Študuje na jednej z najprestížnejších škôl sveta

Ako jeden z mála Slovákov študuje na „Harvarde Východu“, Moskovskom štátnom inštitúte medzinárodných vzťahov – univerzite MGIMO, odbor Medzinárodné ekonomické vzťahy. Rodený Košičan Juraj Guba si vybral školu, ktorú absolvovali aj oligarchovia ako napríklad šéf Penty Jaroslav Haščák, ale aj diplomatické špičky ako Miroslav Lajčák, Maroš Šefčovič, Ján Kubiš či Eduard Kukan. 

„Niektorí si myslia, že človek je automaticky ,vypatlaný‘, ak sa vyberie smerom na Východ. Možno si však neuvedomujú, že dostať sa na takú školu je obdobne ťažké, ako dostať sa na podobnú univerzitu na Západe,“ priznáva v rozhovore Juraj Guba. 

Ako vám ovplyvnil štúdium koranavírus?

Začiatkom marca som registroval, že na Slovensku sa zatvárajú školy a univerzity. O niečom takom u nás nebolo zatiaľ počuť. Tieto opatrenia tam prišli následne o dva týždne.

Šiel som v pondelok do školy, klasicky na vyučovanie. Poobede sme sa dozvedeli, že v stredu sa zatvára škola. S tým, že do piatka by sme sa mali vysťahovať.

Čo znamená vrátiť sa do svojich krajín?

Priletel som v marci. Letenku som si kúpil ráno a poobede som už pristával vo Viedni. Šiel som potom do dvojtýždňovej domácej karantény s tým, že vyučovanie sa nám hneď prenieslo na web. Jediné, čo sa zmenilo, bola naša fyzická prítomnosť v škole. Namiesto Moskvy som sedel v Košiciach, ale učil som sa rovnako, všetky prednášky, všetky semináre pokračovali online formou.

Cítil si pred odletom vážnosť situácie? U nás najprv samosprávy a potom vláda postupne sprísňovali opatrenia, začali sme nosiť rukavice, rúška…

So spolubývajúcim sme si išli do lekárne pár dní pred odletom kúpiť rúška – boli sme zároveň jediní, ktorí ich v našom okolí nosili.

Na druhej strane neskôr bol vydaný plošný zákaz vychádzať z obydlia; dovolený bol pohyb maximálne sto metrov od svojej adresy. Moskva ako mesto, oblasť, bola uzatvorená. Výnimku mali držitelia takzvaného propusku – karty, ktorá umožňovala dochádzať do práce napríklad lekárom a podobným nevyhnutným zamestnaniam.

Čo vedie mladého človeka, aby sa vybral študovať na Východ? Predsa len, viac príťažlivými adresami sa medzi stredoškolákmi javia západné univerzity.

Bola to zmes myšlienok. Na gymnáziu sme mali výbornú ruštinárku. Zároveň sme sa tam stretli silný kolektív.

Povedal som si, že predsa nie som ten typ, ktorý to vzdá po prvom nezdare.

Naša stredná bola v tom čase prvé cirkevné bilingválne gymnázium v Košiciach a vedenie školy veľmi silne dbalo o to, aby sa na škole vytvoril priestor na dialóg – aby ju viac ako názov definovali spokojní žiaci a úspešní absolventi.

Myslím, že sa to vtedajšiemu mladému kolektívu na čele s riaditeľkou Dečovou podarilo. Zo školy sme vyšli vedomostne pripravení na „veľký život“ a rozbehli sa do všetkých smerov. Samozrejme, ja ako jeden z mála viac na východ.

Zo strednej si však nešiel priamo do Ruska.

U nás na Slovensku prijímacie konanie na MGIMO zabezpečuje agentúra SAIA. Samozrejme, mohol som ísť na univerzitu aj po vlastnej osi, ale ročné školné stojí približne 8000 dolárov.

Ruská vláda každoročne ponúka okolo 80 miest pre žiakov z celého sveta. Pre nás pripadajú dve miesta. Prvý pokus mi nevyšiel, a tak som šiel na rok študovať do Bratislavy.

Následne to vyšlo?

