,,Ochorenie spôsobuje našim nemocniciam veľké problémy. Treba robiť viac testov, inak nebudeme dostatočne vyzbrojení do ďalšieho boja s koronavírusom.“
Za svojich štyridsaťdva rokov praxe sa s niečím podobným ešte nestretol. Massimo Galli, riaditeľ Nemocnice pre infekčné choroby Sacco v Miláne, hovorí o epidémii koronavírusu, ktorá Taliansku zasadila tvrdý úder s počtom 6077 mŕtvych, 50 418 nakazených a 7 432 uzdravených. K dnešnému dňu vykazuje Taliansko 63 927 všetkých prípadov.
Profesor Galli, je Covid-19 vírus s vysokou smrtnosťou, alebo jednoducho my nie sme pripravení čeliť takémuto ochoreniu?
V skutočnosti nejde ani tak o veľmi letálny vírus, hoci by som to asi nerozprával tým úbožiakom, ktorí prišli o život, ani ich príbuzným. No počet tých, ktorí potrebujú starostlivosť, presahuje lôžkové kapacity nemocníc. Toto je skutočný problém. Počet ťažkých prípadov pritom nie je obrovský v porovnaní s počtom osôb nakazených infekciou. Stačilo to však na to, aby náš zdravotný systém v Lombardsku skolaboval.
Nedostatok postelí a prístrojov v nemocniciach nakoniec vedie lekárov a zdravotný personál k tomu, aby povedali, že v istých prípadoch je potrebné robiť výber, komu sa poskytne zdravotná starostlivosť a komu nie. Je podľa vás takáto „selekcia“ pochopiteľná, akceptovateľná?
Z princípu to nie je prijateľné. Všetci sme sa veľmi snažili, aby sme sa takémuto rozhodovaniu mohli vyhnúť. Neviem povedať či a koľkokrát sa skutočne stalo, že niekomu sa nedostalo potrebnej starostlivosti. Myslím si skôr, že išlo o jednotlivé situácie, keď ľuďom nebola poskytnutá pomoc včas, pretože čakajúcich pacientov bolo príliš veľa.
Ako prví sa na to písomne sťažovali anestéziológovia a pracovníci z JIS…
Čo sa skutočne stalo, vedia lekári z intenzívnej starostlivosti, a nie ja. V mojej nemocnici doteraz k tomu nedošlo, že by sme niekomu nemohli poskytnúť čo najlepšiu starostlivosť kvôli selekcii alebo z dôvodu núdze. Pracovné podmienky, v ktorých však pracujeme, sú vo veľmi krehkej rovnováhe.
Vo vojne, keď do vojenských nemocníc privážajú zranených priamo z frontu, sa často stáva, že na operačný stôl sa dostane skôr ten, čo má väčšie šance na prežitie. Neviem, či sa v tomto období podobné prípady zistili aj v našich nemocniciach, no nič sa nemení na tom, že sme denno-denne na hrane, v situácii, v ktorej nie sme ďaleko od kolapsu.
Ako dlho môže podľa vás pandémia trvať, keď ešte nedosiahla vrchol?
Nie som jasnovidec. Ak by niekto odpovedal podľa toho, čo by ľudia chceli počuť, povedal by, že pandémia potrvá ešte dva alebo tri týždne a potom by už malo byť všetko v poriadku.
že ak opatrenia, ktoré sme prijali, ako aj tie, ktoré ešte len bude potrebné prijať, budú fungovať, môžeme to zvládnuť za pár mesiacov.
Ak by mal niekto odpovedať s istou dávkou optimizmu, ktorý by sa sčasti mohol opierať aj o rozum, povedal by, že ak opatrenia, ktoré sme prijali, ako aj tie, ktoré ešte len bude potrebné prijať, budú fungovať, môžeme to zvládnuť za pár mesiacov.
