Výber NM: Američania sa naďalej sťahujú z Afganistanu. V januári sa domov vrátia ďalší vojaci

Prinášame vám výber udalostí, ktoré sú ukážkou, že kroky k dialógu sú možné. V dnešnom podcaste sa dozviete:

– Keď mal 14 rokov, komunisti ho poslali do gulagu. Počas odovzdávania Cien Pamäti národa zaznelo viacero silných príbehov

– V Texase vyrastie najväčšia solárna elektráreň v USA

– Američania sa naďalej sťahujú z Afganistanu. V januári sa domov vrátia ďalší vojaci

Keď mal 14 rokov, komunisti ho poslali do gulagu. Počas odovzdávania Cien Pamäti národa zaznelo viacero silných príbehov

Aj tento rok sa odovzdávali Ceny Pamäti národa, aj keď v trochu oklieštenej podobe. Pre pandémiu ochorenia COVID-19 sa na oceňovaní fyzicky nemohli zúčastniť laureáti ani hostia. V Národnom divadle v Prahe, ktoré je už tradičným miestom odovzdávania týchto ocenení, tak počas priameho prenosu, ktorý prinášala Slovenská televízia, Česká televízia a Český rozhlas, vystúpil iba moderátor Martin Veselovský a pár hudobníkov, ktorí kultúrne sprevádzali program.

Tento rok toto významné ocenenie dostalo päť osobností z Českej a Slovenskej republiky, menovite Květoslava Bartoňová, Leonid „Levko“ Dohovič, Hana Truncová, Alžbeta Vargová a Jarmila Weinbergerová.

Květoslava Bartoňová, ktorá zomrela v roku 2017, dostala toto ocenenie in memoriam. Narodila sa v roku 1928. Počas druhej svetovej vojny zažila vo svojom rodnom meste Olomouc boje nemeckej a sovietskej armády. V roku 1946 sa so svojou spolužiačkou z Učiteľského ústavu vydali do slovenských dediniek v oblasti, kde prebiehali najťažšie boje Karpatsko-duklianskej operácie. Táto oblasť sa výstižne nazývala aj „Údolie smrti“. Dievčatá sa tam vydali kvôli tomu, že chceli miestnym deťom odovzdať zbierku šatstva, ktorú sa im podarilo vyzbierať.

Po tom, ako na vlastné oči videli, ako „Údolie smrti“ vyzerá, sa vrátili späť do Olomouca a získali podporu miestnych firiem, živnostníkov a dokonca aj jednotlivcov. Vďaka ich pomoci boli schopné zabezpečiť dostatok prostriedkov na jeden školský rok pre 45 detí z tejto oblasti.

Po tomto skutku dokončila štúdium a začala pracovať ako učiteľka. Pre svoj nesúhlas s komunistickým prevratom to nemala jednoduché – často ju preradzovali do dedinských škôl. Napriek tomu neprestala pracovať. Krátko pred svojou smrťou v roku 2017 sa dokonca stretla s niekoľkými deťmi, ktoré v roku 1946 zachránila.

Silne zapôsobil aj príbeh Leonida „Levka“ Dohoviča. Ten sa narodil v Užhorode do rodiny gréckokatolíckeho kňaza. Levko mal 14 rokov, keď ho sovietska justícia odsúdila za protikomunistickú činnosť. Ako sankciu mu sudcovia určili 10 rokov väzenia.

Previezli ho do pracovnej kolónie na polostrove Konvejer. Začiatkom päťdesiatych rokov začal prehovárať spoluväzňov, aby spoločne naplánovali útek. Začal dokonca kopať tunel, ktorým by sa dostal do Fínska, no na jeho plány sa prišlo a dostal ďalších 10 rokov väzenia. Dokonca aj vtedy presviedčal svojich spoluväzňov o neľudskosti komunistického režimu a písal protikomunistické básne.

V gulagoch rozvíjal aj svoj hudobný talent, pretože v nich sa stretol s viacerými odsúdenými hudobníkmi. Po prepustení v roku 1956 sa s rodinou presťahoval do Československa. Viedol viacero zborov, no to sa po čase zmenilo. Režim ho pozbavil jeho funkcie, pretože mal údajne „zlý ideologický vplyv na mládež“. Až do nežnej revolúcie ho režim vnímal ako nepriateľa a musel manuálne pracovať. Po revolúcii sa začal znovu venovať zborom a dokonca sa stal prezidentom Európskeho kongresu Ukrajincov.

Ďalšou laureátkou sa stala Hana Truncová, ktorá bola koncom štyridsiatych rokov znepokojená činnosťou KSČ. V roku 1948 začala spolupracovať s prevádzačom a niekoľkým ľuďom pomohla utiecť cez hranice. Počas tejto činnosti sa zoznámila s Otakarom Čeňkom Truncom, ktorý poznal Miladu Horákovú. Hana spoločne s Otakarom vyrábali a roznášali protikomunistické letáky. Otakara, Hanu a jej otca komunisti zatkli v roku 1951. Hana strávila niekoľko mesiacov v katakombách v Ústí nad Labem, kde bol neustále hluk a zima, nebol tam záchod a všade bol hmyz.

Hana potom strávila trinásť rokov za mrežami, konkrétne v pracovných táboroch v Kladne, Jilemnici a Varnsdorfe a vo väzení v Pardubiciach. Po prepustení sa vydala za Otakara a v roku 1968 začala znovu pomáhať ľuďom prejsť cez hranice. Svoje skúsenosti v súčasnosti prezentuje mladšej generácii na rôznych besedách.