Povedal som si, že predsa nie som ten typ, ktorý to vzdá po prvom nezdare. Počas letného semestra som si opäť podal papiere, poslal prihlášku a čakal. Mal som ešte menšie šance ako pri prvom pokuse. Umiestnil som sa však na prvom mieste. A prišiel obrovský skok.

Dostal som sa na jednu z najprestížnejších a najprémiovejších škôl sveta. Bol som si vedomý toho, že nástupom do lietadla sa mi začína úplne nová kapitola života. Nemal som ani šajnu, ako to tam vyzerá. Jazyk som sa síce učil dlho, ale hovoriť po rusky a študovať v ruštine je niečo celkom iné. Samotná škola mala tempo, na aké som nebol zvyknutý. Prvý semester som teda dosť bojoval. Najmä s vedomím, že som zrazu sám, ďaleko od domova.

Predurčuje absolvovanie tejto školy k úspešnej kariére?

Môžem pracovať v diplomatickej sfére, no mňa skôr láka medzinárodný obchod. Východná pologuľa má obrovské bohatstvo – a teraz to nemyslím len z ekonomického hľadiska.

Absolventmi školy sú také mená ako Lajčák, Kukan či Haščák. Je tam teda predispozícia byť veľkou rybou v medzinárodných vzťahoch či biznise.

Áno. Na druhej strane to nie je tak, že dobrá a vplyvná práca spadne čerstvému absolventovi do lona namiesto titulu. Ako som spomínal, svoju cestu vidím inde. Prepájanie vzťahov prostredníctvom obchodu či kultúry je priestor, v ktorom by som sa chcel pohybovať.

Často sa v spojení s touto univerzitou spomína pár mien, nejaké promile absolventov zo Slovenska aj s negatívnymi konotáciami. Pritom množstvo ľudí, aj tých, ktorými som obklopený ja, tam trávi väčšinu čas štúdiom v laviciach aj za knihami.

Východná pologuľa má obrovské bohatstvo – to nemyslím len z ekonomického hľadiska.

Do školy sa chodí od pondelka do soboty. Škola je náročná. Známa je svojou ponukou cudzích jazykov – teraz je možné vybrať si z 52.

Ja mám napríklad portugalčinu. Aj vďaka bilaterálnym vzťahom mojej univerzity a jej poprednému postaveniu vo svete som sa na semester dostal na špičkovú portugalskú školu v rámci programu obdobnému Erasmu.

Vedia už tvoji spolužiaci, čo budú po vysokej robiť?

Už v druhom ročníku si študent vyberá svoju špecializáciu. Ja mám napríklad logistiku.

K otázke: jasné, mám takých, ktorí sa už navyše venujú svojej agende. Nie sú tam však nejaké tlaky, že po absolvovaní musíš robiť to alebo to. Napríklad štipendisti z Bieloruska musia po dokončení MGIMO pracovať dva alebo tri roky na ministerstve zahraničných vecí. My máme voľné ruky, od výberového procesu, voľby fakulty až po odchod, hoci neúspešný.

Nemáš strach, že sa profesne dostaneš tam, kde si si to predtým nepredstavoval?

Nie, pretože mám veľmi jasný pohľad na to, čo chcem robiť. Absolventi akejkoľvek univerzity si vo svojom osobnom smerovaní predsa môžu vybrať lepšie, alebo aj horšie.

Po dokončení štúdia sa plánujem vrátiť domov, lebo to tu mám rád. Nedá sa potom z lásky ku svojej krajine robiť jej „zle“. Tak ako vo vzťahu, ak mám druhého človeka rád, len ťažko mi dovolí svedomie robiť mu naprieky.

Máš niečo, čo ti pomáha, aby si neuletel?

Sú to vzťahy s ľudmi, ktorých som nechal doma. Naučil som sa ale, že byť niekde a utekať mysľou niekam inam nemá zmysel. Našiel som si tu aktivity, ktoré ma napĺňajú. Ako cudzinec bez domáceho zázemia trávim voľný čas hraním v univerzitnom orchestri, s ktorým chodíme reprezentovať školu do rôznych ruských miest.

Taktiež je pre mňa ako veriaceho človeka podstatné prežívanie viery. Nikdy som si nepredstavoval, že sa mi naskytne možnosť byť súčasťou čínsko-africkej komunity, kam chodím na omše. Vedie ju duchovný z Burkina Faso. Mám pocit, že som tam samotný európan, ale určite sa tam necítim sám.

