Chiara Amirante bola na univerzite v Ríme veľmi angažovanou študentkou, ktorá rozbehla pre študentov iniciatívy rôzneho druhu. Práve uprostred týchto aktivít sa udialo niečo nečakané. Ako spomína, „z jedného dňa na druhý som prešla z hmatateľnej jednoty s Pánom k totálnemu black-outu. Ocitla som sa nevysvetliteľne akoby padnutá z raja do pekla. Srdce, ktoré prekypovalo radosťou, sa stalo ťažkým ako balvan. Nepreniknuteľná olovená platňa sa postavila medzi mňa a nebo.“ Zmietala ňou jedná hrozná pochybnosť: čo ak jej celá duchovná cesta je len ovocím fantázie? Veľké pokušenie ateizmu, ktoré jej nikdy neprislúchalo v žiadnej podobe, na ňu útočilo z každej strany.
Bolo to obdobie, keď v srdci cítila neraz výkrik: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ V tých chvíľach sa vracala k zasväteniu sa Ježišovi, ktoré urobila, keď mala jedenásť rokov. „Celé mesiace som žila v tejto totálnej tme duše, akoby v pekle, pokračujúc v každodennom živote, keď som sa snažila, aby nič nepresiaklo z tejto mojej neuveriteľnej skúsenosti na osoby, za ktoré som mala určitú zodpovednosť. Trýznili ma veľké pochybnosti, ktoré sa týkali podstaty viery. Nedokázala som pochopiť, ako som dospela k spochybňovaniu mojej skúsenosti života, k myšlienke, že to bola len ilúzia. Mala som prejsť týmito pochybnosťami práve preto, aby som žila inak ako predtým, keď som sa cítila ponorená do Božej lásky a zažila skúsenosť svetla, jednoty a plnosti života. Znenazdania som sa ocitla pevne zovretá temnotou smrti duše v tej najhlbšej úzkosti.“
Ocitla som sa nevysvetliteľne akoby padnutá z raja do pekla. Srdce, ktoré prekypovalo radosťou, sa stalo ťažkým ako balvan.
Chiara sa o celej záležitosti porozprávala s Renatou, fokolarínkou, ktorá bola v tom čase jej nadriadená. Tá ju pozorne vypočula a potom jej povedala: „Teraz sa neboj nachádzať Boha rozumom. Dôveruj tomu, čo si cítila počas týchto rokov: že Boh je láska! Ak dovolí teraz toto obdobie temnoty, určite za tým bude Jeho plán, ktorému nateraz nerozumieš. Dôveruj ako dieťa láske Boha a nesnaž sa ho zaradiť do svojich mentálnych schém, pretože nikdy nemôžeš vtlačiť Boha do svojich obmedzených schém.“ Potom mi prečítala jednu meditáciu od Chiary Lubichovej: „Ak budeš cítiť, že je tvoja duša v beznádeji a budeš sa naďalej usmievať a rozprávať iným o nádeji, bude sa ti zdať, že hráš divadlo (…). Ale zapamätaj si, že táto čistá láska je Božou komédiou, práve to znamená milovať Ježiša opusteného! Ježiš prichádza kvôli našej láske a aj on kričí: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“
Tak ako z jedného dňa na druhý ,zmizol´, rovnakým spôsobom, ako keby sa nič nezmenilo, z jedného dňa na druhý sa ,vrátil´.
Jedného dňa išla Chiara Amirante do kostola práve s týmto vnútorným krikom: „Bože, kde si?“. „Otvorila som si Evanjelium a našla vetu: ,Kto miluje mňa, toho bude milovať môj Otec, aj ja ho budem milovať a zjavím mu seba samého´ (Jn 14,21). V tom momente som v tom mala jasno ako nikdy predtým, že môj pokus prísť k Bohu hlavou, teda nájsť odpoveď na moje nástojčivé otázky o zmysle života a toľkého utrpenia, bolo ako pokúsiť sa vtlačiť oceán do pohára, chcieť nechať vojsť nekonečno do niečoho extrémne obmedzeného.“
Okolo Vianoc dal Ježiš Chiare jasnú odpoveď: „Tak ako z jedného dňa na druhý ,zmizol´, rovnakým spôsobom, ako keby sa nič nezmenilo, z jedného dňa na druhý sa ,vrátil´. To, čo bolo impozantné na tom predchádzajúcom období, bol fakt, že čím som bola viac v pekle, tým viac osôb, ktoré ma stretávali, sa cítili blízke Bohu a hovorili: ,Sprostredkovala si mi pokoj, radosť…´ Plodnosť mojej obetovanej bolesti v tom čase tajomného očisťovania bola priam hmatateľná… .“
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.