Asi sme zaskočení turbulentným vývojom kresťanskej politiky v poslednom čase. V niektorých chvíľach to vyzeralo, že najautentickejší kresťania sú u Kotlebu, Harabina a Danka. Nakoniec sa kresťania výraznejšie presadili na volebnej kandidátke OĽaNO. KDH sa po druhý raz nedostalo do parlamentu.
Už nejaký čas sa prejavuje trend, že ani kresťania nevolia kresťanov „len tak“. Veľmi jasne to ukázali minuloročné prezidentské voľby. Nie je to len vec sekularizácie spoločnosti, ale aj zvyšovania nárokov občanov, ktorí majú čoraz menej chuť voliť so zaťatými zubami uprostred pestrej ponuky. Ak je KDH politická strana, ktorá sa spolieha na automatické hlasy kresťanov, tak je „DNR“ (angl. „Do not resuscitate“). Lekári tak označujú pacienta v terminálnom štádiu choroby, ktorého nemá zmysel oživovať.
Alojz Hlina sa s veľkým nasadením pacienta ujal. Pri zavádzaní zmien narazil na silnú antikampaň starých štruktúr KDH, ale zároveň mnohí jeho energický a praktický prístup oceňovali.
Hlina, žiaľ, nestihol nové, životaschopnejšie KDH dostať do podoby, ktorú by prijalo samotné KDH aj verejnosť.
Hlina, žiaľ, nestihol nové, životaschopnejšie KDH dostať do podoby, ktorú by prijalo samotné KDH aj verejnosť. K neúspechu prispel sústredený a neférový útok na kresťanského voliča z viacerých strán, ale zrejme aj Hlinov štýl. Takáto náročná úloha si vyžaduje nielen pracovitosť a ráznosť krízového manažéra, ale vyžaduje lídra, ktorý povzbudzuje tímovú prácu, dá si poradiť a vie dať priestor aj iným.
Čo sa stalo vo voľbách
Tvrdé jadro voličov KDH bolo zjavne zneistené určitým náboženským perfekcionizmom. S prispením Mariána Kotlebu, Štefana a Mariána Kuffovcov, Antona Ziolkovského, Anny Záborskej aj Igora Matoviča sa zákaz potratov, zákaz registrovaných partnerstiev a zrušenie Istanbulského dohovoru stali hlavnými očakávaniami na kresťanských politikov. KDH sa dostalo do defenzívy a bránilo sa proti obvineniam z liberalizmu. Na dlhšiu diskusiu je, či to bolo účelové poškodenie kresťanskej politiky, alebo legitímna reakcia na posuny KDH v prístupe k etickým témam.
Medzi riadkami kritických hlasov bolo možné vycítiť pocit nadradenosti oproti „skazenému Západu“, opovrhnutie kompromisnou nemeckou CDU, či pokušenie presadzovať kresťanské požiadavky politickou intrigou. Tieto sklony deformujú na Slovensku vzťah kresťanov a politiky posledných tridsať rokov. Hovorí sa, že pýcha predchádza pád.
Zneistených voličov sa pokúsili pritiahnuť ĽSNS, Vlasť aj SNS, až nakoniec mnohí z nich skončili v ideovo nevykryštalizovanom OĽaNO.
Zneistených voličov sa pokúsili pritiahnuť ĽSNS, Vlasť aj SNS, až nakoniec mnohí z nich skončili v ideovo nevykryštalizovanom OĽaNO.
Iróniou osudu výsledok z pohľadu kresťanských hodnôt môže byť rovnaký, aký by bol výsledok paktu o neútočení PS a KDH – niekde medzi zachovaním status quo a koalíciou ako skúšobným terčom partizánskych návrhov koaličných a opozičných poslancov.
Menej lojálni voliči kresťanov v politike sú zase z princípu viac prelietaví. Jednak ich môžu pritiahnuť jasnejšie vyprofilované strany, ako sú SaS a Spolu, jednak títo voliči reagujú na atmosféru vo finiši volieb, kde hrajú úlohu emócie, entuziazmus lídra volieb, populistické témy a dezinformácie.