Ďalším laureátom sa stala Alžbeta Vargová, ktorá ako tínedžerka žila v Seredi a so svojimi rodičmi bývala v dome na židovskom cintoríne. Zároveň sa priatelila s miestnymi židovskými deťmi a so svojou rodinou chodila do synagógy. Preto sa už v ranej fáze svojho života začala stretávať s antisemitizmom v rozličnej podobe.

V roku 1940 v meste vznikla jednotka Hlinkovej gardy. Tá začala verbovať jej otca a deti z jej rodiny boli verbované do Hlinkovej mládeže. Keďže jej otec odmietol, prišiel o prácu.

V roku 1941 slovenskí fašisti v Seredi zriadili koncentračný tábor, z ktorého vyvážali Židov do Osvienčimu. Neskôr tých Židov začali strieľať a ich telá vozili práve na židovský cintorín, na ktorom žila Alžbeta so svojou rodinou. Tá dostala nápad, že začnú zapisovať mená mŕtvych, vďaka čomu tam mohli po skončení vojny osadiť malé náhrobné kamene s menami a tak si uctiť ich pamiatku. Raz spoločne s bratom dokonca pomohli jednému Židovi utiecť. Ten sa im po vojne prišiel poďakovať. Vargová žije v Seredi dodnes.

Posledným laureátom sa stala Jarmila Weinerbergerová, ktorá prežila štyri koncentračné tábory. Na začiatku vojny bola tesne pred maturitou vylúčená kvôli protižidovským nariadeniam z gymnázia. V roku 1942 bola jej rodina deportovaná do tábora, kde sa Jarmila začala ako zdravotná sestra starať o chorých väzňov. Mnohých ich videla umierať.

V roku 1944 bola oddelená od svojej rodiny a deportovaná do Osvienčimu. Tam sa starala ako opatrovateľka o deti. Pôvodne mala byť zavraždená v plynovej komore, ale zachránila ju likvidácia tábora. Zažila ešte tábor v Christianstadte a v tábore Bergen-Belsen, kde ju nakoniec zachránili britskí vojaci. Po vojne sa motivovaná svojimi skúsenosťami rozhodla vyštudovať medicínu a pracovať v nemocnici.

Cena Pamäti národa je podľa oficiálnej webovej stránky organizácie Post Bellum, ktorá tieto ceny odovzdáva, „ocenením pre osobnosti, ktoré počas svojich životov dokázali, že česť, sloboda a ľudská dôstojnosť nie sú iba prázdne slová“. Ocenenie sa odovzdáva už od roku 2010, každý rok na výročie nežnej revolúcie, teda 17. novembra. Laureátmi tohto ocenenia sú vojnoví veteráni, politickí väzni, odbojári, ľudia, ktorí prežili holokaust, disidenti či cirkevní predstavitelia, ktorí boli v minulosti za svoje postoje a názory perzekvovaní.

V Texase vyrastie najväčšia solárna elektráreň v USA

Spoločnosť Invenergy, chicagský prevádzkovateľ výroby a skladovania zelenej energie, v stredu ohlásil výstavbu solárnej farmy s výkonom 1310 megawattov v severovýchodnom Texase. Po dokončení bude najväčšou takouto farmou v USA. Informoval o tom portál Electrek.

Solárna farma, ktorú pomenovali Samson Solar Energy Center, je v súčasnosti vo výstavbe. Samson Solar Energy Center bude poskytovať energiu piatim hlavným korporáciám v Texase a súčasne dodávať energiu trom texaským samosprávam.

Samson Solar Energy Center sa bude nachádzať v okresoch Lamar, Red River a Franklin. Predstavuje investíciu vo výške 1,6 miliardy dolárov a očakáva sa, že v priebehu nasledujúcich 36 mesiacov vytvorí až 600 pracovných miest. Projekt ďalej prinesie platby majiteľom pozemkov vo výške viac ako 250 miliónov dolárov a podporí miestne komunity tak, že bude platiť dane z nehnuteľností v hodnote takmer 200 miliónov dolárov počas celej životnosti projektu.

Farma bude v nasledujúcich troch rokoch postavená v piatich fázach. Dokončená bude v roku 2023. Po dokončení bude produkovať dostatok energie pre takmer 300 000 amerických domácností.

Riaditeľ AT&T, čo je jedna zo spoločností, ktorá bude poberať elektrinu z tohto zdroja, povedal: „V spoločnosti AT&T veríme, že obnoviteľná energia je dobrá pre planétu, pre naše podnikanie a pre komunity, ktorým slúžime… Sme nadšení z toho, že sa môžeme zapojiť do projektu Samson spoločnosti Invenergy prostredníctvom najväčšej podnikovej dohody o solárnej energii v USA.“

Američania sa naďalej sťahujú z Afganistanu. V januári sa vrátia domov ďalší vojaci

Spojené štáty oznámili, že v januári 2021 klesne počet amerických vojakov v Afganistane na 2500.

Tak málo amerických vojakov v tejto krajine nebolo už posledných 20 rokov. Túto informáciu priniesla Tlačová agentúra Slovenskej republiky.

Oznámil to americký Pentagón, ktorý sa snaží naplniť sľub prezidenta Donalda Trumpa. Trump ešte v roku 2016 počas predvolebnej kampane sľuboval, že dovedie vojny v Afganistane a Iraku do úspešného konca a privezie domov vojakov, ktorí v týchto vojnách bojovali.

Do 15. januára Spojené štáty americké stiahnu z Afganistanu 2000 vojakov. To však nie je všetko. Bojuje sa aj v Iraku a z tejto krajiny Američania takisto stiahnu niektorých svojich vojakov, konkrétne 500.

Americký minister obrany Christopher Miller ešte upresnil, že v každej z týchto dvoch krajín ostane 2500 amerických vojakov.