Každý z nás môže byť strojcom pokoja

Rakúska právnička Marika Bacher žije ako zasvätená fokolarínka v Bratislave, každý deň však dochádza do práce do Viedne. Správa o teroristických útokoch vo Viedni ju šokovala. Napriek obavám však verí, že dialóg s inými kultúrami má zmysel a že sa po útokoch nezmení v jej krajine rétorika voči migrantom. 

Ako ste reagovali, keď ste sa dopočuli správy o teroristických útokoch vo Viedni? 

Musím povedať, že som zostala veľmi smutná a prekvapená, že sa to odohralo práve vo Viedni. Jasné však je, že ani Viedeň už nie je imúnna proti teroristickým útokom, ktoré sa dnes dejú už v celej Európe. 

Cítili ste to osobne ako útok na svoju krajinu? 

V niečom áno. Ale som mierumilovný človek a dúfam, že to príliš nezmení našich ľudí. Že neprestaneme dúfať, že sa od seba rôzne kultúry môžeme učiť, ale nie cez zbrane. 

Vo Viedni bol deň po útokoch zákaz vychádzania, vy ste však museli ísť do práce. Aká bola atmosféra medzi obyvateľmi Viedne? 

Situácia bola vcelku pokojná. Hoci som musela ísť do práce, po celý deň som sledovala dianie aj so svojimi kolegami, bolo cítiť strach, ale na druhej strane aj snahu vrátiť veci do normálu, aby mohol ísť ďalej bežný život v pokoji. Mali sme dôveru, že polícia robí svoju prácu dobre, a dúfame, že sa nájdu ďalší útočníci, ktorí utiekli.

Vy osobne sa pohybujete dnes po Viedni so strachom? 

Bolo to pre mňa naozaj zvláštne, lebo normálne nie som človek, ktorý sa niečoho bojí. Necítila som sa však dobre, mala som obavy. Napadlo mi, že útočníci môžu byť niekde skrytí a ďalej zabíjať. 

Napadlo vám za tie roky, čo ste žili vo Viedni, že toto multikultúrne mesto môže mať raz problém s terorizmom? Predsa len, kým sa to dialo v iných európskych mestách, bolo to stále ďaleko…

Viedeň som vždy vnímala ako veľmi otvorené multikultúrne mesto, a práve preto som sa tam vždy cítila dobre. Viedeň je jedným z najbezpečnejších miest na svete. Keď idete po ulici, veľa ráz ani nerozumiete, čo si ľudia hovoria, lebo naozaj sa na námestiach hovorí mnohými jazykmi a už ani neviete, čo je vlastne štátnym jazykom. No vnímam to ako charakteristiku Viedne, ktorú by sme si mali zachovať.

Preto kvitujem prístup médií i našich politikov, ktorí sa po útokoch snažili nešíriť nenávisť proti migrantom alebo moslimom. Tiež som chcela urobiť nejaký vedomý krok k pokoju, a tak som zavolala jednej kamarátke a doniesla som jej ruže na narodeniny, aby som niekoho potešila. Bola veľmi prekvapená, že deň po útokoch som sa odvážila prísť. Každý z nás môže byť strojcom pokoja. 

Vo Viedni žijú komunity, ktoré sú čisto moslimské, no mesto to zatiaľ celkom dobre zvládalo a terorizmus nebol témou dňa. 

Áno, sú časti Viedne, kde žije veľa Turkov. Máme aj štvrte Ázijčanov, Indov a každý Viedenčan to vníma ako súčasť mesta, každý priniesol niečo zo svojej kultúry, je to vnímané pozitívne, ako súčasť našej identity.

Ja mám v práci kolegov z celého sveta, z Iránu, Číny, Arménska, Chorvátska, a všetci sme Viedenčania. Je to skôr zázrak stretnúť niekoho vo Viedni, kto má rakúske korene. Určite sú tu štvrte, kde je problém na školách integrovať deti cudzincov kvôli jazyku, ale všeobecne sa táto rôznorodosť vníma pozitívne. 

Medzináboženský dialóg medzi katolíkmi a moslimami je v Rakúsku dobre rozvinutý a práve katolícke komunity sú často prvým miestom integrácie migrantov do spoločnosti…

V Rakúsku je kultúra dialógu medzi náboženstvami na vysokej úrovni. To, čo sa podarilo za posledné roky na poli dialógu medzi islamom a kresťanstvom v Rakúsku, je veľkým bohatstvom. Hoci sa kde-tu objavia problémy, dúfam, že sa to nezastaví a budú sa robiť kroky k ďalšiemu porozumeniu. 

Nebojíte sa, že tieto útoky spôsobia zmenu rétoriky v spoločnosti? 

Dúfam, že nie. Moja sestra mi napríklad poslala správu, aby sme všetci dali do okien sviečku ako odpoveď na terorizmus a nenávisť.

Som rada, že naši politici zvolili veľmi pokojnú rétoriku, aj kancelár Sebastian Kurz, aj prezident Alexander van der Bellen mali veľmi zmierujúci prejav.

Prezident povedal, že „nenávisť nepadne na úrodnú pôdu v našej spoločnosti. Nenávisť nemôže byť nikdy taká silná ako naša komunita v slobode demokracie, v tolerancii a láske“. Kancelár Kurz povedal, že „nemôžeme upadnúť do pasce teroristov: nepriateľ, islamský teror, chce rozdeliť našu spoločnosť. Nedáme priestor nenávisti. Naším nepriateľom nikdy nebudú členovia náboženskej komunity, ale teroristi. Nejde o boj medzi kresťanmi a moslimami, alebo medzi Rakúšanmi a migrantmi, ale o boj medzi civilizáciou a barbarstvom“.

Na rozdiel od francúzskeho prezidenta, ktorého rétoriku som osobne vnímala ako veľmi provokačnú a v týchto pohnutých časoch aj ako rozdeľujúcu, rakúski politici obstáli dobre. 

Vnímate teroristické útoky z Viedne ako útoky na kresťanskú civilizáciu? 

To ťažko povedať, je to oveľa zložitejšie. Je to skôr ideologická vojna extrémneho náboženského chápania. Toto myslenie je určite vo veľkom rozpore s ideálmi demokracie, ako sloboda názoru či rovnosť, preto pre mňa osobne je takéto konanie nepochopiteľné. 

Vidíte ešte priestor po útokoch hovoriť o reálnom dialógu s islamom? 

Určite. Prvotný šok opadne a musíme vstúpiť do seba a popremýšľať, ako chceme žiť. Bude to výzva nepozerať sa s predsudkami na cudzincov, na ženy so šatkami, ktorých je vo Viedni veľmi veľa. Potrebné je vedome si povedať, že chcem si vážiť všetkých ľudí bez ohľadu na pôvod, aby každý mohol žiť v slobode. Je to výzva tohto obdobia.