Vyštudovala liečebnú pedagogiku, ale vo chvíli, keď dala na prvé miesto materstvo, objavila v sebe hneď niekoľko ďalších talentov. Na portáli nm.sk vám prinášame recepty na koláče z jej kuchyne, v pečení ktorých našla jednu čiastku z mozaiky, ktorá jej napĺňa život. Okrem toho spolu s manželom pomáhajú párom, ktoré bojujú s problémami v manželstve, vo farnosti pripravujú snúbencov a najmä riešia výchovu svojich detí. Päťnásobná mama Katarína Lenczová.
Pravidelne ponúkate čitateľom nové recepty a pomoc pri pečení, vy ste však vyštudovali niečo celkom iné…
To je pravda. Vždy som totiž túžila pomáhať hendikepovaným ľuďom. Na špeciálnu pedagogiku som sa však nedostala a mojou druhou voľbou bola liečebná pedagogika. Nakoniec sa však teším, že som vyštudovala práve toto. Pracovala som totiž s ľuďmi s Alzheimerovou chorobou, a hoci to bolo veľmi vyčerpávajúce, neuveriteľne ma to napĺňalo a bavilo.
Kde sa teda popri takej náročnej práci vzal záujem o pečenie?
V podstate už v detstve, keď som videla piecť svoju mamu a staré mamy. Každá mala totiž svoje recepty a koláče, v ktorých bola nezameniteľná. Mamina robila úžasné moravské buchty, v ktorých bola pre mňa jednotkou.
Jedna z babiek vedela piecť perfektné ťahané štrúdle a medvedie labky a druhá robila také ľahké kysnuté buchty, že podľa mňa ju v tom už nikto nikdy netromfne. Všetko to boli chute, o ktorých sa mi až snívalo, a túžila som raz také dokázať upiecť aj sama.
Hneď ste to aj skúšali? Viem totiž, že ste často pomáhali starej mame a jej sestre piecť koláče na svadby. No bol aj nejaký, pri ktorom ste si mohli povedať – tak tento už mám zvládnutý?
Vtedy to vždy bolo spoločné dielo, a tak som nemala pocit, že v niečom som už skúsená. Naopak, vôbec som si o sebe nemyslela, že viem dobre piecť. Keď som sa vydala, mamine som stále volala a pýtala sa, ako mám čo robiť.
Chcela som, aby spoznávali chuť domácich koláčov presne tak, ako som to zažívala ja.
No tá chuť a túžba z detstva raz to vedieť tak dobre ako ona, mi zostala.
Takže keď prišli deti, akosi prirodzene som to skúšala viac a viac. Chcela som, aby spoznávali chuť domácich koláčov presne tak, ako som to zažívala ja. Začínala som veľmi jednoduchými receptami. Najprv to bola nepečená smotanová torta a postupne, ako som sa rokmi zdokonaľovala, som si trúfla aj na zložitejšie recepty – na tie moje obľúbené koláče z detstva, ktoré som už roky nemala v ústach. Deťom to, samozrejme, chutilo, a to ma povzbudzovalo skúšať vždy niečo nové.
Veď to, že prišli deti, ako sa to všetko dalo zladiť – starostlivosť o ne, vaša profesia a ešte aj pečenie?
Do práce som nastúpila vlastne až po tretej materskej, a keď som po dvoch rokoch čakala naše štvrté, zostala som už s deťmi doma. Istý čas som opatrovala na živnosť aj cudzie deti. Počas piateho tehotenstva som si však vymyslela ďalšiu činnosť – a až vtedy prišlo na rad pečenie.
Bol to pre vás spôsob sebarealizácie? Cítili ste sa doma s deťmi od nej tak trochu odstavená, keďže ste možnosť realizovať sa obetovali deťom?
Naopak. Som typ matky, ktorá je doma rada. Najmä potom, čo som dva roky chodila do práce popri troch deťoch a dennodenne prežívala stres z toho, ako to zladiť. Môcť sa im venovať tak, ako som vždy chcela, som preto nikdy nebrala ako obetu. A ani som nemala pocit, že tým, že som s nimi zostala doma, sa nerealizujem a som akási menejcenná.
Manažovať našu sedemčlennú rodinu totiž nie je zase až tak málo (úsmev). Navyše sa s manželom angažujeme vo viacerých aktivitách pre iných – jednak pripravujeme snúbencov a okrem toho sa snažíme pomáhať manželom v ťažkostiach. Keď sa toto všetko spojí, cítim sa naozaj naplnená. A zároveň šťastná, že som doma pre naše deti. To mi dáva istotu, že tak ako to je, je to dobré.
