Bez krásy to nejde

Blíži sa čas, keď si pripomíname tých, čo nás už predišli do večnosti ako, aj všetkých svätých. V tieto zvláštne dni, keď sa človek ľahšie sústredí na modlitbu a deťom sa páči zapaľovať sviečky, sa však do pozornosti čoraz viac tlačí aj dnešná komerčná podoba Halloweenu ako akéhosi protipólu tohto kresťanského sviatku. Netreba predstavovať pôvodne pohanský sviatok, ktorým si Kelti pripomínali prechod do zimného obdobia. Ľudia v minulosti verili, že v tento deň sa zjavujú duše mŕtvych, ktoré sa chcú zmocniť všetkého živého. Kresťanom Cirkev namiesto osláv temných síl ponúka sviatok, ktorý je spomienkou na všetkých známych i neznámych svätých.

Sama som mamou troch detí a záleží nám s manželom na tom, aby v nich odmala mocnel zmysel pre krásu a harmóniu. Veľa sme sa teda aj o dnešnom prežívaní Halloweenu doma rozprávali, vysvetľovali a snažili sa ponúkať alternatívy, ktoré by boli pre deti zaujímavé. Karneval sme si naplno užili počas fašiangov, jeseň sme vyplnili tvorivými kreáciami z listov a gaštanov a hlavne sme sa často stretávali s rodinami, ktorých názory boli blízke tým našim.

Strach sa tak udomácňuje v dušiach tých najmenších, postupne zovšednieva a oberá ich o detskú nevinnosť a čistotu.

Minul nás silný trend strašidelných bábik a hrôzostrašných netvorov, ktoré si pomaly vytvorili pevné miesto v našich hračkárstvach a v hlavičkách drobcov spôsobili hotový zmätok. V dievčatkách nalomili prirodzené sklony k nežnej starostlivosti o bábiky pripomínajúce bábätká a otvorili ich mysle pochmúrnosti, ktorá s ich vekom nemá vôbec nič spoločné. Upíry, netvory a strašidlá, ktoré kedysi patrili do sveta rozprávok, kde aj tak nakoniec zvíťazilo dobro, si takto našli miesto uprostred každodenných detských hier. Ani sme si neuvedomili a temno sa dotklo našich detí viac, ako by sme možno chceli. Nejeden rodič, aby sa spolu s deťmi naladil na strašidelnú atmosféru posledného októbrového dňa, rád dokúpi aj detskú knihu s halloweenskou tematikou. Strach sa tak udomácňuje v dušiach tých najmenších, postupne zovšednieva a oberá ich o detskú nevinnosť a čistotu.

Nedávno prišiel náš dospievajúci syn domov a povedal, že v škole písali sloh na tému horor. Už ma to vlastne ani neprekvapilo. Celé hodiny si teda adolescenti lámali hlavu nad obsahom, ktorý ich ani v najmenšom nepovzniesol ku kráse či dobru. Pretekali sa v tvorbe ošklivosti a zákernosti. Kultúra smrti a beznádeje chce aj takýmto spôsobom nahradiť vnútornú túžbu mladých ľudí po niečom peknom a zmysluplnom. Kam sa podela snaha nás dospelých upriamiť deti na pozitívne hodnoty? Prečo sa tak ľahko vzdávame krásy, ktorá sa tak ťažko získava späť?

Nechcem sa poddať kritike či melanchólii za zašlým obdobím, keď nám Halloween ešte nič nehovoril, no vnímam to ako pozvanie budovať v sebe a v tých, čo sú nám zverení, niečo trvácnejšie. Som si istá, že trpezlivým vysvetľovaním, vytváraním príležitostí na stretávanie sa s podobne zmýšľajúcimi rovesníkmi, môžu nájsť aj deti tejto doby svoje pozitívne nasmerovanie, odvahu vykročiť proti prúdu a objaviť tú pravú krásu. Veď detstvo a mladosť sú prirodzene upriamené na lásku a život.

Ako mama dospievajúcich si uvedomujem, že deti žijú uprostred sveta a nevyhnutne sú vystavené kontrastom a všetkému negatívnemu, čo sa okolo nich deje. Nie je správne ich z prostredia umelo vytrhávať, zakrývať im oči pred realitou, no viesť ich k zodpovednosti za seba a za druhých. Preto má zdravá rodina svoje neodmysliteľné miesto pri ich formácii. Otvorený dialóg a úprimné vzťahy, spoločná modlitba, vedenie k sviatostnému životu sú základnými kameňmi života našich detí. Postupne začínajú robiť svoje osobné rozhodnutia.

Nie je správne ich z prostredia umelo vytrhávať, zakrývať im oči pred realitou, no viesť ich k zodpovednosti za seba a za druhých.

Možno nie sú vždy v úplnom súlade s našimi predstavami, môžu sa pomýliť, urobiť krok vedľa, no vzťah, ktorý si s nami vytvorili, im pomôže prejsť aj neľahkými obdobiami a nám lepšie ich chápať, povzbudzovať na ceste za sebapoznaním a prekonávaním prekážok. Ani my rodičia sa nerodíme ako vychovávatelia, učíme sa nimi byť. V priebehu života ich potom sprevádzame a našou úlohou už nie je dávať príkazy a zákazy, ale múdro usmerňovať a dolaďovať, čo už v nám zverených osobnostiach vzklíčilo.

Každý deň sa presviedčam, že to má nesmiernu cenu, že neexistuje nič dôležitejšie a krajšie ako výchova dieťaťa. Je to namáhavý, no úžasný proces, ktorý nám do rúk zveril ten, čo o našich deťoch vie viac než my, nekonečne ich miluje a sám je krása.