Terézia Lazoríková žije s manželom a troma deťmi neďaleko Philadelphie. Amerika sa pomaly zviecha po ťažkej karanténe a zachvátili ju nepokoje naprieč krajinou, ktoré ovplyvňujú celospoločenskú atmosféru.
Rozprávali sme sa o tom, ako koronakríza ovplyvnila bežný život rodín, či napriek súčasnej situácii v USA priniesla aj niečo pozitívne, ale aj o tom, ako sa žije Slovákom, ktorí sú dnes izolovaní od svojich pôvodných rodín.
Ako ste sa dostali do Ameriky?
Vďaka môjmu manželovi, ktorý je Slovák. Prišiel sem ešte ako študent a po skončení univerzity tu dostal prácu a už zostal.
Založili ste si rodinu, máte tri deti a žijete na typickom americkom predmestí…
Je to skôr malé mestečko, ktoré má asi päťtisíc obyvateľov. Od Philadelphie sme vzdialení asi trištvrte hodiny cesty a od New Yorku asi dve a pol hodiny cesty autom. No považuje sa to v podstate za predmestie Philadelphie. My aj rodiny v okolí bývame v rodinných domoch, v okolí je veľa detí. V našej štvrti je naozaj veľa rodín.
Ide teda o bohatšiu časť Ameriky…
Určite, no aj tu sa nájdu štvrte, ktoré sú chudobné a problémové. Aj u nás sú miesta, kam by som nikdy nešla, a aj keď tadiaľ musím prejsť autom, tak si zamykám auto. Je tam veľa bezdomovcov v ťažkej sociálnej situácii, je tam vysoká kriminalita a drogy. V rámci jedného mesta idete z blahobytnej štvrte na miesta, kde sa necítite bezpečne.
V tomto čase prežíva Amerika neľahké obdobie, na uliciach je stále viac nepokojov, narastá nenávisť, má toto nejaké východisko?
To je zložitá otázka, pretože tento problém má mnoho vrstiev, ako je rasizmus, nízka vzdelanosť, ilegálna imigrácia, nízky príjem, a na to sa viaže ďalšie množstvo problémov, ako nestabilné rodinné prostredie, obchodovanie s ľuďmi, drogy, kriminalita. Je to začarovaný kruh. Nie som odborníčka, no osobne si myslím, že to chce systematické opatrenia a jedným z nástrojov môže byť poskytnutie dobrého vzdelania a výživy deťom zo slabších sociálno-ekonomických skupín.
Ďalší nastroj máme v rukách my sami a tým je spôsob, akým učíme deti pozerať sa na ľudí, ktorí sú iní ako my. A „iní“ neznamená nevyhnutne len farba pleti.
Vo viacerých amerických mestách sa konajú demonštrácie proti policajnému násiliu. Vo Washingtone je vojsko v plnom nasadení. Zdá sa, že po koronakríze prichádza vlna nepokojov…
Čo sa stalo Georgovi Floydovi, je hrozné, demonštrácie sú úplne na mieste a sú len vyvrcholením toho, čo tu pod povrchom vrelo dlhý čas. Problém nastáva vtedy, keď tieto protesty zneužijú extrémisti ako ANTIFA na politický boj a zvrháva sa to na násilie, rabovanie obchodov, a máme ďalšie straty na životoch, čo úplne neguje spomienku na Georga Floyda a jeho odkaz.
Bez toho, aby sa nastolil poriadok a nedochádzalo k ďalším stratám na životoch, nie je možné dospieť k spravodlivosti a zmiereniu. Žiaľ, nie všetci verejní predstavitelia na lokálnej úrovni majú na to rovnaký názor a niektorým chaos a anarchia z mnohých dôvodov asi vyhovuje.
Ľahostajnosť a nekompetentnosť je spoločným menovateľom mnohých neprávostí. Ako som už spomínala, demokracia nie je samozrejmá vec ani tu a je na každom z nás, aby sme urobili svoj diel, keď je to potrebné.
Ako prežívate koronakrízu? Predsa len Amerika bola zasiahnutá vysokým počtom nakazených…
Podľa toho, o aké miesto ide. U nás je to ešte relatívne náročné. Zaujímavé je, že na Floride sú na tom lepšie, hoci tam žije viac ľudí v dôchodkovom veku, ktorí sú rizikovou skupinou. Zrejme je to vďaka racionálnejším opatreniam, ktoré tam guvernér urobil.
Medzi Američanmi prevládajú dva postoje, jeden je extrémne opatrný, riadený až strachom a druhý, naopak, taký, že ignorujeme rúška, myslíme si, že sa nám nič nemôže stať a celé je to prehnané.
Keď porovnáš prístup Američanov a Slovákov, vidíš rozdiel?