Načo kresťanská strana?
Je normálne, ak sú kresťania vo viacerých politických stranách. Úplne samozrejmé je to v dvoch situáciách – ak je spoločnosť väčšinovo kresťanská, tak si ľudia prirodzene zvolia stranu podľa svojich preferencií. Ak sú, naopak, kresťania vo veľkej menšine, tak sa v samostatnej strane neuplatnia. Existencia kresťanskej strany je stavom „medzi“ a prináša aj zložitosti. Patria k nim veľké odlišnosti názorov kresťanov na riešenie spoločenských otázok, ako aj obava verejnosti z presadzovania skupinových záujmov a „kresťanskej ideológie“, ktoré sú niekedy vnímané až hystericky.
Nepochybne, kdekoľvek sú kresťanskí politici, všade by mali prispievať k snahe o spoločné dobro a osobitne k službe slabším členom spoločnosti. Kresťanstvo by nemalo byť v kurze len pár mesiacov pred voľbami, ale malo by byť žité rovnako v opozícii aj v koalícii, pred voľbami aj po nich. A prečo nie, kresťania v politike by mohli požívať úctu verejnosti osobitne v tých rezortoch, kde ide o službu občanom a o čestnosť. S kritickosťou až zlomyseľnosťou pri odhaľovaní slabín kresťanských politikov treba počítať.
V meniacej sa spoločenskej situácii má zmysel udržiavať kresťanskú stranu pri živote len vtedy, ak jej predstavitelia prijali, že pri svojej nečinnosti budú mať vo voľbách čistú nulu. Nestačí sa presadiť vo vybájenom svete, ale v reálnom svete.
Protirečenia KDH
Niekedy sa zdá, že slovenské očakávania na kresťanskú stranu sú: „vysoko zásadová strana s pohodlnou väčšinou a vysokým koaličným potenciálom“. Očakávania na kresťanského politika zase znejú: „priebojný a charizmatický líder, ktorý sa presadí v nepriateľskom svete, a pritom bude taký seriózny, slušný… no, v podstate aj trochu nudný“. Takmer isté je, že takéto zadanie nemá riešenie. Ako sa vyjadril istý obchodník o svojej práci v korporácii zviazanej mnohými pravidlami: Na nohu ti dajú ťažkú železnú guľu a povedia ti: A teraz bež!
Určitú vnútornú protirečivosť KDH bolo cítiť celý čas. Bola tu až úzkostlivá snaha o zásadovosť v súbehu s pragmatizmom regionálnej politiky, či pokušeniami spojiť sa s mocnými. Bol tu zložitý vzťah s Cirkvou, kde sa vyskytli aj okamihy verejnosťou ostro kritizovanej „nadpráce“ zo strany kňazov.
Kdekoľvek sú kresťanskí politici, všade by mali prispievať k snahe o spoločné dobro a osobitne k službe slabším členom spoločnosti.
Niekedy sa zase neurobilo aj to, čo sa mohlo urobiť, z obavy, aby Cirkev nebola spájaná s politickou stranou. Opakovane bola kritizovaná malá šanca nových tvárí presadiť sa v ustálených štruktúrach KDH a dlhé prežívanie ľudí bez charizmy a bez výsledkov. Bola tu vnútorná rôznosť názorov na politické a spoločenské otázky. Mnoho odchodov politikov z KDH netreba pripisovať len silným egám, ale aj tejto vnútornej protirečivosti.
Po nedávnych voľbách sebaľútostivé komentáre kádéhákov na sociálnych sieťach, ktorí vidia chyby všade inde, len nie v KDH, naznačujú, že to môže byť aj racionalizácia neochoty a neschopnosti vnútornej zmeny. Ak rozdelíme ľudské povahy na lídrov, poradcov a pomocníkov, tak je možné, že KDH bola strana poradcov a pomocníkov. Medzi sebou mali nepísanú dohodu, že sa nenechajú vyrušovať zo svojho pokoja lídrami, lebo „takto sa robí pravá kresťanská politika“.
