Chiara Amirante prechádzala v tom čase skutočne veľmi ťažkým obdobím, bola to veľmi bolestná kalvária. Musela podstúpiť vyšetrenia, ktoré boli bolestivé a nepríjemné. Bronchoskopia ktorá trvá normálne desať minút sa v jej prípade natiahla na hodinu, potom nasledovala pokorujúca kolonoskopia, gastroskopia, vyšetrenie tenkého čreva sondou a injekcie do očí každé dva dni, aby zabránili infekcii a následnej strate zraku. Okrem toho jej nezaberala anestézia a žiaden typ liekov proti bolesti…! Ukrutné bolesti bez prestania, vo dne i v noci, bez nádeje im uniknúť…
Primár, ktorý bol považovaný za jedného z najlepších odborníkov v diagnóze očí povedal: “Je mi to ľúto, ale toto je chronický zápal cievok, ktorý sa nedá uzdraviť, nedá sa uzdraviť, je neuzdraviteľný!“ Tvrdenie podčiarknuté tri krát bez toho, aby nechalo nejaké východisko…
Profesorka Pivetti, ktorá bola vtedy považovaná za najlepšiu expertku na zápal cievok potvrdila s istotou túto diagnózu: „Predný, stredný zápal cievok so zasiahnutím sietnice. Nie je žiadna šanca na uzdravenie.“
Chiara o tejto mimoriadne ťažkej skúške hovorí: „Paradoxom je, že napriek tomuto hroznému mučeniu bez prestávky a perspektívy nádeje som cítila neuveriteľnú plnosť radosti a vnútorný pokoj, ktorý som si sama nevedela vysvetliť. V podstate som mala byť zúfala nielen pre hrozné fyzické bolesti bez úľavy, ale aj kvôli perspektíve slepoty, ktorá by prevrátila naruby celú moju existenciu. Už som ju prežívala, pretože som stratila osemdesiat percent zraku v priebehu dvoch mesiacov. Nedokázala som rozpoznať, kto stál predo mnou vo vzdialenosti troch metrov a nedokázala som viac čítať, čo bolo pre mňa v minulosti oporou.“
Mala som dvadsaťjeden rokov a perspektívu slepoty a hrozných bolestí.
Chiara pripúšťa, že vo chvíli stanovenia diagnózy profesorom Pagolinom sa jej rozsypal svet. Hovorí: „ Mala som dvadsaťjeden rokov a perspektívu slepoty a hrozných bolestí, čo by sa, myslím, nepáčilo nikomu. Prežila som silnú chvíľu bezútešnosti, že mi až vyšli slzy, čo je pre mňa vec viac ako výnimočná. Pokoj, ktorý ma sprevádzal až do tej chvíle sa silno otriasal kvôli strachu, že nedokážem vzdorovať kalvárii tohto kalibru. Vošla som do kaplnky nemocnice Gemelli, aby som našla trocha sily v modlitbe, kde sa práve celebrovala sv. Omša. Práve v tej chvíli sa čítala stať od proroka Izaiáša: „Vzchopte sa, nebojte sa, hľa, váš Boh! Príde pomsta, Božia odplata, sám príde a spasí vás. Vtedy sa roztvoria oči slepých a uši hluchých sa otvoria. “
Chiara si text interpretovala skôr v duchovnom význame, pretože istota diagnózy profesora nepripúšťala perspektívu uzdravenia. Toto Božie slovo však silno zasiahlo jej dušu a prinieslo hlboký pokoj.
Jej nasledujúce mesiace boli charakterizované touto tajomnou bipolaritou: neznesiteľná fyzická kalvária a neopísateľná duchovná radosť.
Chiara hovorí: „Pretože v tom období, charakterizovala moju dušu veľká radosť, prejavovalo sa vo mne so stále rastúcou silou želanie ísť von hľadať osoby ktoré žili v podsvetí a stretnúť tých najúbohejších. Už mesiac som cítila tento nepokoj v duši. Zakaždým, keď som sa ponorila hlboko do modlitby, táto nástojčivosť vo mne rástla stále viac: „Musím ísť hľadať mojich najúbohejších, musím ísť na ulicu v noci hľadať priekupníkov drog, ľudí drogovo závislých, alkoholikov, prostitútky, chorých na AIDS“, hovorila som si. Ale objektívnym faktom bolo, že som nedokázala stáť na nohách a takmer nič som nevidela. Preto som si hovorila: „Kam to idem, ako to dokážem? Moja choroba mi to nedovolí a potom, som vo Fokoláre, mám iné povolanie, ktoré som si nevybrala ja, bol to Pán ktorý ma sem priviedol“.
