Anketa: Ako by mala vyzerať jednota kresťanov?

V aktuálnom Týždni modlitieb za jednotu kresťanov (18. – 25. januára) sme oslovili zástupcov kresťanských cirkví s dvomi otázkami.

1. Čo je podľa vás jednota kresťanov? Ako si ju predstavujete?
2. Ako hodnotíte dialóg medzi kresťanmi jednotlivých cirkví a čo by mohli na ňom zlepšiť?

„Jednota nie je uniformita, jednota zachováva rozdielnosti,” vysvetlil pre nm.sk rímskokatolícky kňaz Ľudovít Pokojný.

Okrem neho odpovedali aj Ivan Lukáč a Martin Šefranko z Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania a tiež Štefan Rendoš z Evanjelickej cirkvi metodistickej. Všetci sa spolu s reprezentantmi ďalších kresťanských cirkví zúčastnili na ekumenickej modlitbe vo františkánskom Kostole Zvestovania Pána v Bratislave.

Ivan Lukáč, Evanjelická cirkev a.v., cirkevný zbor Bratislava – Dúbravka

1. Jednota kresťanov by nemala byť len o formálnom stretnutí veriacich ľudí z rôznych cirkví, ktorí pripravia nejaký program. Je to vzájomná snaha zdieľať sa vo svojej viere. Ľuďom, ktorí prichádzajú na ekumenické stretnutia, by sme mali ukázať, že aj keď sme z rôznych cirkví, predsa nás spája láska k Ježišovi a posolstvo evanjelia. Úloha každého kresťana bez ohľadu na denomináciu je prinášať živého Krista do spoločnosti.
2. Vďaka Pánu Bohu za to, že sa v Týždni modlitieb za jednotu kresťanov stretávame, organizujú sa rôzne bohoslužby. Takúto platformu by sme však mali vytvárať častejšie, ľudí by sme mali pozývať do spolupráce, nielen ukázať sa raz za rok.

Ľudovít Pokojný, Rímskokatolícka cirkev, predseda Rady pre ekumenizmus Bratislavskej arcidiecézy

1. Jednota nie je uniformita, jednota zachováva rozdielnosti. To je nádherné tajomstvo, ktoré vyplýva z Boha. My ľudia nevieme vytvoriť jednotu, dokážeme iba prinútiť druhého, aby prijal môj názor alebo to, čo robím. Ak hovoríme o jednote, musíme v prvom rade hovoriť o jednote v Bohu. To je vzor a paradigma nášho konania. Aká je jednota v Bohu? Boh je len jeden, ale v troch osobách, čiže sú tam rozdiely. Otec nie je Syn, Syn nie je Duch Svätý a Duch Svätý nie je Otec ani Syn. Identita každého z nich je zachovaná, ale sú úplne jedno, sú naplno sebou samým. To znamená, že aj my ľudia nemôžeme na tejto zemi dúfať, že dosiahneme uniformitu. Každý musí mať svoju vlastnú krásu a tú si musí zachovať, lebo ňou dokáže obohatiť iné spoločenstvá. Jednota je, že my kresťania hľadáme vo všetkom Ježišovu lásku. Všetci sme boli pokrstení, bolo do nás vložené semienko Kristovho života. Už toto je jednota. Potom je tu otázka sviatostí – tam sme rozdielni. No keď si zoberieme Sväté písmo, tam sme jedno, lebo sa živíme tým istým, jedným Božím slovom. Sme jedno aj v náuke o Trojici. O ostatných veciach, na ktorých sa zatiaľ nezhodneme, sa musíme rozprávať a kráčať spolu. Ale bez emócií a nadávania si. Takto sa môžeme navzájom lepšie spoznávať. Je veľmi dôležité hovoriť o Cirkvi, eucharistii, sviatostiach. Toto sú veci, ktoré si musíme prehĺbiť, vysvetliť a ísť ďalej.
   

   Ak si niektorá cirkev povie, že je sebestačná, je to obrovský omyl.

