Po predchádzajúcich veľmi riskantných skúsenostiach Chiara Amirante urgentne cítila potrebu nájsť spôsob, ako otvoriť komunitu, kde by mohla ponúknuť mladým ľudom uzdravenie srdca, opierajúc sa o evanjelium. Táto myšlienka sa jej však zdala neuskutočniteľná a nebezpečná. Skúšala hľadať dom na prenájom, no len čo sa vlastníci dozvedeli, že sa chce venovať ľuďom s drogovou závislosťou, hneď sa stiahli… Chiara sa rozhodla utiahnuť na pár dní do modlitby, aby lepšie pochopila, čo robiť.
Jeden z priateľov rozprával Chiare Amirante s entuziazmom o pútiach, ktoré si robil do Medžugoria. Medzičasom stretla iného priateľa, ktorý jej začal rozprávať o Medžugorí, pretože čítal knihu o vizionároch. Keď došla do práce, jedna z kolegýň jej navrhla, aby si urobili zájazd do Medžugoria na Nový rok. Vtedy Chiara pochopila, že Pán ju chce skutočne poslať na niekoľko dní do Medžugoria. Vycestovala spolu s Loredanou, ktorá sa stala jej prvou spoločníčkou na ceste k Novým horizontom.
Cesta bola viac ako dobrodružná, lebo v bývalej Juhoslávii vtedy prebiehala vojna. Viackrát ich zablokovali ozbrojení vojaci a na viacerých miestach bolo počuť streľbu…
Medzi toľkými miestami vhodnými na modlitbu, z ktorých si si mohla vybrať, si si vybrala práve toto vo vojne!
Chiara sa priznala, že mala strach. Hovorila si: „Jasné je, že si úplne nezodpovedná! Nestačí, že riskuješ život v noci na najnebezpečnejších miestach v Ríme? Medzi toľkými miestami vhodnými na modlitbu, z ktorých si si mohla vybrať, si si vybrala práve toto vo vojne! Je to možné, že stále ideš vyhľadávať tie najriskantnejšie situácie…?“
Aj v Medžugorí sa vtedy dýchala atmosféra vojny, hoci boje sa zázračne nedostali až tam. Bolo niekoľko pokusov zhodiť bombu na kostol v Medžugorí, ale vždy tomu zabránili husté mraky. Chiara prežila tieto dni pohrúžená do modlitby s osobitnou hĺbkou.
Na Medžugorie spomína ako na miesto „uprostred vojny, kde som paradoxne prežila intenzívny hlboký pokoj v duši, čo je ťažké vysvetliť tomu, kto to osobne nezažil. Išla som sa modliť na miesta zjavení, kopec Podrdo a vrch Križevac. Bola ľadová zima, ale bola som taká pohrúžená do modlitby, že som tam bola schopná zostať nehybne bez problémov celé hodiny uprostred tej zimy. Zdalo sa mi, že sa nachádzam v inej dimenzii.“
Loredana rozpráva o tých dňoch so svojím zmyslom pre humor a hovorí, že na Chiaru pozerali, ako keby bola na nejakom oblaku, kde ju nič nevyruší. Hovorili si medzi sebou: „Kto ju teraz dostane dole? Choď, zavolaj ju ty! Nie… zavolaj ju ty! A prečo ja?“ Chiara sa tam modlila celé hodiny a oni tam mrzli od zimy a nevedeli sa dohodnúť, kto by ju mal zavolať, pretože ju nechceli vyrušovať. Chiara stratila úplne pojem o čase a tak sa aj ostatní snažili odolávať, nakoľko to bolo možné, kým sa jedna z nich neodhodlala zavolať Chiaru, že sa už musia vrátiť späť.
V Medžugorí strávila Chiara len štyri dni, ale boli veľmi intenzívne. V hoteli, kde boli ubytovaní, nebolo svetlo, okná boli pokazené a prechádzala cez ne mrazivá zima. Pre vojnu nefungovalo kúrenie, takže „zomierali“ od zimy. V noci bolo takmer nemožné pospať si nielen pre zimu, ale aj kvôli streľbe. Nebolo tam vtedy nič. Bola zima, vojna a všetko spustošené. Chiara však hovorí, že mala pocit, že zažíva kus raja. „Cítila som novú silu a moje srdce bolo naplnené najhlbším pokojom, čo je ťažké vysvetliť. Zrazu som už z ničoho nemala strach.“
Chiare sa na Nový rok dostala milosť, že bola pozvaná na chór do kostola, kde sa malo uskutočniť zjavenie. Pripravila sa dlhou modlitbou.
Spomína: „Cítila som posvätnosť chvíle, v ktorej sa Kráľovná neba a zeme viditeľným spôsobom sprítomní vizionárom a duchovným spôsobom všetkým nám. Keď sa začalo zjavenie, vizionári si ako na povel všetci zrazu kľakli a dostali sa do extázy. Iste, nevidela som Máriu, ale cítila som hlboké vnútorné vedomie jej prítomnosti. Vnímala som ako nikdy predtým duchovnými zmyslami veľmi silnú prítomnosť Márie a pocítila som vnútornú istotu, že tam skutočne je.
