – drogová závislosť. Christopher sa jej po terapii úspešne zbavil.

Nad nenávisťou, ktorá dlho prebývala v jeho vnútri, symbolicky vyhral vtedy, keď sa stal veľmi blízkym priateľom Hevala Kelliho, lekára kardiológa, s ktorým sa stretol na diskusii o strachu z iných náboženstiev. Kelli je sýrsky imigrant a moslim – nie je jednoduché si predstaviť, že by sa títo dvaja muži spriatelili napríklad v roku 2010.

V poslednom čase sa Buckley venuje ľuďom s podobným príbehom, ako prežil on sám. Pracuje na 12-krokovom programe, ktorý má ľuďom pomôcť opustiť extrémistické organizácie.

Ako Fíni postupne porážajú problém ľudí bez domova

Fínsko je jediná krajina Európskej únie, v ktorej počet bezdomovcov každým rokom klesá. Na konci roku 2019 bol počet individuálnych bezdomovcov vo Fínsku odhadom okolo 4600 a počet párov a rodín žijúcich na ulici 264. Slovensko, ktoré má nižšiu celkovú populáciu, má podľa informácií portálu Zoznam minimálne 23 483 bezdomovcov. Ako to Fíni dokázali?

Fínska vláda si uvedomila, že život človeka bez domova je ovplyvnený nekonečným kruhom – bez toho, aby ste mali peniaze, si nedokážete zabezpečiť slušné bývanie, no bez adresy trvalého pobytu sa nemôžete zamestnať. Štát si uvedomoval, že do tohto kruhu je potrebné zasiahnuť a prerušiť ho. Zároveň to však bolo potrebné urobiť tak, aby vláda ľuďom bez domova nezobrala ich samostatnosť – priveľké zásahy štátu do života ľudí môžu mať devastačné účinky, aj keď sú myslené dobre. Ako príklad nám môže poslúžiť prípad Indiánov žijúcich v Amerike, ktorých životy sú značne negatívne ovplyvnené zásahmi štátu, ktorých cieľom je „pomôcť im“.

Ako to teda Fíni zvládli? V roku 2008 spustili program s názvom „Housing first“, teda „bývanie na prvom mieste“. Tento program je zložený z viacerých opatrení. Informovala o ňom medzinárodná tlačová agentúra Pressenza.

Fínska vláda dáva mimovládnym organizáciám zľavnené úvery na nákup malých bytov. Okrem toho ich podporuje aj fínska lotéria, ktorá im pomáha s financiami. Mimovládne organizácie, napríklad Y-Foundation, tieto byty zakúpia a pripravia. Štát zároveň po spustení programu prerobil aj krátkodobé útulky pre bezdomovcov na byty, kde sa dá dlhodobo žiť.

Človek bez domova, ktorý má záujem žiť v takomto byte, musí podpísať nájomnú zmluvu, ktorú mu poskytnú bez predsudkov. Práve to je ten kľúčový bod – ľuďom bez domova prenajímatelia často (z racionálnych dôvodov) nechcú prenajať svoju nehnuteľnosť. Zároveň musí platiť symbolické čiastky za bývanie a hradí si aj životné náklady. V blízkosti bytov má vždy kanceláriu sociálny pracovník, ktorý má bezdomovcom pomôcť s byrokraciou nevyhnutnou v prípade, že sa pokúsia úspešne dostať na trh práce.

Výsledky projektu sú výborné – 4 z 5 ľudí zapojených do tohto programu sa úspešne zapojí do normálneho života. Dvadsať percent sa vráti späť na ulicu – buď ich tam ťahajú sociálne väzby, alebo nie sú schopní platiť nájom. Cesta von z programu však nie je jednosmerná – aj človek, ktorý to vzdal, sa môže vrátiť.

Potrebné je však zamyslieť sa nad tým, koľko to všetko stojí. Odpoveď priniesla Pressenza – fínska vláda zatiaľ minula 270 miliónov eur. Dôležité je však podotknúť, že aj život ľudí na ulici sa spája s výdavkami pre vládu. Obzvlášť, keď sa bezdomovci dostanú do rizikových alebo násilných situácií. Fínska vláda teraz na jedného bezdomovca minie o 15 000 eur ročne menej, ako pred začiatkom programu.

Fínsky model ukazuje, že problém ľudí bez domova sa dá poraziť, keď nájdeme zlatú strednú cestu. Bezdomovcom nepomáha, keď ich sociálny systém príliš „rozmazná“ dávkami, ani keď ich nechá bez povšimnutia. Program primeranou pomocou a dialógom s bezdomovcami vráti 80 percent bezdomovcov späť do normálneho života a ušetrí štátu peniaze.