Stretol si sa s predsudkami vzhľadom na to, že študuješ v Rusku?

Okrem údivu sa mi stalo, že pár ľudí mi povedalo, že som u nich skončil. Iba som sa zasmial. Niektorí si myslia, že človek je automaticky „vypatlaný“, ak sa vyberie smerom na Východ. Možno si však neuvedomujú, že dostať sa na takú školu je obdobne ťažké, ako dostať sa na podobnú univerzitu na Západe. Nároky sú tie isté. Uvedomil som si, že predsudky voči mojej osobe by mohli mať ľudia aj vtedy, keby som študoval v Košiciach. Nie je to podstatné.

Vnímajú mladí Rusi roztrieštenú situáciu vo svojej krajine?

Nemyslím si, že ju vnímajú ako nejaký bipolárny svet. Dnes máme my tam a oni sem dvere otvorené. Potrebné sú len víza; tie potrebuješ aj do Spojených štátov.

Celkovo toto sploštené vnímanie sveta ilustruje iba našu vzájomnú nevedomosť, nedostatočnú znalosť či skúsenosť so životom za hranicami nášho štátu. Život nie je len politika. Všimol som si, že mladí žijú inými vecami.

Majú chuť po „exode“ na Západ?

Sú tam takí aj takí. Niektorí idú opačným smerom ako ja. Štúdium je jednou z možností.

Neviem, mne sa zdá, že Rusi majú v sebe krásnu národnú hrdosť na svoju krajinu – a tú si netreba mýliť so zakomplexovanosťou či s nacionalizmom. Národná hrdosť nemá nič spoločné s politikou. Zimomriavky pri spievaní hymny máme predsa aj my, aj oni.

Čo definuje tamojších mladých?

Treba povedať, že žijem v Moskve, a navyše študujem na MGIMO. Bol som aj mimo hlavného mesta a asi platí, čo tvrdia miestni, že Moskva nie je Rusko.

Musím však podotknúť, že moji spolužiaci sa veľmi veľa učia. Voľného času máme menej.

Po dokončení štúdia sa plánujem vrátiť domov, lebo to tu mám rád.

Bakalár trvá štyri roky a v kombinácii so šiestimi dňami v škole je toho občas vyše hlavy. Spolužiakov mám z celého sveta a najmä pre tých z Ázie je škola naozaj tým povestným Harvardom Východu.

Ešte pred odchodom do Ruska si zakladal občianske združenie. Je možné venovať sa mu aj teraz popri vysokej škole v inej krajine?

Počas „prechodného“ roka v Bratislave vzniklo OZ SEWAS – skratkou slov summer employs work and sport – z neformálneho spolku kamarátov, ktorí sa venovali životnému prostrediu, prírode a kultúre.

Začalo sa to tak, že počas splavovania riek sme čistili brehy od odpadkov. Postupne sme sa snažili nielen upratovať, ale pôsobiť aj preventívne. Naším najväčším projektom bola Revitalizácia známej detskej železničky Košice – Čermeľ.

S časom je to tak, že najmä počas leta, keď som doma, venujem sa aktivitám občianskeho združenia. Nie je to tak, že štúdiom v Rusku sa zo mňa stáva iný človek. Moje záľuby a aktivity mi ostali, jedine som na istý čas menej schopný venovať sa im.

Zaujímajú tieto akcie mladých ľudí?

Jednoznačne. Asi je to aj preto, lebo si uvedomujú, do akého sveta „dospievajú“. Mladí, či tam, alebo tu, sa v každom prípade venujú viac prostrediu okolo seba.

Pre mňa samého bol odchod do Ruska nielen možnosťou zlepšiť sa v jazykoch, ale aj rozšíriť si obzory, a tiež príležitosť nájsť kontakt nielen so svetom, ale aj so sebou, mimo domáceho komfortu.

Bolo by oveľa jednoduchšie ostať v Košiciach, ale chcel som sa posunúť ďalej.  A vieš, na čo som tam prišiel? Aký som hrdý Slovák a ako mi tu je dobre.