Pozrime sa na vývoj v čínskom Wu-chane: je to mesto s jedenástimi miliónmi obyvateľov na relatívne malom území, teda hustota obyvateľstva je veľmi vysoká. My sme však v Lombardsku: desať miliónov ľudí na rozľahlom území, zatiaľ čo v Taliansku je šesťdesiat miliónov obyvateľov a hustota obyvateľstva je dosť vysoká, aj keď nie taká ako v Číne.
V meste Wu-chan zaznamenali prvé prípady nákazy okolo 9. – 10. januára potom, čo vírus niekoľko týždňov voľne koloval, a okamžite mali narastajúci počet prípadov. Teraz je už epidémia na ústupe. Urobme si teda výpočet sami a prehoďme si to na našu situáciu. Ak berieme do úvahy opatrenia, ktoré sa urobili vo Wu-chane, môžeme ľahko dospieť k záveru, koľko času ešte budeme potrebovať.
V mnohých regiónoch Talianska nebol zdravotný systém dostatočne výkonný.
Problém je, že súčasné usporiadanie zdravotníctva podľa regiónov v skutočnosti nezaručovalo efektívnosť a korektnosť fungovania, ani adekvátne riadenie vo väčšine talianskych regiónov. A to pritom nehovorím o tejto špecifickej situácii, ale o nedostatkoch, ktoré sú už dávno známe.
Myslím, že je to pre nás dôležitá lekcia, ako čeliť budúcnosti s vážnosťou a ako radikálne zlepšiť podmienky a situáciu v zdravotníctve, ktoré pri súčasnom stave efektívnosti už nemožno tolerovať.
Pri pandémii sa ukázala veľká spolupráca medzi lekármi a výskumníkmi…
Hodnotím to veľmi kladne, hoci takáto spolupráca sa už aj očakávala. Vždy, keď sa vyskytne nejaká nová situácia, s ktorou sa treba vyrovnať, spustí sa podobná „debata“. Nie je to diskusia, ktorá prebieha niekde za stolom, ale ide o debatu takpovediac uprostred aktivity, v práci, pri hľadaní riešení. Je to duša samotného výskumu. Túžime urobiť to najlepšie, aby sme z tejto krízovej situácie pochopili čo najviac.
Povedali ste, že reálny počet osôb nakazených koronavírusom je vyšší než počet tých, o ktorých sa vie, pretože máme k dispozícii údaje len o tých najťažších prípadoch, pri ktorých sa robili testy.
Testy sa v Lombardsku robili len tým pacientom, ktorí mali vážne príznaky.
Keď sa povedalo, aby sa nerobilo veľa testov, keďže iné krajiny ich tiež nerobia, len aby sme nevyzneli horšie ako ostatní, bola to chyba.
Sme preto v situácii, kde je vysoko pravdepodobné, že máme veľmi veľa tých, ktorým infekcia nebola diagnostikovaná. Takto sa, samozrejme, zvyšuje percento úmrtí, pretože ak sa počet mŕtvych ráta z tých, čo sa majú zle, a nie zo všetkých nakazených, je jasné, že v porovnaní s ostatnými krajinami, ktoré testujú všetkých a výšku smrtnosti vypočítavajú zo všetkých prípadov nakazených, máme vyšší koeficient úmrtnosti.
Keď sa povedalo, aby sa nerobilo veľa testov, keďže iné krajiny ich tiež nerobia, len aby sme nevyzneli horšie ako ostatní, bola to chyba. Ako sme videli, choroba sa prejaví aj sama. Nato, aby sme však mohli viac testovať, musíme mať aj viac laboratórií a lepšiu organizáciu na danom území. Keď nebudeme testovať, budeme menej schopní identifikovať nakazených a dať ich do karantény. Len takto sa dá zabrániť zvýšenému šíreniu nákazy. Máme veľké obavy.
Čo by ste odkázali ľuďom?
Treba absolútne dodržiavať nariadenia o bezpečnej vzdialenosti medzi osobami. Isteže to neznamená, že máme zabúdať na solidárnosť. Veď napokon jej prvým výrazom je skutočnosť, že do tohto boja sme zapojení všetci.
Uverejnené v Città Nuova
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.