2. Druhý vatikánsky koncil inicioval myšlienku inštitúcie venujúcej sa ekumenizmu. Dovtedy boli cirkvi medzi sebou nepriateľmi. Bohu vďaka, boli aj jednotlivci, ja ich nazývam prorokmi, ktorí chápali, že Kristus nás nechce mať ako nepriateľov, ale ako jednu rodinu. Odvtedy prešlo takmer 60 rokov a v našich vzťahoch sme sa posunuli veľmi ďaleko. Zorganizovať spoločnú ekumenickú modlitbu pred niekoľkými rokmi nebolo možné. Pred 50 rokmi sa spolu nemohli hrávať katolícke a evanjelické deti. Ja som vyrastal v takejto dedine. Nehovoriac o spoločných manželstvách. Musíme vytrvať a navzájom si dôverovať, že si nechceme ublížiť alebo sa navzájom zničiť. Nebezpečenstvom je aj sebestačnosť. Ak si niektorá cirkev povie, že je sebestačná, je to obrovský omyl. Nestačí sa iba tolerovať. Ježiš nehovoril o tolerancii, ale o jednote. Musíme mať medzi sebou takú lásku, akú mal Ježiš voči nám, a to je problém. Jednak nevieme, čo to znamená, a tiež si myslíme, že ak si vystačíme sami, tých druhých potom už nepotrebujeme. Toto nie je Kristovo zmýšľanie. Toto treba vo vzájomnom dialógu zlepšiť. Výzvou je napríklad aj pomoc zmiešaným manželstvám s praktizovaním ich viery. Nemôžeme sa len hrať každý na svojom piesočku.

Štefan Rendoš, Evanjelická cirkev metodistická

1. Nemyslím si, že je to o organizačnej jednote, teda nejakej „super cirkvi“. Skôr vidím cestu v praktickej spolupráci v modlitebnej oblasti, pri zvestovaní evanjelia a pomoci ľuďom.
2. Mali by sa viac stretávať, všetko sa začína na vzťahoch. A potom viac spolupracovať. Projekty spolupráce už pritom existujú. Len v rámci Bratislavy existuje projekt organizácie Kresťania v meste, kde dobrovoľníci z rôznych cirkví slúžia ľuďom bez domova. Okrem toho sa organizujú rôzne kresťanské festivaly, napríklad Campfest, kam chodia tisíce mladých ľudí z rôznych cirkví z celého Slovenska, dokonca aj neveriaci. Sme tam pre nich, mnohí prichádzajú s rôznymi problémami.

Martin Šefranko, Evanjelická cirkev a.v., cirkevný zbor Bratislava – Legionárska

1. Jednota kresťanov je ako obraz kolesa z bicykla, ktoré má v strede os. Tou osou je Ježiš Kristus. Lúče smerujúce k osi sú k sebe čoraz bližšie. Jednota kresťanov znamená ísť ku Kristovi a čím sme bližšie k nemu, tým sme bližšie aj k sebe navzájom. Jednotu môžeme budovať cez osobné stretnutia, ekumenické modlitby. Tam môžu kresťania spolu čosi zažiť. Spoločné slávenie a vzdávanie úcty Ježišovi Kristovi je veľmi dôležité. Za tie roky našich priateľstiev vieme o svojich radostiach aj ťažkostiach. Musíme vedieť, čo prežívajú jednotlivé spoločenstvá a vzájomne sa učiť tomu dobrému. V ťažkom sa treba spolu niesť a myslieť na seba. Veľká časť nášho zboru žije v ekumenicky zmiešaných manželstvách. O jednotu sa musia snažiť aj oni, lebo bez toho by také manželstvo nemohlo fungovať. Nie vždy to ide ľahko, ale keď veria v toho istého Pána, mal by ich spojiť, nie rozdeliť. Dôležitá je aj vzájomná láska a rešpekt.
   

   Rezervy môže hľadať každý u seba a pýtať sa, či je ekumenickým človekom. Treba pestovať lásku a nezanedbať pravdu.

2. Oficiálny dialóg vedú vysokí učenci a majú aj výstupy, čo je dobré. Príkladom je spoločná teologická konferencia katolíkov a evanjelikov, ktorá bola na jeseň v Poprade. Okrem toho si v bežnej praxi treba navzájom vysvetliť, ako chápeme niektoré veci, a ak si navzájom porozumieme, môžeme si byť bližší. Ak niekto niečo tvrdí a tomu druhému to len „vysype“, nemusí dobre pochopiť obsah, môžu sa líšiť niektoré pojmy a podobne. Rezervy môže hľadať každý u seba a pýtať sa, či je ekumenickým človekom. Treba pestovať lásku a nezanedbať pravdu.