Dôležitým umením vo vzťahu je vedieť súhlasiť s nesúhlasom toho druhého

Na otázku: Čo je šťastie?, má poetickú odpoveď. A nie je to ona okrídlená filmová veta, že je to „muška jenom zlatá“. Šťastie je podľa neho žiť. „Kto si neuvedomuje, aké úžasné je, že sa tu ocitol, mal by sa to rýchlo naučiť. Veď atómy, ktoré tvoria jeho telo, mohli byť pokojne len pieskom na púšti. Ale sú ním.“ Český psychiater a vysokoškolský pedagóg Radkin Honzák.

MUDr. Radkin Honzák  je český psychiater, publicista a vysokoškolský pedagóg. Špecializuje sa na psychoterapiu a je zástancom psychosomatického prístupu. Pôsobí ako ambulantný lekár v pražskom centre IKEM a ako sekundárny lekár v Psychiatrickej nemocnici Bohnice.

Pamätám si na Adventné obdobie v detstve. Už sme boli takí veľkí, že sme sami rozbíjali prasiatko a zisťovali, čo by koho potešilo. Keď sme sa to pýtali mamy, namiesto odpovede nás vždy objala a povedala, že ona je šťastná, keď sme šťastní my.  Priznávam, že si na to spomeniem vždy, keď čítam, ako sa dnes tvrdí, že najskôr musia byť šťastní rodičia. Odôvodňujú sa tým rozpady rodín a striedanie partnerov sa prezentuje ako dobré aj pre ratolesti, lebo len so šťastným rodičom budú aj ony šťastné. Naozaj?

Rodičia často netušia, že nie to, čo deťom hovoria, ale to, čo sami robia, je tá skutočná výchova, ktorá ich potomkom nastavuje normy. Ak im hovoria, že ten druhý musí odísť, aby bol v rodine pokoj, v skutočnosti tým pokoj doma nezabezpečujú, ale učia ich neznášanlivosti, netolerancii a nedohode.

Takže nakoniec ani deti raz ako dospelé nedokážu byť v živote šťastné s jedným človekom?

Asi tak. Keď som nastupoval do prvej triedy, bolo tesne po vojne a medzi spolužiakmi bolo len jedno dievčatko z rozvedenej rodiny. Keď sa moja dcéra vrátila zo zájazdu na hory, ktorý organizovala naša nemocnica pre deti zamestnancov, povedala mi, že v celom autobuse boli len dve, ktoré mali len jedného ocka a jednu maminku. Neviem, či by sa dnes našla aspoň jedna. A k tomu netreba viac dodať.

Kde sa to však začína? Kde sa v nás berie tá nespokojnosť s tým, čo máme, a viera, že to skutočné šťastie nájdeme, až keď pôjdeme „o dům dál“?

Všeobecne by sa dalo povedať, že ľudia vstupujú do vzťahov s nesprávnymi predstavami a ilúziami. Keď dôjde k nezhode, nedokážu byť k sebe tolerantní a povedal by som, že v poslednom čase ani nevedia spolu vôbec komunikovať.

Pracoval som totiž viac ako päť rokov v manželskej poradni, kde som zas a znova zisťoval, že väčšina z tých, ktorí sa nakoniec rozišli, mysleli a žili podľa schémy – keby to šlo podľa môjho názoru (= jediného správneho), bolo by všetko v poriadku. Ten druhý mi to však kazí! A keď na základe toho potom manželia rozohrajú hru, „kto je väčší blbec“, nemôže nikto z nich prehrať.

Ale ani vyhrať. Tak ako z toho von?

Môj učiteľ a priateľ profesor Oto Gregor ma naučil, že veľmi dôležitým umením vo vzťahu je vedieť súhlasiť s nesúhlasom toho druhého.

Keď manželia rozohrajú hru, „kto je väčší blbec“, nemôže nikto z nich prehrať.

Naše egá nám často bránia pozrieť sa na problém aj z inej strany, čo v atmosfére všeobecnej netrpezlivosti podporí rozpad vzťahu. Keď si však takto nezrelí ľudia nájdu ďalšieho partnera, väčšinou opakujú rovnaké chyby, a tak aj ich ďalšie vzťahy končia rovnako.

