Od slušnosti k láske

Asi každý rodič si praje, aby jeho dieťa raz stálo pevne na svojich nohách a pokiaľ má v sebe kresťanské a v prvom rade hlboko ľudské hodnoty, učí svoje deti zároveň nebyť egoistami. Ľahko sa to povie, no oveľa ťažšie žije. Veď komu z nás dospelých nerobí problém myslieť popri vlastnom ja aj na tých ostatných?

Odmala sme naše deti viedli k otvorenosti voči druhým ľuďom. Slová ako ďakujem a prosím boli a samozrejme sú aj v našej domácnosti prejavom základnej slušnosti, ktorým sa bolo treba učiť a stále si ich pripomínať. Tým najlepším spôsobom sociálneho učenia, osvojovania si návykov je pozorovanie a napodobňovanie. A rodina je prvým miestom „obkukávania“ postojov a správania. Zostáva nám teda len veriť, že sme napriek svojim obmedzeniam a chybám pre naše deti vzorom úcty a rešpektovania druhého.

Od slušnosti ku kresťanskej láske je však ešte poriadne ďaleko. Len prejavy slušnosti z našich detí ešte neurobia ľudí, čo vedia dávať – svoj čas, seba, lásku, veci, pozornosť, úsmev… Schopnosť dávať je obsiahnutá v slove caritas – láska, ktorá sa daruje. Je to nezištná pohnútka, ktorá vychádza z môjho vnútra a je pobádaná vzorom Kristovej lásky. To on ju vo mne roznecuje a pozýva, aby som ho napodobňovala.

Učiť deti takémuto rozmeru je už o niečo náročnejšie ako do nich vštepovať len princípy zdvorilosti. Treba ich k tomu postupne viesť, aj keď si to vyžaduje istý sebazápor. Niektoré moderné výchovné postupy síce tvrdia, že deti by mali celkom samy zistiť, čo je pre nich dobré, no rozum a vôľa sa aj u tých najmenších rozvíjajú do tej miery, do akej ich k tomu my rodičia vedieme. A v živote sa bez lásky, ktorá prekonáva vlastný egoizmus, nedá zaobísť.

Spomínam si na jednu konkrétnu situáciu, keď som sa s jedným z našich detí vracala po meste domov a na dlažbe sme zbadali sedieť uzimenú úbožiačku. Ihneď som nazrela do tašky, či nemám pri sebe niečo na jedenie, aby som jej to ponúkla. Našla som tam len obľúbenú sladkosť dieťaťa, ktoré si bezstarostne cupkalo vedľa mňa. „Nedarujeme ju tejto žene?“, vyslovila som pozvanie, na ktoré boli všetky naše deti zvyknuté.

Deliť sa o veci s druhými ľuďmi, hoci aj cudzími nebolo pre ne nijakou novinkou. No tentokrát prišla nečakaná a rázna odpoveď: „Nie“. Chudobnú ženu som teda len pozdravila a potichu sme sa pobrali domov.

Po návrate som bez slova začala chystať chlieb a ovocie a zbalila som aj jednu prikrývku. „Je to snáď pre mňa?“, opýtal sa ma detský hlások, v ktorom som zachytila niečo ako ľútosť a pocit hanby. „Nie. Odnesiem to tej panej, ktorej sme nič nedarovali.“ „Pôjdem s tebou, môžem?“.

Dieťa odbehlo do izby a prinieslo svoje sladkosti. „Darujem jej ich.“ Ruka v ruke sme sa teda vybrali na miesto, kde sme ešte len nedávno stretli žobráčku. Nebolo jej. Nasledoval úprimný plač: „Kde ju teraz nájdeme?“ Vybrali sme sa hľadať Ježiša, ktorý pri nás tentokrát obišiel naprázdno.

Detský krok po mojom boku sa zrýchľoval. Mali sme šťastie – žena sedela pod mostom a opierala sa o veľký stĺp. Nikdy by som si nebola pomyslela, že v štvorročnom dieťati je toľko odvahy. Podišlo k žene a podalo jej desiatu a deku. Žene bolo aspoň na chvíľu lepšie a nám ani nehovorím.

Bola to lekcia, na ktorú sa nezabúda, a pritom som ako rodič nepotrebovala použiť ani jedno slovo, usmernenie či výčitku, len konkrétny skutok milosrdnej lásky.

Ak dávanie je teda „exodom z ja, uzatvoreného do seba samého“ (Benedikt XVI., Deus caritas est, č. 6), potom stisk detskej rúčky mi napovedal, že misia je splnená. Len ako rodič nepoľaviť a veriť, že zasiate aj vzklíči…