Rodičia Chiary Amirante prežili vnútorne obrátenie vďaka stretnutiu s Hnutím fokoláre, čo silno ovplyvnilo aj ich deti, zvlášť Chiaru.
Chiara spomína: „Dostala som milosť navyše, že som bola počatá v období, keď moji rodičia zakusovali intenzívne Božiu lásku. Ba ešte viac, len čo sa dozvedeli, že ma očakávajú, ako prvú vec si priali zasvätiť ma Nepoškvrnenému srdcu Panny Márie. V tom čase sme žili v Ríme v blízkosti stanice Termini a moja mama chodila každý deň na sv. Omšu do Baziliky Santa Maria Maggiore. Tak som sa začala denne živiť Eucharistiou ešte v lone svojej mamy.“
Spolu s bratmi Lucom a Marcom neskôr prežije Chiara šťastné detstvo napriek tomu, že sa často kvôli otcovej práci sťahovali. V každom meste však nájdu spoločenstvo Hnutia fokoláre, čo Chiare veľmi pomáha v duchovnom napredovaní a pri hľadaní odpovedí na mnohé otázky, s ktorými sa trápi – o pôvode bolesti, zla, hriechu a podobne.
Rodičia jej poradia, aby hľadala odpovede v Evanjeliu. Ale radia jej aj to, aby ho neštudovala ako inú knihu, ale aby sa ho snažila žiť, pretože obsahuje slová života…
Chiara Amirante spomína, že to bola úžasná cesta, po ktorej šla s rastúcim entuziazmom od jedného objavu k druhému. Hovorí: „Vždy, keď som sa stretla s inými mladými ľuďmi z Fokoláre, ktorí sa tiež rozhodli kráčať po tejto ceste, bol dôvod na veľkú radosť. Pri zdieľaní týchto pokladov sme objavili, že sa naša radosť znásobuje…“
Jej spolužiaci a kamaráti z detstva si vybrali často iné veľmi rozdielne cesty, lebo evanjeliový zákon sa im mohol zdať ako bláznovstvo v porovnaní so svetskými zákonmi, ktoré sú zakorenené skôr v sebectve.
Chiara spomína, že aj pre ňu bolo náročnou úlohou oslobodiť sa z reťazí sebectva, ktoré ju pevne väznili. Hovorí: „zakaždým však, keď som sa s Božou milosťou bola schopná oslobodiť, zažila som výnimočnú slobodu a naplnenie. Bolo vzrušujúce objaviť, že kresťanstvo, hoci zjavne v kontraste s ľudskou logikou, môže odhaliť tajomstvá vnútorného svetla a premeniť kamenné srdce na srdce prekypujúce radosťou. Po stretnutí s Ním, ktorý tvorí všetky veci nové, je schopný urobiť aj tento zázrak znovuzrodenia. Na zbúraných ruinách sa rozvíja nový život a my nakoniec okúsime eufóriu letu a zažívame slobodu Božích detí. A keď sa dotýkame „nebeskej lásky“, kričíme naše heuréka! Áno, pretože náš Stvoriteľ nám do duše vštepil živú túžbu po „nebeských veciach“ a kým nemáme šťastie ochutnať aspoň kvapku Večného, zostáva nám v ústach len horká chuť. Stále nepokojní a bez satisfakcie sa vraciame späť k ilúziám sveta a dychtivým pretekom, ktoré nás vyčerpávajú a robia nás neschopnými pozdvihnúť naše oči k nebu.“
Na Fokolarínov Chiara spomína ako na mimoriadnych ľudí, v ktorých spoločnosti bola vždy veľmi šťastná. Ich nákazlivá radosť a pokoj korešpondovala s tým, čo hovorili: „Boh je láska, Boh je radosť, Boh je sloboda a pravda! Ak žiješ jeho slovo aj ty, môžeš zažiť plnosť jeho radosti.“ Ako ďalej hovorí, uvedomila si, „že láska, radosť a sloboda, o ktorej hovoria, nie sú iba slová, ale hmatateľná realita ich života. Bola som o tom presvedčená a preto som sa vydala tou istou cestou ako oni“.
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.