V tej chvíli som cítila svetlo v duši a vypálilo sa mi do nej akoby plameňom s jedinečnou jasnosťou to, ako by mala vyzerať nová komunita, ktorú mám založiť.
Nemožné je vysvetliť slovami to, čo som prežila. V tej chvíli som cítila svetlo v duši a vypálilo sa mi do nej akoby plameňom s jedinečnou jasnosťou to, ako by mala vyzerať nová komunita, ktorú mám založiť. Dovtedy som o nej nemala nijakú predstavu. Toto by mali byť jej ciele a charakteristiky: „Priniesť lásku tomu, kto ju nepoznal, priniesť svetlo tomu, kto žije v temnote, priniesť život tam, kde je smrť, priniesť pokoj a jednotu tam, kde panuje úzkosť a samota, priniesť nebo jednoty s Bohom tomu, kto žije v pekle odlúčenia od Boha.“
A pokračuje: „Potom som pocítila istotu, že Pán vzbudí ,vojsko‘, ktoré rozžiari svetlo medzi temnotami, mnohí zaťatí hriešnici darujú svoj život Bohu a stanú sa jeho svedkami. Istota v mojom srdci bola taká silná, ako keby som už videla jej uskutočnenie, ako keby sa tá ľudsky nepochopiteľná vec už zrealizovala. Pochopila som, že Bohu nič nie je nemožné a že sa mám skutočne odovzdať úplne jemu, dôverovať mu a odsunúť nabok akúkoľvek ľudskú logiku. Boh je láska a najväčší dar, ktorý nám dal, je sloboda. Tak sa môžeme v každej situácii rozhodnúť povedať svoje áno alebo svoje nie, ale každé áno nám odhalí ,kus neba‘ a každé nie tomu zabráni.“
„Cítila som, že táto nová komunita, ktorú Pán vzbudí, bude mať ako vzor komunitu prvých kresťanov: zasvätených laikov, manželov, kňazov, rehoľníkov, mladých ľudí s problémami. Všetci títo budú žiť spolu, dávať všetko do spoločného s dôverou v Božiu prozreteľnosť, budú sa snažiť mať ako pravidlo života evanjelium a žiť podľa Božieho slova s veľkou radikálnosťou.“
Chiara hovorí: „Po návrate z Medžugoria som v sebe cítila radosť z istoty, že myšlienka novej komunity, ktorá sa zrodila v mojom srdci, nebola len niečím jednoducho neobozretným a ľudsky neuskutočniteľným, ale bolo to želanie, ktoré mi Pán vtlačil do srdca ako súčasť svojho plánu. Stačilo by teda odovzdať sa mu bez toho, aby som si lámala hlavu nad tým, čo mám robiť. Jediná dôležitá vec bola zotrvať v rozmere modlitby a plnej odovzdanosti sa Duchu Svätému.“
Chiare sa vyjasnili aj niektoré ďalšie záležitosti: byť malým v radosti, byť stále pokorným, aby sme premohli Zlo; mať neotrasiteľnú vieru v Boha, ktorému je všetko možné; postaviť do centra kontemplatívnu modlitbu a neurobiť krok, kým som si neotvoril srdce pre načúvanie Ducha Svätého; žiť v jednote, dávať každú vec do spoločného a ako prví kresťania žiť v dôvernej odovzdanosti do Božej prozreteľnosti; prejsť cestou kríža, pretože nič nie je vzácnejšie ako obetovaná bolesť pre spásu duší; dosvedčovať každým spôsobom, predovšetkým životom, plnosť radosti, ktorú nám Kristus daruje, ak žijeme radikálne podľa evanjelia…
Ľudsky mala Chiara aj pochybnosti, či sa môžu zaťatí hriešnici obrátiť, stať sa evanjelizátormi a rozhodnúť sa darovať svoj život Bohu. Vychádzala z dlhej skúsenosti Cirkvi a poznala mnohé osobnosti, ktoré boli v minulosti vzdialené od viery, ale nakoniec otvorili svoje srdce Božej láske.
Priznáva: „Pre moju racionálnosť sa mi zdalo skutočne nemožné uveriť, že ,delikventi‘ toho kalibru, ktorých som stretávala na stanici v noci, s odžitými rokmi vo väzení, ktorí toho majú toľko za ušami…, by sa mohli jedného dňa rozhodnúť zasvätiť svoj život Bohu. S jednoduchosťou dieťaťa som verila v to, čo som silno cítila v mojej duši ako inšpiráciu od Pána, aj keď pre mňa bola absolútne iracionálna.“
Keď sa Chiara vrátila z Medžugoria, hneď zašla k biskupovi Mons. Boccacciovi predložiť všetko na jeho posúdenie. Bála sa, že tentoraz ju bude určite považovať za blázna…
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.