Napriek času, čo preletel pod Tatrami a popri rieke Morave a Dunaji, 1150 rokov nie je čas na zabudnutie. Naopak! Možno dnes si oveľa viac vážime dar viery ako kedykoľvek predtým. To, že nám ani nacizmus, ani komunizmus, ani 30 rokov školy slobody nezobrali dar viery, za to môžeme len vrúcne ďakovať – čo nás spája cez oblúk stáročí až podnes, ale: “Svätý Cyril a Metod, nenechajte nás spať,” hovorí jedna česká pieseň.
Misia a údel našich Otcov viery
Misionári, od tých prvých Ježišom vyslaných, mali vždy blízko k mučeníctvu. Ich kladná odpoveď na Ježišovo pozvanie “poď za mnou”…a “budete mi svedkami” bola vždy pozvaním, aby stratili seba a svoje plány pre Plán budovania Božieho kráľovstva; ba aby stratili aj to, čo vybudujú. Svätý Pavol túto slobodu vyjadril “…ja som sial, Apollo polieval, ale Boh dal vzrast”. Aj naši Otcovia viery, svätý Cyril a Metod, ktorých dve výročia v tomto roku slávime /1150 rokov od smrti sv. Cyrila; rok posvätenia sv. Metoda za arcibiskupa pre Panóniu a Veľkú Moravu/, prijali podobný údel: vybudovali veľké dielo pre obyvateľov Veľkej Moravy, ale vo virvare času a pre politicky inak orientovaných franských kňazov akoby stratili to, čo vybudovali. Je to tak?
Dielo svätých Cyrila a Metoda bolo vlastne zničené, ich učeníci vyhnaní do cudziny a na Slovensku kresťanstvo niesla dopredu tradícia svätého Štefana a svätého Ladislava, v Čechách tradícia svätováclavská a svätovojtešská. Ale tu práve platí to pavlovské “ja som sial, Apollo polieval, ale Boh dal vzrast”, tak ako chcel. Hlavné je, že viera ďalej rástla a sa šírila, boli svedkovia viery až po mučeníctvo a zachovala sa, Bohu vďaka, až do dnešných čias.
Božie stavby majú inú logiku ako stavby ľudské: majú v sebe dopredu zabudované riešenia pre prípad nepriateľského odporu až po zničenie pôvodnej stavby a otvárajú možnosti pre pokračovanie v inej podobe, na inom mieste, v inom kultúrnom prostredí. Ale to, čo bolo na začiatku postavené, je v základoch aj tých ďalších stavebných fáz. Boh má vždy riešenia naporúdzi, On je Pán dejín, jemu slúžiť je pre nás cťou a slávou
Ako sme žili cyrilometodskú tradíciu na Morave za totality /osobná skúsenosť/
V škole nám za komunizmu vtĺkali do hlavy, že Cyril a Metod nám priniesli písmo a položili základy našej kultúry, ale o ich duchovnom poslaní a vplyve ani slovo. A predsa sme mali cyrilometodskú tradíciu hlboko v srdci zapísanú. Za to vďačíme najmä pôsobeniu arcibiskupa Antona Stojana, nadšenca pre cyrilometodské a unionistické stretávania na Velehrade v čase pred druhou svetovou vojnou. To bol jeden prameň. A potom každoročné cirkevné pripomienky týchto dvoch Otcov našej viery. Nemohli sa diať, samozrejme, žiadne veľké oslavy, ale spievali sa pri svätých omšiach dve cyrilometodské piesne veľkej duchovnej sily.
Tieto piesne boli prameňom nadšenia a radosti z viery; spolu s pápežskou hymnou boli piesňami, ktoré sme spievavali “z plných pľúc”. Boli to piesne ku svätej omši, takže sprostredkúvali podľa jednotlivých častí svätej omše tajomstvá našej viery v prepojení na pôsobenie svätých bratov na Veľkej Morave. A to bola sila!
Pieseň “Bože, cos ráčil před tisíci roky rozžati otcúm světlo víry blahé…” predstavuje: pôsobenie svätých Cyrila a Metoda v jednote s pápežom; dar bohoslužby a Svätého písma “v rodnom jazyku”; istotu, že Velehrad viery obstál a obstojí, ak si zachováme “dôveru k Matke, ktorá divy tvorí” – a na konci každej strofy je úpenlivá prosba: “dedičstvo otcov zachovaj nám, Pane!” Táto pieseň až elektrizovala spievajúce spoločenstvo.
Druhá pieseň “Ejhle, oltář Hospodinúv září…” prináša nadšenú oslavu Najsvätejšej Obety Pána Ježiša, ktorú nám prvýkrát slávili naši Otcovia viery: Tento moment prvej svätej omše na Veľkej Morave pôsobil priam fascinujúco, veľmi názorne a pozýval k vernosti.
Záverečná prosba “…nedej lidu svému zahynouti…” v čase náboženského útlaku zneli dedičom svätého Václava ako ďalšia mohutná výzva k vernosti.
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.