Randenie v karanténe

Takmer dva týždne po vyhlásení karantény sme si uvedomili, že nám chýbajú naše zaužívané chvíle strávené mimo domu, večer pri pohári vína či na pizzi, ktoré nám pomáhajú náš vzťah udržiavať svieži. Uprostred života v rodine, mnohých povinností v práci a riešenia výchovných otáznikov sme si zvykli tešiť sa na svoje manželské rande.

Odkedy sme sa ocitli uzavretí v byte a na povinnú vychádzku so psom môžeme ísť len po jednom, začali nám tieto vzácne hodiny chýbať. Je to zvláštne, pomyslela som si. Na jednej strane potrebujeme stereotypy, pevný plán, lebo aj rutina a poriadok okolo nás nám v tomto špeciálnom období pomáhajú zachovať si pokoj, na druhej strane mi chýba akási výnimočnosť, niečo, čo by sa vymykalo zo zabehaných koľají, na čo by som sa mohla tešiť.

Vyslovila som preto svoju túžbu pred manželom. Zapojili sme fantáziu a kreativitu a tak, ako keď boli deti malé a nemohli sme sa večer z domu vzdialiť, pozvali sme jeden druhého do reštaurácie do susednej izby.

Randenie v karanténe nám zachutilo a do rozpisu týždňa tak pribudla staronová aktivita.

Vyupratovali sme ju, preniesli skladací balkónový stôl, ktorý sme si pekne prestreli, a k zapálenej sviečke a dobrému jedlu s pohárom vína sme si pustili príjemnú hudbu. Naše dospievajúce deti nám fandili a dopriali nám ničím nerušený večer. Randenie v karanténe nám zachutilo a do rozpisu týždňa tak pribudla staronová aktivita. V zdanlivo nemeniacej sa všednosti sme si tak navzájom darovali možnosť prehĺbiť sa ešte viac v komunikácii a využiť každú voľnú chvíľu na prejav nehy a nezištnej pozornosti.

Počas karantény sa vo mne zároveň ozvali aj iné, zatiaľ možno neodkryté túžby. Pochádzam z veľkej súdržnej rodiny, ktorá sa aj teraz v čase izolácie každý večer stretáva na Skype, aby sa spolu modlila. Keď som videla na monitore tváričky všetkých svojich synovcov a neterí, napadlo mi urobiť pre tých mladších každé dva-tri dni stretnutie, istú malú duchovnú formáciu.

Stačí hľadieť nahor, pozerať sa pred seba a všímať si ľudí okolo seba.

Pozvala som ich preto na stretko v karanténe, znova – ako inak – prostredníctvom videohovoru. Cítila som, že deti tak ako my sú v tomto náročnom čase vystavené veľkému tlaku negatívnych správ a v narušenom rytme dňa sa často nudia. Chcela som im pomôcť, aby v pravidelnom stretávaní sa našli iskru, túžbu využiť dobre obdobie, v ktorom sa aj im mnoho zabehaných vecí zrútilo.

Desať detí vo veku od tri a pol do jedenásť rokov sa okamžite nadchlo a ja azda ešte viac. Na začiatku sme si dohodli pravidlá komunikácie a deti ich neuveriteľne rešpektujú. Pripravujem si pre ne program a materiál ako do školy, kreslíme, rozprávame sa, spoločne objavujeme krásy života s Bohom. Nevieme sa dočkať, kedy sa opäť „stretneme“, kedy si ukážeme a povieme, čo dobré sme za tých pár dní pre druhých urobili. Deti ma svojou čistotou a úprimnosťou prizvali do svojho sveta, v ktorom sa aj prekážky a ťažkosti prekonávajú akosi ľahšie.

Napriek bolestnej situácii spojenej s koronavírusom, v ktorej sme sa náhle všetci ocitli, som však našla aj mnoho nových, pozitívnych podnetov, vďaka ktorým do každého ďalšieho dňa vstávam ľahšie. Stačí hľadieť nahor, pozerať sa pred seba a všímať si ľudí okolo seba. Inšpirácia potom na seba nedá dlho čakať.