Konanie šestnásťročného dievčaťa zosobňujúce milióny mladých ľudí, ktorí zdedia chorú a zanedbanú planétu, vyvoláva reakcie úžasu a zároveň aj smútku. Pre povrchnosť sme prehliadali to podstatné.
S nemým úžasom sledujem, ako sa naozaj šokujúcim spôsobom dá vyvolať polemika z ničoho a zmeniť podstata a význam pôvodnej témy na banalitu. Tentoraz ide o pohľad na Grétu Thunbergovú, šestnásťročné dievča, ktoré zmobilizovalo milióny svojich rovesníkov veľmi aktuálnou témou, ktorou sú prebiehajúce klimatické zmeny. Je potrebné zdôrazniť, že ide skutočne o kvalitu života budúcich generácií i to, že v mnohých krajinách už možno pozorovať devastačné dôsledky, ktoré pociťujú najmä najchudobnejšie štáty.
Povedali by sme, že je potrebné zatlieskať tomu, ako mladí vstúpili do hry a chcú, aby dospelí predstavitelia vlád splnili konkrétne úlohy. Pretože aj tisíce vedcov už vo všetkých možných jazykoch mnohokrát vyslovili, že „k dispozícii máme čoraz menej času na to, aby sme vykonali zmeny, ktoré sú nevyhnutné.“
Napriek tejto alarmujúcej situácii sme raz opäť schopní odvrátiť pozornosť od ústrednej témy, aby sme vrhli tieň pochybností na konanie šestnásťročného dievčaťa.
Napriek tejto alarmujúcej situácii sme raz opäť schopní odvrátiť pozornosť od ústrednej témy, aby sme vrhli tieň pochybností na konanie šestnásťročného dievčaťa. Neviem, ako ešte sa dá nazvať takéto konanie, monštruózne alebo len jednoducho šokujúce!
S nedostatkom taktu ako nevychovanci komentujeme jej výraz na fotografii (robí to dokonca vládny činiteľ), ako keby sme nevedeli, že fotografia nás môže pomýliť a vo svojej podstate môže byť v tomto prípade aj rušivá a neznamená absolútne nič. A následne zisťujeme, že Grétin výraz tváre je dôsledkom Aspergerovho syndrómu.
A prichádzajú ďalšie „pochybnosti“, „Môže byť zneužitá, ktovie, kto sa skrýva za týmto dievčaťom“, mladí, ktorí sa pridávajú sú len flákači, ktorí nemajú o tejto vede žiadne vedomosti a chcú sa len uliať zo školy… Naozaj sme to nepochopili! Niektorým dospelým chýba schopnosť porozumieť svetu, v ktorom žijeme, porozumieť mladým ľuďom, ktorí prídu po nás, aby ho prevzali a viedli, dúfajme, že k lepšiemu stavu než k akému sme ho doviedli my.
Toto je udalosť, ktorá nás učí veľmi veľa. Že stačí niekoľko málo vonkajších prejavov, aby sme sa zľakli: upretý pohľad, zriedkavé rysy tváre, reakcia, s akou sa stretávajú tí, ktorí majú pokožku inej farby alebo sa prejavujú spôsobom, ktorý nevieme dešifrovať.
Viem si predstaviť, že by komentáre boli aj horšie, keby Gréta pochádzala z Ugandy alebo Konga. Tvrdíme o sebe, že sme dospelí, teda vyrovnané a zrelé osobnosti, čoho predpokladom je, že sme aj otvorení. Okamžite však dokážeme robiť rozdiely bez toho, aby sme sa predtým trochu viac zamysleli. Stačí nám menej obvyklá tvár.
Skutočným problémom sme tu však my a to, čo sme sa doteraz od života nenaučili. To, že nedokážeme za tou tvárou vidieť posolstvo miliónov detí, celých generácií, ktorí sa budú musieť postarať o svet, ktorý im zanecháme. Pretože debata o klimatických zmenách prináša na námestia solidaritu a lásku, o ktorej tvrdíme, že ju máme k budúcim generáciám.
Musíme uveriť, že toto sú otázky, ktoré si kladú naše deti. Ešte stále chceme rozoberať ich pohľad na svet?
Nebude to problém mojej – našej generácie (som ročník ´59), ale tej našich detí, vnúčat a pravnúčat. Tých, ktorí sa po roku 2050 budú musieť vyrovnávať so zmenami, ktoré potrvajú stovky a stovky rokov a niektoré sú možno aj definitívne a nenapraviteľné, s extrémnymi klimatickými fenoménmi, čoraz častejšími uragánmi v zemepisných šírkach, kde doteraz o nich ani nechyrovali, s ubúdajúcimi vodnými a prírodnými zdrojmi, s ovzduším čoraz horšej kvality.
Keď sa hovorí o týchto témach, niekto si okamžite predstavuje katastrofu konca sveta. Nie, nebude žiadny koniec sveta. Zem si bude postupne vytvárať svoju rovnováhu. Jestvuje život na Antarktíde pri 60-tich stupňoch pod nulou, na Sahare pri 50-tich nad nulou, aj v oceánoch v 5-tisíc metrovej hĺbke. Sú to miesta, na ktorých si príroda vytvorila svoju vlastnú rovnováhu. Otázkou je, či aj my budeme môcť byť jej súčasťou.
Kto to bude nútený overiť, budú práve naši potomkovia. Preto, ak ich naozaj milujeme, je našou povinnosťou položiť si otázku, či máme právo zhoršovať kvalitu ich života, ich ovzdušia, vody, zeme, či máme právo privlastňovať si predátorským spôsobom prírodné zdroje, čo práve robíme.
Takže, toto je za Grétinou tvárou, ktorá neohrozuje nikoho a keď už, tak iba niekoho zlé svedomie. A urobili by sme dobre, keby sme na to pamätali, keď sa budeme chcieť zaoberať myšlienkou, či ju niekto využíva alebo nie. Musíme uveriť, že toto sú otázky, ktoré si kladú naše deti. Ešte stále chceme rozoberať ich pohľad na svet? Nemali by sme ich radšej objať a povedať „ďakujeme“, že ste sa ujali iniciatívy, na ktorú sme my ešte „nedorástli“.
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.