Téma okolo herca Maroša Kramára a jeho správania sa k maskérke počas relácie Inkognito sa stala témou minulého týždňa. Spustila sa vlna reakcií, ktoré kritizovali televíziu JOJ, prečo túto sekvenciu, keď herec naznačuje obchytkávanie zadku mladej ženy v záverečných titulkoch, vôbec zverejnila.
Naopak, nič lepšie ako zverejnenie tohto nevkusného momentu sa nemohlo stať. Vďaka Facebooku Kataríny Danovej, medializovanej obeti sexuálneho zneužívania z tábora Chachaland, sme si túto epizódu všimli aj my ostatní a médiá, a začala sa tak dôležitá spoločenská diskusia. Zúfalý pokus starnúceho mačistu, s celoživotným imidžom sukničkára, bol ako závan niečoho, o čom sme si mysleli, že to hádam už nie je ani možné. Obťažovanie ženy v zábavnej relácii sa však nielenže udialo pred našimi očami, po medializácii sme sa dozvedeli, že je to celé v podstate v poriadku a danej žene to ani neprekážalo, tak prečo sa to rieši.
Maroš Kramár svoje konanie následne obhajoval: „Som za to, aby mali ženy rovnaké práva, príležitosti, platy, pre mňa je človek ako človek, vôbec to nedelím, či je to žena, či muž.
Ani sebavedomé ženy by nemali byť vystavované sexistickým rečiam a nevhodným dotykom a ocitnúť sa v pozícii, že by ich mali zvládnuť.
Takže tieto všelijaké úvahy a ohrdnuté ženy, ktoré sú nešťastné, že sa ich nikto nedotýka, ma absolútne nezaujímajú,“ povedal Kramár pre denník SME.
Televízia sa síce ospravedlnila, ale incident obhajuje dobrou náladou v tíme. „Na nakrúcaní relácie Inkognito vždy panovala dobrá nálada a po mnohých rokoch výroby tohto formátu medzi tvorcami a štábom vznikli kamarátske vzťahy. V Inkognite sa ženám naozaj neubližuje,“ povedala k situácii PR manažérka Inkognita Katarína Gajdošíková.
S teóriou ohrdnutých žien, ktoré sa teraz sťažujú na úbohého herca, prišiel kolegu podporiť na sociálnych sieťach aj zabávač Oliver Andrásy, ktorý sa tento týždeň vyznamenal aj nechutným výrokom o tom, ako sa mama aktivistky Oľgy Pietruchovej mala rozhodnúť radšej pre potrat. Opäť závan mužstva, ktorý bol možno v kurze tak dvadsať rokov dozadu, a ide z neho skôr zatuchnutý smrad televízneho zákulisia dvadsiateho storočia.
Ako začínajúca televízna redaktorka som si pred rokmi užila nejednu snahu o podobné poníženie, keď boli reči so sexuálnymi narážkami dennou súčasťou televíznej výroby. Sama som na pracovnom pohovore do nemenovanej televízie dostala ako prvú otázku, či vykonávam isté špecifické sexuálne praktiky. Otázka bola sprevádzaná strašným rehotom nielen mužského publika redakcie a poznámkou prítomných žien, že to nemám riešiť, lebo to je len „neškodný prasák“… Pracovnú ponuku do tejto televízie som nevzala.
Smutné je, že súčasťou tohto systému neboli len muži. Aj ženy sa tomuto svetu prispôsobovali a využívali ho vo svoj prospech. Žiaľ, tento systém zanechal aj obete, ktoré sa týmto presexualizovaným správaním televízneho prostredia cítili znechutené a ponížené. Nebolo to sexuálne obťažovanie? Bol to nátlak, že musíte žiť stále v strehu, aby si nebodaj niekto nevyložil vaše správanie inak, ako ste to mysleli.
Ani sebavedomé ženy by nemali byť vystavované sexistickým rečiam a nevhodným dotykom a ocitnúť sa v pozícii, že by ich mali zvládnuť, keď si vybrali tú či onú profesiu. Takéto správanie by dnes už malo byť neprijateľné, či už ide o umelecké, novinárske, alebo akékoľvek iné prostredie. Začínajúca novinárka, maskérka, strihačka, herečka by dnes už nemala zažívať situáciu, keď sa cíti ako sexuálny objekt.
Dnes sa pretínajú dva svety. Ten prvý je svetom, do ktorého patrí celá jedna generácia novinárov, hercov, umelcov, mnohých mužov, ktorých bežnou mentálnou výbavou boli sexistické reči a gestá.
Pozostatky týchto mužov ešte stále majú presah do dnešného sveta a oni sa v ňom dnes nejako učia fungovať ako slony v porceláne.
Pozostatky týchto mužov ešte stále majú presah do dnešného sveta a oni sa v ňom dnes učia fungovať ako slony v porceláne. Pre ten druhý svet je takéto správanie už neprijateľné, nepredstaviteľné a nie je už ochotný tolerovať to, čo kedysi bolo vnímané ako normálny prejav záujmu.
Postoje mužov, ako je Kramár a Andrásy, patria do minulosti a s nimi aj model správania, ktorý sa dnes ešte zúfalo snažia obhajovať. Kampaň Me Too má svoje úskalia a ideologické pasce, krásne ich vykresľuje aj výborný americký seriál The morning show s hviezdnym hereckým obsadením a so skvelou Jenifer Anniston v hlavnej úlohe. Zároveň však ukazuje podstatu sklamania a hnevu žien, ktoré museli byť roky silné, sebavedomé, museli sa tváriť, alebo časom už aj samy uverili, že v istých prostrediach je normálne, ak sú vnímané ako sexuálne objekty. Hnev nemusí byť negatívnou emóciou, pokiaľ vyjadruje túžbu po spravodlivosti, môže byť dokonca aj užitočný.
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.