Cez tmu je vidieť, no bez svetla, čo nesvieti
„Existujú vlastnosti či schopnosti, ktoré nedokážem nadobúdať sám: bezúhonnosť, príťažlivosť, skromnosť, humor. Akýkoľvek okamih čo i len letmej reflexie zotrie aj takéto kvety, sú totiž, len kým si ich neuvedomujem. Inými slovami, ten istý subjekt nemôže aj nimi byť, aj ich vysloviť.“
Vladimir Jankélévitch, Il puro e l’impuro (Čistý a nečistý)
Nie je jednoduché uvedomiť si a správne zaradiť rozhodujúce životné skúsenosti. Keby sme totiž chápali ich blahodarnú podstatu, neostávali by nám po týchto ranách žiadne jazvy, a keby nás nepoznačili, nič by nás nenaučili.
Keby sme boli schopní uvedomovať si zrod novej vyššej bezúhonnosti v ťažkých chvíľach, v ktorých sa nám zdá byť alebo aj skutočne je plno špiny; keby sme si počas choroby, keď zakúšame úplnú nemohúcnosť, uvedomovali, že mocnieme; keby sme si všimli, ako sa posúvame po stupienkoch skutočnej pokory, zatiaľ čo zo všetkých síl bojujeme o záchranu svojej firmy…, takéto skúsenosti by stratili svoju hodnotu a vytratila by sa tá milosť (charis), čo zachraňovala svet doteraz a naďalej ho drží nad vodou.
Podobne nás mení príroda či detský úsmev, keď rozosievajú povznášajúcu radosť, ony nás pritom nechcú ani zmeniť, ani urobiť šťastnými, len sú jednoducho také. Voluntarizmus je užitočný v mnohých veciach, nie však v tých skutočne rozhodujúcich, kde sa musíme iba učiť, ako vedieť zostať v nevedomosti.
Pri nasledovaní určitého povolania – rehoľného, civilného, umeleckého či umeleckej kritiky – človek vždy prechádza zážitkom nového silného svetla, často umocneného mladíckou energiou.
Na začiatku každého povolania je určité svetlo a vyprázdnená, svetlom naplnená miestnosť.
Toto svetlo je vnútorné a vonkajšie súčasne, zažína všetky naše najlepšie stránky: povoláva ich, spoznávame v ňom ten pravý, od počiatku očakávaný hlas a vydávame sa na cestu, po ktorej kráčame za ním.
Z komôrky svojej duše vypraceme všetok nábytok, lebo chceme, aby to nové svetlo mohlo vyplniť celý priestor. Na začiatku každého povolania je určité svetlo a vyprázdnená, svetlom naplnená miestnosť. Živí nás, napája, napĺňa, vďaka nemu žijeme. Nič iné nechceme ani nepotrebujeme.
Takéto obdobie číreho osvietenia môže trvať aj mnoho rokov, po ňom sa začne druhá etapa. Deň za dňom začíname miestnosť zapĺňať novými predmetmi, nábytkom, doplnkami, obrazmi, závesmi, skriňami, odevom, sochami a nejedným Ukrižovaným. Prebieha upevňovanie náboženstva a obradov zbožnosti. A inak to ani nemôže byť, pretože symbolické budovanie prostredia presvieteného prvotnou duchovnou skúsenosťou je prvým krokom, v ktorom si ľudia uvedomujú a zamilujú svoje povolania.
Spočiatku toto budovanie a zapĺňanie tvoria z väčšej časti spoločenské a kolektívne činnosti: my tie skrine a nábytok ani nevyrábame, ani nekupujeme, poskytuje nám ich komunita. Nám sa ujde miesto akurát na obrázok rodičov alebo snúbenice. Ak sa povolanie správne upevňuje a dozrieva, po istom čase sa postupne, a takmer vždy nevedomky, začína prejavovať potreba dať interiéru vlastnú tvár, doplniť pôvodné vybavenie o nové predmety a veci, čo sú naše.
Je to mimoriadne tvorivé životné obdobie, väčšinou sa kryje s obdobím sviežej dospelosti, ten prvotný hlas už postupne naberá formu našej osobnosti a vytvára sa symbióza svetla a najlepších stránok našej povahy.
