Človek dnešnej doby je upriamený predovšetkým na uspokojovanie vlastných záujmov. Občas sa ich snaží zosúladiť so spoločným dobrom, často však sám seba presvedčí o nevyhnutnosti svojich postojov a individualizmus si tak spokojne razí cestu vpred.
Nás však charakterizujú práve medziľudské vzťahy, sú výrazom nášho človečenstva. Napriek tomu sme v nich akosi ustrnuli či zakrpateli a nechce sa nám zo svojho bezpečného rámu vykročiť. Nie je to jednoduché. Dá sa to, len ak dokážeme spochybňovať seba samých. Takáto forma „gymnastiky“ nás môže udržiavať vo vitalite a odľahčovať naše vzťahy.
V rodine existuje istá hierarchia vzťahov, ktorá má jasne definovať miesto každého jej člena. Rodič je pre dieťa na vrchole tejto pyramídy, hoci v súčasnej modernej spoločnosti už mnoho vzťahov stojí viac na sieťovom než pyramídovom vzorci. Sieťovanie je nám všetkým, hlavne však naším deťom, veľmi blízke.
Jednoduché nadväzovanie neraz predovšetkým virtuálnych priateľstiev z našich detí urobilo malých rebelov voči autoritám.
Jednoduché nadväzovanie neraz predovšetkým virtuálnych priateľstiev z našich detí urobilo malých rebelov voči autoritám. Berú toho, kto má najviac lajkov, nie toho, kto je autoritou zo svojej prirodzenej pozície. A tak si aj my, rodičia, musíme neraz vlastnú autoritu získať predovšetkým úprimným a autentickým vzťahom so svojimi deťmi.
Nie je to hanba či slabošstvo, keď sa vieme o svoje ratolesti úprimne zaujímať, prežívať s nimi ich radosti aj pády alebo sa dokonca vieme v správnom momente aj ospravedlniť. Neznamená to, že sa ako otec či mama kompromitujeme alebo sa sami oberáme o možnosť byť rešpektovaní. Práve naopak, naša pozícia sa buduje a upevňuje. Hranice, ktoré sme deťom dokázali nastaviť už v útlom veku, tak nadobúdajú nový, opodstatnený rozmer, ktorému lepšie dokážu porozumieť aj naše deti. Autorita tak postupne prerastá do hlbšieho vzťahu úcty a dôvery, ktorý môže mať aj črty priateľstva.
Sama ako mama vnímam svoj osobný rozvoj popri našich dospievajúcich tínedžeroch. Učím sa pri nich stále lepšie spoznávať samu seba, prijímať sa so svojou povahou v jej silných i slabších stránkach. Úprimný dialóg s deťmi ma robí priezračnejšou pred Bohom a posúva ma k nemu, k manželovi a k deťom stále bližšie. Moja rodičovská hrdosť naberá prístupné línie a nič pritom nestrácam.
Ako mama môžem v očiach svojich detí takto iba stúpnuť a pritom v zásadných veciach nemusím vôbec ustupovať. Potrebný je však čas a trpezlivosť a práve tie nám v tejto uponáhľanej dobe neraz tak veľmi chýbajú. Je to však nevyhnutná investícia, ak chceme aj z našich detí vidieť rásť zrelých a flexibilných ľudí, ktorí dokážu vystúpiť z rámu.
Ako mama môžem v očiach svojich detí takto iba stúpnuť a pritom v zásadných veciach nemusím vôbec ustupovať.
Schopnosť „spochybniť sa“ má teda svoje miesto aj vo výchove, čo nemá nič spoločné s liberálnou výchovou. Lebo rodina nie je ani anarchiou, ani monarchiou. Istotne nazaretská rodina zostáva aj pre nás, moderných ľudí, vzorom, ktorý sa v každodennosti môžeme snažiť napodobňovať. Ak by sme smerovanie v našich rodinách udržali takto nastavené, možno by nám aj naše deti radi dali lajk.
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.