Sledujem správy zo Slovenska a asi ma to ovplyvnilo. Keď idem do obchodu, rúško si dám a robila som aj v období, keď sa tu žiadne opatrenia nerobili. Ľudia sa na mňa čudne pozerali a cítila som sa ako čierna ovca, ale povedala som si, že si to nebudem všímať. Keď už pre nič iné, aspoň sa chránim proti peľom, kedže som alergička.
Rozdiel oproti Slovensku vnímam v tom, že Američania sa na všetko pozerajú cez rozmer slobody. Som slobodný človek, môžem sa slobodne rozhodnúť. Nariadenia vlády, pokiaľ nie sú uzákonené, vnímajú ako odporúčania, ale sloboda jednotlivca stojí nad tým.
Na Slovensku sú ešte stále ľudia poznačení komunizmom, a keď príde nariadenie od vlády, berú to ako povinnosť sa podriadiť. V prípade koronavírusu nám to pomohlo, že sme boli disciplinovaní, a tak sa nerozšíril. Na druhej strane môže byť táto naša črta aj rizikom pre demokraciu. Demokracia nie je samozrejmá vec a je na každom z nás, aby sme ju strážili.
Mali ste prísnu karanténu?
Boli zavreté školy, kostoly a obchody okrem potravin, ale mohli sme vychádzať von. Do konca školského roka už deti nepôjdu do školy.
Bola to unikátna situácia v tom, že mnohým rodinám sa zmenil režim zo dňa na deň. Museli stíhať aj prácu, aj vyučovanie detí z domu. Bolo to náročné aj na psychiku.
Mali ste strach, keď to u vás prepuklo a čísla nakazených rástli každým dňom?
Ľudia prestali chodiť na nákupy, aj my sme sa snažili robiť len nevyhnutný nákup na dva týždne. Ľudia však nepodliehali panike. Tým, že okolo nás bývajú ľudia v domoch… V New Yorku však istý čas vládla panika. Zrazu boli prázdne regály v obchodoch, ľudia sa báli ísť do metra či na ulicu.
Prinieslo toto zastavenie sa Amerike aj nejaké pozitíva?
Ako bežný človek vnímam najmä to, že ľudia chodia viac na prechádzky, sú viac s rodinou, čo počas normálneho školského roka nebolo možné, lebo tu je veľmi rýchly život. Ľudia neboli až takí zahrnutí prácou a mali čas na vzťahy. Museli sa zastaviť a zamyslieť sa, čo má v živote naozaj zmysel.
Na druhej strane hrozí Amerike zvýšená nezamestnanosť a mnohí ľudia bojujú s existenčnými problémami…
Vláda zaviedla nezamestnanecké dávky vo výške, ako bol pôvodný plat, aj keď sa tu veľa diskutuje o tom, či to je dobrý nápad, či ľudia budú donútení ísť si hľadať prácu. Okrem toho bola poskytnutá jednorazová finančná pomoc ľuďom, ktorí mali príjem pod určitú hranicu.
Kríza však naštartovala aj veľkú dávku solidarity medzi ľuďmi. V našej farnosti je napríklad Spoločnosť svätého Vincenta de Paul, ktorá sa stará o chudobných a zorganizovala aj rôzne zbierky.
Veľkou pomocou sú takzvané Food bank, banky s jedlom, kam prispievajú aj bežní ľudia. Po koronakríze je od nich závislých čoraz viac ľudí. Organizácia, ktorá pomáha budúcim matkám v núdzi, vypísala online konkrétne prosby žien, ktoré potrebujú pomoc. Takto som aj ja pomohla mamičke, ktorá potrebovala oblečenie pre svoje bábätko.
Vnímam to tak, že táto kríza preverila, čo má každý hlboko v sebe, jadro človeka. Ak niekto túži žiť pre druhých, tak si spôsob našiel. Ten, kto žil celý čas len pre seba, sa aj počas krízy uzatvoril a myslel len na svoje potreby.
Obaja máte rodinu na Slovensku, pre nové opatrenia ich nemôžete prísť navštíviť. Ako prežívate toto odlúčenie od svojich rodín?
Zrazu sme si uvedomili, že vo svete, ktorý sa vďaka leteckej doprave zdal malý, je po zavretí hraníc zrazu priepasť, ktorú neprejdeš. Rodičia mi veľmi chýbajú. Keďže sú už starší, nie je pre nich samozrejmosťou pripojiť sa cez internet. Sme však spojení v modlitbe. Pochopila som, že stíšiť sa aj pri povinnostiach a deťoch aspoň na desať minút v modlitbe je ako vzduch pre pľúca. Ak sa človek prestane modliť, už viac neodpovedá na potreby ľudí okolo seba, ale len reaguje. Modlitba je môj benzín, ktorý mi pomáha prekonávať ťažké veci.
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.