V celom tom marazme protichodných myšlienok, sa obrátila Chiara Amirante na Pána, jednoducho mu hovoriac: „ Ja neviem či tento hlas, ktorý cítim v srdci – ísť v noci hľadať drogovo závislých ľudí, prostitútky, alkoholikov, delikventov, tých najbiednejších… mi vkladáš do srdca Ty. Uvedomujem si, že pre jedno mladé dievča ako ja, je to príliš nebezpečné, bolo by to bláznovstvo… Ale ty vieš, že s Tebou som podpísala dohodu a prajem si len to, čo si praješ Ty. V prípade, že toto silné prianie, ktoré mi vkladáš do srdca, je od Teba, Ty, pre ktorého nie je nič nemožné, vytvor mi aspoň minimum podmienok na to, aby som ho mohla zrealizovať. Daj mi aspoň trocha zdravia nevyhnutného na to, aby som mohla ísť sama do ulíc v noci.“
Chiara vyslovila tieto slová s jednoduchosťou, bez akéhokoľvek očakávania. Hovorí: „Mojim úmyslom nebolo: „Ak ma uzdravíš, potom to urobím“. Skôr to bolo:“ Zdá sa mi zvláštne, že mi dávaš do srdca toto prianie, pretože je neopatrné, bláznivé a signály naznačujú iný smer, vidiac tieto objektívne prekážky. Ale, ak si to Ty, ktorý si to praje, daj mi potvrdenie.“
A pokračovala som: „ Pane, som vo Fokoláre, pretože si ma sem priviedol Ty. Teda tvoja vôľa je aktuálne táto. Ak zostanem vo Fokoláre, nie je možné, aby som pracovala na podobnom záväzku. Ak je toto skutočne vec, ktorú chceš Ty, vyveď ma z Fokoláre. Necítila som sa na to, začať túto ľudsky veľmi neopatrnú skúsenosť bez jasného znaku zo strany Boha. Povedať: „Vyveď ma z Fokoláre.“, bolo prakticky veľkým hazardom a nikdy by som nečakala, že už po niekoľkých hodinách dôjde ku komunikácii, že mám opustiť Fokoláre kvôli môjmu zdraviu: načasovanie skutočne ohromujúce!“
„Verím, že Boh je láska, verím že Boh je láska…“
„Keď som sa dozvedela tú správu, zdalo sa mi ako keby sa podo mnou otvorila zem, nemohla som uveriť, zdalo sa mi to priveľa! Išla som hneď do jednej svätyne na miesto, ktoré mi je zvlášť milé. Počas cesty som začala kričať vo svojom vnútri a opakovať: „Verím, že Boh je láska, verím že Boh je láska…“, ako keby som o tom chcela presvedčiť samu seba. Vošla som do kostola akoby so smrťou v srdci. Počas čítania Evanjelia ma hlboko zasiahli tieto slová: „Tu prišiel k nemu istý malomocný a na kolenách ho prosil: “Ak chceš, môžeš ma uzdraviť!“. Ježiš sa zľutoval nad ním, vystrel ruku, dotkol sa ho a povedal mu: „Chcem, buď čistý!“ Malomocenstvo z neho hneď zmizlo a bol čistý“ (Mk 1,40-42). Zdalo sa mi, že s tým „áno, chcem to“, sa Ježiš obracia na mňa, aj keď som dobre vedela, že všetci lekári vylúčili akúkoľvek šancu na uzdravenie. Zostala som pohrúžená hlboko v modlitbe znova premýšľajúc o požiadavke znaku, ktorý som práve v ten deň žiadala od Pána ako potvrdenie z Jeho strany, že tá túžba, ktorú mi vkladal do srdca, ponoriť sa do podsvetia ulice, pochádzala od Neho.“
Keď sa Chiara vrátila do Fokoláre, nedokázala sa zbaviť pocitu, že to bez komunity nedokáže a prichádzali jej na myseľ tie hrozné frázy ktoré počula vo sne: „Nie je možné, aby bol tvoj Boh láskou! Pozri ako ťa nechal v našich rukách. Ty neprestávaš kričať, že Boh je láska, ale pozri ako si skončila…“ Správu, že má odísť preč, Chiara v prvom momente nedokázala prijať ako odpoveď od Pána, ale ako stratu silného spoločenstva, ktoré sa jej zdalo jedinou silou, ktorá jej umožní vzdorovať tej hroznej kalvárii s pokojom a pohodou.
Na druhý deň išla Chiara na polikliniku, aby dostala obvyklé injekcie kortizónu do očí, ale nedokázala pochopiť, ako je možné, že ten deň nemala veľmi silné bolesti, ktoré ju už štyri roky bez prestania trápili. Myslela si, že to bol Pán ktorý jej prišiel na chvíľu na pomoc, pretože už bola na konci so svojimi silami.
„Tvoja choroba úplne zmizla, už nie je. Nemáme vysvetlenie.“
V ten deň pred injekciami jej lekár urobil kontrolu s nástrojom, aby videl do vnútra očí. Ako spomína Chiara: „Hneď som zaregistrovala, že zostal hlboko zarazený a kázal mi počkať. Išiel zavolať kolegu a obaja kontrolovali moje lekárske záznamy. Pýtali sa ma, či som neužívala nejaké iné špeciálne lieky odlišné od tých, ktoré mi predpísali oni a ja som odpovedala, že nie. Po dodatočných kontrolách s ďalšími kolegami sa rozhodli konzultovať vec s profesorkou Pivetti. Prišla, prečítala záznamy, urobila vizitu a potom povedala neveriacky tieto slová: „Tvoja choroba úplne zmizla, už nie je. Nemáme vysvetlenie.“
„Lekári tomu nedokázali uveriť! Úžas bol skutočne veľmi veľký!“ spomína Chiara a dodáva: „A ja so srdcom prekypujúcim radosťou som hneď pochopila, že to bola odpoveď Boha na moju jednoduchú modlitbu deň pred tým…! Znova som nadobudla nový pokoj spolu s vedomím, že som skutočne v Božích rukách, nakoľko podobné uzdravenie by som nikdy, opakujem nikdy neočakávala, hoci som mala veľkú vieru v Neho a Jeho zázraky. Povedala som si: „Dohodnuté, toto je podpis Boha. Ak ma On plánuje poslať medzi ľudí noci, bude to On kto mi ukáže cestu ktorou mám prejsť.“
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.