Neprehliadnuteľné je asi aj to, že kým na jednej strane klesá počet detí vyrastajúcich v rodine s vlastným otcom aj mamou, stúpa počet prípadov, ktoré končia u odborníkov s vašou špecializáciou… Do akej miery to priamo súvisí?

Percento biologicky podmienených porúch zostáva rovnaké bez ohľadu na to, čo prináša doba. Ale, ako naznačujete, naozaj stúpa výskyt tých psychických porúch, pri ktorých môžeme povedať, že ide v istom zmysle o prejavy nezvládnutého stresu, prejavujúce sa v podobe depresií či telesných problémov bez konkrétneho patologického nálezu. Tie sú vždy kombináciou osobnostných vlastností a vonkajších vplyvov. Deti, ktoré boli vystavené stresu od malička, majú naozaj väčšinou horšiu schopnosť adaptovať sa a často trpia nielen týmito poruchami, ale aj množstvom ďalších chorôb.

Deti sa však rodili aj počas vojen a hladomorov, čo nemohol byť ani náhodou život bez stresu. Nie sme my ešte aj trochu zhýčkaní?

Celkom určite je namieste aj otázka takzvanej frustračnej tolerancie – teda schopnosti znášať nepriazeň a obmedzenia. Dnes častá benevolentná výchova, ktorá v podstate ani nie je výchovou, ale pohodlnosťou, vedie k tomu, že dieťa a neskôr dospelý vníma každú prekážku ako ťažké ohrozenie a každú frustráciu ako nadhraničný stres.

Ešte horšie je však to, že na tom parazitujú farmaceutické firmy, ktoré ponúkajú tabletky ako rýchle a elegantné riešenie každej nepohody.

Každý by si mal uvedomiť, čo sú jeho skutočné potreby, ktoré treba nasýtiť, a čo sú len priania, ktoré môže pokojne oželieť.

Neposlúcha vás dieťa? To bude určite ADHD! Keď mu dáte náš liek, upokojí sa. Nový americký manuál tam pridal už aj deti, ktoré si niečo vynucujú vzdorom. Dokonca je tam také zverstvo, že ak vám je za blízkym smutno viac ako dva dni, už je to depresia, ktorá si vyžaduje farmakologickú liečbu.

O to výstižnejšie znejú vaše slová na margo dnešnej doby, ktorá sa podľa vás „prieči matke prírode a psychiatrom zabezpečuje dostatok pacientov aj pre budúcnosť…“ Môžeme ju nejako zmeniť, skôr než u vás skončíme všetci?

Čo je to doba? My všetci. My ju tvoríme a ona tvorí nás. Takže čo iné môžeme zmeniť ako seba? A tak svojou troškou prispieť k zmene doby. Každý by si mal uvedomiť, čo sú jeho skutočné potreby, ktoré treba nasýtiť, a čo sú len priania, ktoré môže pokojne oželieť.

Mám pocit, že k tomu by sme si potrebovali zodpovedať akúsi základnú otázku, čo vlastne je to šťastie, čo tak hľadáme?

Som presvedčený, že šťastie je žiť. Napriek všetkým ťažkostiam a neúspechom šťastie je ísť ďalej, mať okolo seba ľudí, byť s nimi, dostávať a dávať, učiť sa a tvoriť. Kto si neuvedomuje, aké je to šťastie, že sa tu ocitol, mal by sa to rýchlo naučiť. Veď atómy, ktoré tvoria jeho telo, mohli byť pokojne len pieskom na púšti, ale sú ním.

Vy ste doslova príkladom toho, že sa to naozaj dá. Čo vás robí šťastným?

Mám rád život, teším sa zo svojich blízkych, momentálne najviac zo svojich dvoch vnučiek. Byť dedkom považujem za svoju najkrajšiu úlohu. No neprehliadam ani ostatné radosti.

Pamätám sa, ako som na nejakej konferencii stál v rade na kávu za dvoma kolegyňami, ktoré o mne klebetili, netušiac, že ich počujem. „Prosím ťa, Radkin,“ hovorí tá prvá, „čo je to za meno? Kedy má vlastne sviatok?“ A tá druhá jej na to vraví: „Ako ho poznám, tak ten má sviatok každý deň!“ To prajem aj vám.

Foto: archív R. H.