Pokračujeme v príbehu Chiary Amirante, zakladateľky komunity Nové horizonty, ktorá sa venuje najmä ľuďom z periférie.
„Uzdravila si sa vďaka zázraku a teraz nedovolím, aby si sa odišla znova zničiť…“ povedal otec Chiare.
V júli 1990 získala Chiara Amirante diplom z politických vied s medzinárodným zameraním. Diplomovku písala o vzájomnej spolupráci medzi rozvojovými krajinami subsaharskej Afriky.
Rozhodla sa spolupracovať s jednou mimovládnou organizáciou, ktorá sa angažuje v treťom svete. So zodpovednými si vedela predstaviť nejaký projekt v Peru pre deti z ulice. Na vycestovanie, aj keď bola Chiara plnoletá, žiadala mimovládna organizácia dovolenie rodičov. Proti tomuto projektu sa jej otec veľmi silno ohradil: „Uzdravila si sa vďaka zázraku a teraz nedovolím, aby si sa odišla znova zničiť, ako si to schopná urobiť. Do Peru? Pracovať s deťmi z ulice? Úplne si sa zbláznila? Nejdeme sa o tom vôbec baviť!“
Bez jeho písomného povolenia nemohla Chiara odcestovať. Začala sa teda zaoberať hypotézou, ktorá by jej dovoľovala nadviazať priamy vzťah s mladými z ulice bez toho, aby tým zaťažovala rodičov, ktorí už aj tak dosť trpeli počas jej choroby.
Mala nejaké kamarátky v Dubline, ktoré boli ochotné ju ubytovať. Chiara povedala rodičom, že odchádza do Írska zlepšiť si v teréne svoju angličtinu. Prakticky to pre ňu bola možnosť vzdialiť sa z domu bez toho, aby musela veľa vysvetľovať, a môcť začať svoju konkrétnu skúsenosť na ulici v noci.
V Írsku strávila Chiara tri mesiace a spomína na to obdobie ako na veľmi pekné. Venovala sa dosť angličtine, ale neuvedomila si, že na ulici sa rozpráva žargónom a slangom, a tak to chcelo, ako hovorí, „pomoc Ducha Svätého, aby som dokázala pochopiť to, čo mi hovorili“.
Jej prvé stretnutie sa odohralo v jednej vývarovni uprostred Dublinu, kde chodili po teplé jedlo nielen bezdomovci, ale aj problematickí mladí ľudia. Bolo to prvé miesto, ktoré jej navrhli, keďže ho obzvlášť navštevovali mladí ľudia z ulice, drogovo závislí, alkoholici atď. Tam sa stretla s istým Francúzom, volal sa Jean.
Chiara si hneď uvedomila, že kto žije na ulici, má šiesty zmysel, niečo ako „živočíšny inštinkt“, pretože na to, aby niekto prežil v džungli, musí hneď vycítiť nebezpečenstvo.
Kto žije na ulici, azda práve preto, že lásku príliš často nepoznal, je v stave rozpoznať ju…
Postupom času nadobudne aj citlivosť a poznanie, kedy sa niekto snaží priblížiť bez toho, aby ho chcel využiť. Chiara postupne spoznala, že kto žije na ulici, hlboko trpí samotou a nezdá sa mu reálne, aby stretol niekoho, kto mu chce pomôcť.
Chiara mala veľký problém v komunikácii s Jeanom, ale ako spomína: „Napriek tomu sa mi podarilo nastoliť dialóg, ktorý išiel za objektívne možnosti komunikácie, vďaka univerzálnemu jazyku, na ktorý sme všetci zvlášť citliví, a tým jazykom je láska. Kto žije na ulici, azda práve preto, že lásku príliš často nepoznal, je v stave rozpoznať ju…“
„Jean bol typickou postavou ulice s výstredným klobúkom, širokými nohavicami, špinavý, ale so šibalským pohľadom a brčkavými tmavými vlasmi,“ ako ho opisuje Chiara. „Keď som sa ho opýtala: ,Čo tu robíš?‘, s viditeľným výrazom utrpenia na mňa pozeral, ako keby som bola mimozemšťanka. Nemohol uveriť, že niekto o neho prejavil záujem,“ spomína Chiara.
Jean porozprával Chiare celý svoj život. Pre problémy s alkoholizmom mu sociálne služby nedávno odobrali jeho dieťa Claire, ktoré mal s dievčaťom, s ktorým žil v chatrči na periférii mesta. Maličká dávala jeho životu chuť zmeniť ho: keď ju stratil, bola to tragédia a on by urobil všetko preto, aby sa mu vrátila.
