Pripomíname si tridsať rokov od Nežnej revolúcie. Pre Slovensko to znamená viac ako len návrat k demokracii. Znamená to aj začiatok cesty k nezávislosti, koniec sovietskej okupácie a západnú integráciu Slovenska do EÚ a NATO. Všetky tieto udalosti by neboli bývali možné bez predošlého pádu socialistického režimu, ktorý podľahol tým, ktorým najviac škodil – svojim vlastným občanom.
Pre Slovensko, tak ako pre celú strednú Európu, je rok 1989 rokom najväčšej zmeny od konca druhej svetovej vojny. Faktický koniec demokracie v Československu v rokoch 1938 až 1939 a následné pseudodemokratické intermezzo v rokoch 1945 – 1948 znamenali viac ako pol storočia bez politickej participácie.
Napriek pozitívnemu vývoju v ekonomike Slovensko zostáva politicky za postsocialistickými štátmi.
Transformácia deväťdesiatych rokov pre mnohých znamenala nezvyklú situáciu, ktorá pre občanov priniesla mnohé nové možnosti, ale aj nové výzvy.
Ale kde stojí Slovensko dnes, tridsať rokov po začiatku demokratického vývoja?
Ekonomické ukazovatele poukazujú na vynikajúci vývoj Slovenska v posledných desaťročiach, aj keď ekonomicky nedobehlo západných susedov, značne sa zmenšil ekonomický náskok bohatších štátov EÚ, ako aj náskok historicky ekonomicky rozvinutejšej Českej republiky. HDP na obyvateľa stúpol na 16 563 eur, podľa parity cien dokonca vyše 24 000 eur v roku 2018. Ekonómovia očakávajú rast nad priemerom EÚ aj naďalej.
Napriek pozitívnemu vývoju v ekonomike Slovensko zostáva politicky za postsocialistickými štátmi. Na Slovensku sa bývalým disidentom podarilo presadiť v politike v menšej miere než v Poľsku, Českej republike alebo v Maďarsku. Aj po tridsiatich rokoch obsadzujú bývalí členovia strany dôležité pozície na ministerstvách, v parlamente, a donedávna dokonca post predsedu vlády.
Dobehnutá revolúcia?
V roku 2018 sa po prvýkrát v dejinách nezávislého štátu podarilo protestujúcim dosiahnuť odchod hneď niekoľkých dlhoročných politikov, vnímaných ako hlavných zodpovedných za korupciu a bezprávie na Slovensku, ktoré viedlo k zavraždeniu novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice. Zároveň to znamenalo obrat k mladšej politickej elite, ktorá už nie je osobne spätá s komunistickým režimom.
Protesty roku 2018 ukázali aj to, čo Slovensko celé desaťročia potrebovalo – silnú občiansku spoločnosť. Jej slabosť viedla k situácii, v ktorej občania neboli schopní presadiť svoje očakávania a v ktorej politická zodpovednosť jednotlivých politikov voči voličom bola druhoradá oproti ich lojalite voči svojej strane.
Moderná občianska spoločnosť je však viac než len nástroj v boji za politické ciele – je platformou pre diskusiu politických a spoločenských konceptov.
Protesty roku 2018 ukázali aj to, čo Slovensko celé desaťročia potrebovalo – silnú občiansku spoločnosť.
Len cez angažovanú diskusiu v spoločnosti bude v budúcnosti možné presadiť svoje názory aj politicky, len spoločnosť, ktorá akceptuje zákony a nariadenia ich bude aj dodržiavať.
Zákony, ktoré sa nedodržiavajú, vedú k devalvácii legislatívy a postupnej erózii spoločenského tkaniva. Aj keď dodržiavanie zákonov mnohým komplikuje presadenie ich cieľov, umožňuje to novú kvalitu politiky – demokratizáciu, cez ktorú sa presadia lepšie argumenty, a nutnosť nájsť výrečných lídrov, ktorí budú schopní svoje riešenia spoločnosti aj „predať“.
Nielen na Západe však vidíme krízu demokracie, znechutenie zo zdĺhavých procesov a túžbu po jednoduchých riešeniach.
Politici budúcnosti si musia získať dôveru, ktorú voči nim v priebehu posledných desaťročí občania stratili.
Zároveň môžeme pozorovať delegitimáciu politického systému, v ktorom politici prišli na dedinu počas žatvy, vynadali novinárom, vzápätí zmizli, a na „hladové doliny“ zabudli do ďalších volieb.
Slovenským špecifikom však je, že zo všetkých štátov strednej Európy sa na Slovensku ukázali antisystémové strany ako najextrémnejšie – nielenže fašisti bojujú proti ekonomickému systému alebo politickej elite, ale idú proti najväčšiemu úspechu posledného storočia – slobodnej demokratickej spoločnosti. Ich schopnosť opantať mnohých voličov je však viac ako len túžba niekoľkých po silnom vodcovi s jednoduchými riešeniami. Je symptómom hlbokej morálnej krízy postsocialistickej spoločnosti, v ktorej je tolerované násilie – či už ako nástroj politického boja, alebo na najmenších, nenarodených.
Čo nás čaká?
Vyhliadky Slovenska sú zmiešané. Po posledných desaťročiach Slovensko stojí na dobrej ceste ekonomicky dobehnúť mnohé západné štáty, aj keď nemecké a rakúske ekonomické pomery zatiaľ nie sú na dosah.
Nezamestnanosť klesá a blíži sa koniec rastu založeného na rýchlej expanzii ekonomickej produkcie, zároveň sú investície do výskumu a vývoja nedostatočné, v roku 2017 dosahovali len 0,9 percenta HDP (priemer EÚ 2,03 percenta v roku 2016, cieľ 2020 – 3 percentá).
Do budúcnosti by sme všetci mali mať na pamäti, že žiaden, ani ten najlepší cieľ, nestojí za to, aby sme preň dobrovoľne obetovali našu slobodu.
Politická budúcnosť je otvorená, podľa indexu Globsecu, ktorý skúma náchylnosť štátov na rozvracajúci vplyv Ruskej federácie, je Slovensko po Maďarsku druhým najnáchylnejším štátom vo Vyšehradskej štvorke, Slovensko by sa mohlo odkloniť od svojej prozápadnej orientácie. Politici budúcnosti si musia získať dôveru, ktorú voči nim v priebehu posledných desaťročí občania stratili.
Úlohou všetkých občanov bude vytvoriť také Slovensko, v akom chceme žiť, a prenechať myšlienku, že ho politici vytvoria za nás, minulosti. Do budúcnosti by sme všetci mali mať na pamäti, že žiaden, ani ten najlepší cieľ, nestojí za to, aby sme preň dobrovoľne obetovali našu slobodu.
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.