Ak sa povolanie správne upevňuje a dozrieva, po istom čase sa postupne, a takmer vždy nevedomky, začína prejavovať potreba dať interiéru vlastnú tvár.
V jemnej hre vzájomného prelínania sa zo ‚spotrebiteľov‘ svetla začíname meniť na jeho ‚tvorcov‘: uvedomujeme si, že nie my sme majiteľmi svetla, ktoré prijímame a vytvárame, cítime však, že diela, ktoré konáme, by na zemi bez nášho pričinenia nevznikli, neobjavili by sa tu bez nášho činorodého a tvorivého ‚áno‘, ktoré tomu slovu – logos umožňuje, aby sa ‚vtelilo‘. Básnik vie, že nevlastní hlas, ktorý ho inšpiruje, vie však tiež, že bez jeho úsilia, vnímavosti a talentu by sa z neho nestala báseň, báseň, čo je aj nie je jeho.
Proces tvorby aj diela narastajú a s nimi aj úspech a pocit prekvitajúcej existencie, čo prináša hojné plody. Počas tohto procesu si ani neuvedomujeme, ako pôvodná komôrka nášho vnútra začína strácať svoju žiarivosť, nový nábytok a ostatné doplnky pridávané ku starším totiž začínajú zapĺňať celý priestor, dokonca zatarasia aj okno a svetlo. Lenže ústredný aspekt tohto procesu zapĺňania spočíva v subjektívnom stave, keď ten, kto svojimi dielami to okno zatarasil, nemá pocit, že je v tme. Jeho diela, keďže sa rodili na základe stretnutia s prvotným svetlom, vyžarujú do prostredia svetlo na nerozoznanie podobné prvotnému a nie je jednoduché ich rozlíšiť.
Svetlo, ktoré vyžarujú naše diela, takto nahrádza svetielko prichádzajúce zvonka, až ho nakoniec nahradí úplne. Svetlo sa deň za dňom mení a slabne, no naše oči si postupne privykajú na iné a slabšie svetlo. Privykneme si na svetlo našich diel a plodov až tak, že zabudneme na farebnosť komôrky z mladosti.
ten, kto svojimi dielami okno zatarasil, nemá pocit, že je v tme.
No keď svetlo domova začína pochádzať len z našich osvietených diel, dochádza k obmedzeniu kreativity, svetlo stráca jas, naše diela v nás prestanú vyvolávať úžas.
Je to pomalý proces a môže ubehnúť mnoho rokov, kým si my aj ostatní uvedomíme, že svetlo sa zmenilo. Ide o jednu z foriem duchovného narcizmu, ktorý často opantáva práve osoby s výrazným povolaním a veľkými darmi. Živia sa samy sebou a pritom si myslia, že ich stále živí prvotné svetlo, a to aj preto, lebo v istom zmysle sú (takmer) totožné. Niektorí ľudia zotrvávajú vo svojej upchatej komôrke enormne dlhý čas, aj keď je čoraz viac osvetľovaná len odrazom umelého a pohasínajúceho svetla, vlastných výtvorov.
Jedného dňa však odrazové a umelé svetlo kvôli vypnutému napájaniu pohasne. A tu sa otvárajú tri možné scenáre. Prvý – zvykneme si žiť v tejto tme – zreničky sa tak rozšíria, že vidia aj v skoro totálnej tme. Kvôli prežitiu sa vyvinú iné zmysly, dochádza k strate zraku bez toho, aby sme si to uvedomili. Niekto zas, keď miestnosť zostane bez svetla, pocíti nezastaviteľnú chuť odísť: ujde a hľadá si iný domov, vráti sa k životu, ktorý viedol pred stretnutím s povolaním, nechce viac počuť o svetle, ktoré ho prilákalo a ktoré teraz chápe len ako klam a odmietnutie.