„U neho, ale aj u toľkých iných, ktorých som v tom čase stretla, ma prekvapilo ich želanie zažiť skutočné spoločenstvo napriek tomu, že žili vo svete, kde sa žije vo veľkej kolektívnej party a spoluvine. A potom to, čo ma neuveriteľne zasiahlo, bol smäď po Bohu, ktorý som našla v mladých ľuďoch, ktorí práve vyšli z väzenia, ktorí obchodovali s drogami a vyskúšali rozličné omamné látky,“ spomína Chiara.
V Dubline je najväčším problémom alkohol. Opiť sa cez víkend je bežnou záležitosťou mnohých mladých ľudí. Potom sa s ľahkosťou prejde zo sobotnej nočnej zábavy k alkoholizmu a závislosti od drog. Chiara hovorí: „Práve tam som pochopila, že aj pre mladých ľudí z dobrých rodín, a nielen z chudobných štvrtí, je ľahké padnúť do ilúzie týchto ,umelých rajov‘, ktoré predajú šťastie za nízku cenu, aby sa ocitli v mašinérii zvrhlosti a dobrodružstva podľa hesla ,zabav sa a rob čo chceš‘.“
„Dotkla som sa rukou ako nikdy predtým pekla súvisiaceho s nesmiernym hľadaním šťastia a plytkej slobody hedonistickej kultúry, ktorá dáva ilúziu, že v rozkoši sa môže nájsť cesta na realizáciu samého seba. V skutočnosti sa v tomto zbesilom hľadaní rozkoše niekto ocitne bez toho, aby si uvedomil, že sa prostituuje, zapredáva vlastnú dušu a zozbiera namiesto toľko hľadaného šťastia samotu, nešťastie a smrť.“ Hovorí Chiara a pokračuje:
„Je to raj toho, kto sa ocitne bez vôle žiť, démon vlastnej slobody, ktorá sa hľadá na zlom mieste. Potom sa niekto stane otrokom alkoholu, drogy, dokonca sexu, na ktorý som nikdy nemyslela ako na možné otroctvo. Videla som ho, naopak, stále ako krásny dar od Boha, reč jednoty medzi dvoma stvoreniami, cez ktorý sa splodí život, a naopak, uvedomila som si, že sexualita oddelená od lásky môže priviesť do pekla, prinášať utrpenie a spôsobiť vážne rany…“
Chiara si tam veľmi silným spôsobom – a následne ešte viac v Ríme – uvedomila, že sa zastavíme často iba pri „vonkajšej fasáde“, bez toho, aby sme pochopili, že Kristovo „milujte sa, ako som ja miloval vás“ sa neobmedzilo len na rozmnožovanie chleba a rýb, ale že on sa zaťažil našimi bolesťami, ponoril do nášho pekla a ukázal nám, ako z neho vyjsť…
Chiara zhrnula svoju skúsenosť takto: „Skutočná potreba toho, kto je na ulici, je potreba serióznej práce sprevádzania v procese uzdravenia srdca. Oslobodenie od komplexných dynamík, ktoré väznia dušu.
nikto sa nezaujímal o ponuku duchovnej cesty, ktorá by dala zmysel utrpeniu, ktorá by odpovedala na tú hlbokú potrebu pokoja, radosti, pravdy a lásky vtlačenej v srdci každého človeka.
Dôležité je, aby ich niekto ,chytil‘ za ruku a sprevádzal. V tomto smere to bola totálna púšť: nikto sa nezaujímal o ponuku duchovnej cesty, ktorá by dala zmysel utrpeniu, ktorá by odpovedala na tú hlbokú potrebu pokoja, radosti, pravdy a lásky vtlačenej v srdci každého človeka. Preto som začala rozmýšľať o kurze vnútorného uzdravenia pomocou tých prostriedkov, ktoré nás naučil ten, ktorý je najväčším psychológom, aký kedy existoval: Ježiš. Pre nás kresťanov je dar viery veľkou zodpovednosťou, pretože nejde len o poznanie teoretické – verím, že Boh existuje (aj diabol tomu verí!) –, ale je to skúsenosť Božej lásky, nových horizontov, ktoré nám otvorí život podľa evanjelia… Je to stretnutie zo zmŕtvychvstalým Kristom, stretnutie, ktoré musí zmeniť život...!”
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.