Dnešná rýchla doba prináša so sebou veľké riziká, ktoré na naše deti číhajú. A nemám tým na mysli iba tie, s ktorými sa stretávajú v škole či na ulici. Niekedy môžeme byť pre naše deti hrozbou aj my sami.
Väčšina z nás vedie uponáhľaný život, pri ktorom nám zostáva stále menej priestoru na voľný čas strávený s deťmi a na rozhovor s nimi. Možno práve preto, že naháňame minúty, v mnohých rodinách sa stalo takmer každodenným zvykom, že rodičia za svoje deti urobia aj tie najzákladnejšie veci – ustelú posteľ, odpracú špinavú bielizeň, pripravia raňajky či desiatu.
Chlapci a dievčatá si nájdu pripravený ruksak na futbal či plávanie a po návrate zo športu im azda ani nenapadne, že by si veci mohli vyložiť aj sami. A my, zvlášť mamy, či už zo zvyku alebo z akéhosi „ochranárskeho“ syndrómu to robíme často za nich. Zo začiatku možno s radosťou, postupne však prepadáme rutine až nevôli, no zo začarovaného kruhu už nevieme von.
či už zo zvyku alebo z akéhosi „ochranárskeho“ syndrómu to robíme často za nich
Viesť deti k zodpovednosti treba odmala. „Zvyk je železná košeľa“, hovorí jedno slovenské príslovie a je v ňom veľký kus pravdy. Ak nenecháme konať naše deti samostatne v malých veciach, nedokážu sa neskôr popasovať ani s náročnejšími výzvami. A nikdy si neosvoja návyky, bez ktorých sa raz v osobnom či pracovnom živote nezaobídu.
Hoci momentálne pracujem z domu, našim trom deťom som vyslala jasný signál, že nemôžem zvládať všetko – vlastnú prácu, starostlivosť o domácnosť, odprevádzanie najmladšieho na krúžok či vychádzky so psom. Denne sa každý z nich musí zúčastňovať na domácich prácach a bežnom živote rodiny.
Nerobíme rozdiely medzi synmi a dcérou, veď jedného dňa budú chlapci radi, že sme ich naučili prácam v domácnosti. Ani variť nemusí vždy mama, raz do týždňa si prípravu večere prevezmú dospievajúce deti. Oveľa ľahšie sa chytia takejto príležitosti, pokiaľ to vidia robiť aj otca. Ak sa náhodou niečo pripáli, alebo nevyjde presne podľa našich predstáv, nevadí. Človek sa predsa učí na vlastných chybách.
Nerobíme rozdiely medzi synmi a dcérou, veď jedného dňa budú chlapci radi, že sme ich naučili prácam v domácnosti.
Niekedy však zabúdame, že odovzdať dieťaťu zodpovednosť ide ruka v ruke s trpezlivým sprevádzaním. Ak len nedočkavo vyzeráme chvíľu, keď sa deti stanú skutočne zodpovednými a požadované veci urobia na jednotku, môžeme zostať sklamaní. Zvlášť adolescenti majú iný pojem o čase, radi sa stratia vo svojom svete plnom predstáv a snov a realita im uniká pomedzi prsty. Je teda na nás, aby sme nielen vyžadovali, ale aj pripomínali, povzbudili, situáciu s humorom nadľahčili, no istotne neprebrali prácu za dieťa.
Veľkou pomocou môže byť správne nastavenie hraníc už odmala. Ak dieťa vie, že bez hraníc sa životom jednoducho nedá ísť a slúžia mu na dobré, osvojí si ich a nakoniec ich vníma pozitívne. Hoci ho zodpovedné správanie niekedy stojí veľa premáhania a nás, rodičov, nemálo úsilia, niet inej cesty za zrelosťou.
Keď boli naše deti ešte malé, vedeli, že po skončení hry si hračky treba odpratať. Ak zabudli, vrátili sme ich do izbičky, aby veci dotiahli. Dnes už riešime iné otázky a nie vždy sa na prvýkrát zhodneme na správnych odpovediach.
Pokiaľ z našej strany budú cítiť prijatie a nezištnú lásku, s prosbou o radu sa na nás obrátia celkom spontánne
Momentálne žijeme v Taliansku, kde je večer, zvlášť v lete, v uliciach veľmi rušno a dohodnúť sa s dospievajúcimi deťmi na čase, kedy sa po kine majú vrátiť domov, je dosť náročné. Rovnako sa potíme aj pri správnom nastavení pravidiel pri používaní médií či iných výzvach, ktoré sú spojené s adolescenciou. Pomôžu len vopred stanovené jasné hranice a prípadné dôsledky za ich porušenie. Už dávno deti pochopili, že hranice nie sú prekážkou vzťahu, ale pomáhajú nám pokojnejšie zvládať pestré obdobie dospievania.
Mnohé rozhodnutia chlapci a dievčatá dokážu urobiť samostatne ešte pred dovŕšením plnoletosti, hoci sa stále konfrontujú s naším názorom. Pokiaľ z našej strany budú cítiť prijatie a nezištnú lásku, s prosbou o radu sa na nás obrátia celkom spontánne. Takto nenápadne budeme kráčať vedľa nich a v prípade potreby budú vedieť, že sme nablízku. Svoj život si však budú plánovať oni a rovnako aj za svoje rozhodnutia sa budú cítiť zodpovední oni a nie my.
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.