Môže nastať aj tretí variant: reforma a začiatok nového duchovného života. Keď pohasnutie svetla dosiahne dno, príde sen o záchrane: jednej noci sa nám bude snívať o prvotnom svetle so všetkými farbami a prebudíme sa s neprekonateľnou nostalgiou za skutočným slnkom (mnohí z tých, čo sa stali nevidiacimi, vidia vo sne farby po celé roky).
Niektorí ľudia zotrvávajú vo svojej upchatej komôrke enormne dlhý čas, aj keď je čoraz viac osvetľovaná len odrazom umelého svetla.
Keď sa raz prebudíme, začíname horúčkovito odstraňovať predmety, ručné práce i nábytok, všetko nám to teraz pripadá vyhasnuté a ťažiace, uvoľňujeme prístup k oknu, aby sme opäť uzreli prvotné farebné svetlo. A tak s túžbou po slnku začína nový proces uvoľňovania komôrky od vlastných diel a mnohých idolov, čo sa v nej za roky uctievania nazhromaždili.
Lenže tu nás čaká ďalšie prekvapenie. Keď už je všetko vypratané, napokon je komôrka opäť prázdna a konečne sa dostaneme k oknu, otvoríme ho a zistíme, že vonku je noc. Kam sa podelo to prvotné svetlo, po ktorom sme tak dychtili?
Počas rokov, čo ubehli od prvotného svetla po reformu, pribudla ľudská bolesť, spoznávanie vlastných možností, utrpenia, nespravodlivosti, smrti, omylov a hriechov (najmä toho prirodzeného – idolatrie). A nenachádzame viac to slnko. V tomto bode niekto dospeje k presvedčeniu, že slnko je navždy preč a duchovný vývoj sa zablokuje; iní zas vyjdú z domu von, vykročia s nohami na zemi a očakávajú nové brieždenie. Tu sa začína nová fáza duchovného a morálneho života, jedna z najvzácnejších, najvyšších a najneobyčajnejších. Ocitáme sa vo vypratanej, uvoľnenej komôrke, ktorá hľadí do neba, no z neho neprichádza žiadny jas.
Reforma je činnosť, ktorá vyslobodzuje z jednej tmy, aby sa dospelo k ďalšej, no s jednou rozhodujúcou novinkou: nová tma je pravdivá, vzdušná, široká, živá. Podstatná námaha v duchovnom živote spočíva v učení sa rozlišovať medzi druhou a prvou tmou, sú totiž veľmi rozdielne. Prvá uväzňuje, druhá zachraňuje.
Po osobných a komunitných reformách sa teda treba naučiť vidieť v tejto tme.
Prvý plod každej reformy spočíva v tom, že si uvedomíme, že svetlo zrelého života sa líši od umelého, ktoré sme budovali, je menej oslnivé ako to z mladosti
Úspešných reforiem je málo práve preto, lebo v sklamaní, že nenašli vytúžené svetlo, uviaznu v prvom po-reformnom období (komunity nemilujú a ‚odpravia‘ skutočných reformátorov, pretože od nich očakávali svetlo, no našli tmu, a na druhej strane pričasto majú v láske falošných prorokov, ktorí sú veľkými budovateľmi umelého osvetlenia).
Reformy duše, ale aj tie, čo sa týkajú komunít, budú mať úspech, ak dokážeme zostať v tejto novej tme, ak sa ju naučíme obývať aj milovať, a potom sa rozhliadať ďalej a ďalej, až na pozadí toho temného neba uvidíme hviezdy a objavíme ich svetlo, je nové a inakšie – jasné, nádherné a krásne (clarite et pretiose et belle). Aj noc má svoju určitú svietivosť: dobre ju poznajú poľnohospodári aj noční pocestní. Jej svetlo nie je také silné, je však skutočnejšie než to z pouličného osvetlenia.
Prvý plod každej reformy spočíva v tom, že si uvedomíme, že svetlo zrelého života sa líši od umelého, ktoré sme budovali, je menej oslnivé ako to z mladosti, no na pravosti mu neubudlo. Práve žiara tohto svetla, tejto pravdy, pomáha kráčať dlhými nocami reforiem aj duše, aj komunít. V pokojnom a láskavom očakávaní, kedy nám stráže ohlásia svitanie.
Uverejnené v Avvenire
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.