Zmena je možná až vtedy, keď pud sebazáchovy štruktúram a priaznivcom strany napovie, že schopných ľudí si treba udržať, a nie ich vyštvať. Lídri môžu byť zložitejšie osobnosti, ale práve riešenie napätí prameniacich z rôznosti názorov a pováh prináša dynamiku. Lídri, poradcovia aj pomocníci potrebujú konštruktívnu a tvorivú tímovú prácu.
Čo ďalej
Slovenská situácia legitimuje účasť kresťanských politikov vo viacerých stranách. Existencia kresťansko-demokratickej strany asi ešte nie je uzavretou kapitolou, ale buď bude „tvorivou menšinou“ spomínanou Benediktom XVI., alebo nebude vôbec.
Na Slovensku nie je kvôli pomernému volebnému systému pravdepodobné etablovanie dvoch silných strán, napríklad sociálnej demokracie a kresťanskej demokracie. Pravdepodobnejšie je etablovanie stredovej strany a niekoľkých menších strán, ktoré by prispievali k vyvažovaniu spoločnosti.
Ak rozdelíme ľudské povahy na lídrov, poradcov a pomocníkov, tak je možné, že KDH bola strana poradcov a pomocníkov
K stredovej strane má dnes najbližšie OĽaNO. Kresťanskí politici ako frakcia takejto strany je dobrá možnosť, aj keď očakávanie radikálnych výsledkov v presadzovaní kultúrno-etických tém asi nebude naplnené.
Na druhej strane pri kvalitnej odbornej príprave a dobrej komunikácii medzi politikmi a voči verejnosti nemusí byť nemožné dosiahnuť zhodu na riešeniach pre citlivé témy. Napríklad aj PS hovorí, že potrat je krajné riešenie. Obhájiteľné je, že ženy v takejto situácii majú dostať skutočnú oporu, aby nekonali v panike a pod tlakom, a aby mali vďaka sociálnej pomoci aj reálne alternatívy. Opatrenia, ako sú hustá sieť psychologického poradenstva či náhradné bývanie, máme morálnu povinnosť zrealizovať aj po odmietnutí ratifikácie Istanbulského dohovoru, ktorý ich požadoval.
Treba jasné ciele
Zjavne je tu priestor aj pre menšie strany s kresťanskou orientáciou. Kľúčom je nebyť nemastný-neslaný, ale mať jasné ciele a vnímavo reagovať na potreby spoločnosti, ako bola túžba po odstránení korupcie prerastenej so stranou Smer-SD. KDH má napríklad silnú pozíciu v regiónoch, ale akosi chýba účinný výťah pre tých najschopnejších z verejnej správy do parlamentnej politiky. Dopyt by bol aj po konzervatívnej strane s rozumnou mierou eurokritickosti inšpirovaný rakúskou ľudovou stranou ÖVP Sebastiána Kurza.
Zjavne je tu priestor aj pre menšie strany s kresťanskou orientáciou.
Kresťanskej predstave politiky ako služby by najlepšie vyhovovala strana kresťanských aktivistov, ktorá by nemierila primárne na vládne pozície, ale aj v opozícii by fungovala ako neúnavný „strážny pes“. Vyhľadávanie korupcie a pomoc slabším v podaní Veroniky Remišovej a Jany Žitňanskej, ako aj mnohoročné konkrétne prolife, sociálne a ďalšie aktivity patria k svetlým bodom politickej a spoločenskej angažovanosti kresťanov.
Úlohou kresťanov v politike je neredukovať kresťanstvo na ideológiu, poznať sociálnu náuku Cirkvi, byť dobre odborne pripravený, komunikovať rečou dnešnej doby a neúnavne pracovať pre dobro spoločnosti a tých najslabších. Treba prijať, že niektoré veci môžu trvať roky alebo desaťročia a vždy v nich bude určitý kompromis. Žiadna z možností uplatnenia kresťanov v politike nenapĺňa perfekcionistické očakávania niektorých, ale kresťania v politike môžu a majú byť skutočnou službou pre ľudskejšiu a solidárnejšiu spoločnosť.
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.