Zrejme sa však stretávate aj s tým, že iní to ako obetu vnímajú…
Vo fungujúcej rodine je ochota dávať sa ostatným podľa mňa nevyhnutná. No rovnako zo strany oboch rodičov. Aj keď mamy v tých každodenných povinnostiach zrejme o trochu viac. Ak by s tým mal jeden z páru problém, začne sa to zadrhávať. Bez obety to totiž nejde.
Aj preto si viem predstaviť, že mnohým párom v ťažkostiach pomáha vás s manželom už len vidieť. Doslova nemusíte ani nič povedať…
To si uvedomujem aj ja, že najviac im pomáhajú naše skúsenosti.
Vo fungujúcej rodine je ochota dávať sa ostatným podľa mňa nevyhnutná.
To, že nie sú v tom, čo prežívajú, sami. Keď zistia, že aj my sme prešli problémami, že aj nám sa nedarilo a trápili sme sa, ale vyšli sme z toho von, povzbudzuje to ich, ale musím povedať, že pri každej ďalšej prekážke aj nás. Už len ten fakt, že existuje cesta. A rovnako dôležité je vedieť sa k sebe v situácii, keď sme sa vo vzťahu od seba vzdialili, opäť priblížiť.
Dnes je asi veľkým problémom práve to, že mnohí to nedokážu, že sa kladie doraz na to, čo ja chcem. Stretávate sa s tým, že kameňom úrazu v mnohých vzťahoch sa stáva práve tento individualizmus?
Toto vnímam možno skôr u neveriacich ľudí. Predsa len, ak človek bojuje sám, alebo aj keď bojujú obaja, nemajú takú silu, ako keď je tam ten tretí – Boh. Bez neho je to ťažšie.
S ním nepochybne ľahšie, ale ešte stále to chce veľa aj od tých dvoch. Čo je to najdôležitejšie?
V našom prípade si uvedomujem, že veľký význam má to, že robíme veci spolu. Takže to, že sa snažíme pomáhať v otázkach manželstva iným, vlastne neskutočne pomáha aj nám.
Mimochodom platí to, že robíte veci spolu, aj o pečení? Alebo kuchyňa je výsostne váš priestor?
(úsmev) Výsostne môj. No práve tým je pre mňa pečenie darom, že sa pri ňom v tom humbugu našej rodiny môžem stíšiť. Byť v tichu je pre mňa doslova odmenou. No aj vďaka tomu, že v tom cítim veľkú manželovu oporu. Neprestajne mi totiž dáva najavo svoju radosť a hrdosť na to, že to, čo robím a čo chutí aj iným, napiekla práve jeho žena.
S celého vášho rozprávania mám však pocit, že tú radosť prežívate aj vy, akoby ste sa v tom doslova našli. Čakali ste, že z toho pomáhania pri pečení v detstve vyrastie niečo, čo vás bude takto napĺňať?
Úprimne nie. Nikdy som si ani len nepomyslela, že budem vedieť piecť. A ešte s takou radosťou a tak tvorivo. Aj keď to je asi najmä tým, že tie moje koláčiky ľuďom chutia. Keby som nemala túto spätnú väzbu, nikdy by som nemala sebavedomie to robiť.
Bojovali ste s tým vôbec niekedy?
Samozrejme. Stále zažívam okamihy, keď sa mi nedarí, keď zabudnem dať prášok do pečiva alebo mi niečo prihorí.
Byť v tichu je pre mňa doslova odmenou.
Vtedy sa rozplačem a hlavu mi zaplnia myšlienky – Prečo to vôbec robím? Veď ja to vlastne neviem… No vždy stačí, keď mi niekto povie – Taký dobrý koláč som od detstva nejedol –, a idem ďalej.
Všetky tieto reakcie svedčia skôr o tom, že dokážete viac, ako len piecť. Vy im doslova vraciate detstvo! Máte na to špeciálny recept, alebo to chce viac?
Často začnem receptom, ktorý je bežne na internete alebo ho od niekoho dostanem, ale keď s výsledkom nie som hneď celkom spokojná, donekonečna rozmýšľam, čo by som mohla pridať alebo, naopak, ubrať. V tomto mám v sebe doslova akýsi motor, ktorý ma ženie skúšať to až dovtedy, kým nenájdem ideálnu konzistenciu a koláčik nie je taký, ako som si predstavovala, že by mal byť. Pokojne pečiem dookola to isté aj tri dni a zastavím sa, až keď je to pre mňa top.
To chce asi veľa pokory, nie?
Určite. Stále som iba učeň.
Foto: Tomáš Lencz
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.