Dobré hry sú dobré v akejkoľvek dobe

Chcela deťom dopriať detstvo, aké zažila sama. Aspoň natoľko, ako sa to dá. A tak z neho vytiahla pár hier. A akokoľvek sa farbami či vydávajúcimi zvukmi na tie dnešné nechytali, uspela. „Staré hry majú jednu úžasnú výhodu. Ich čaro je totiž v tom, že sa mama pri nich smeje ako slniečko, spomína a rozpráva, ako sa hrala ona,“ hovorí dvojnásobná mama Alice Kavková, z ktorej sa tak postupne stala doslova archeologička starých hier. 

Alice Kavková je vyštudovaná herečka a dlhoročná televízna reportérka. Keď sa stala mamou, založila si blog a aj vďaka nemu začala hľadať, zostavovať a neskôr aj predávať hry z nášho detstva pod rodinnou značkou 4Kavky.

Ak si správne pamätám, prvá z hier z vášho detstva, ktorú ste ponúkli svojim ratolestiam, bola guma na skákanie. Nebáli ste sa, že vás s ňou odmietnu?

Nebála. Na začiatku som sa chcela zabávať a spomínať hlavne ja sama. A pamätám si, že som deti k skákaniu takmer nepustila. Takže o gumu bola hneď bitka. A tak to dopadlo presne ako v knihe Dobrodružstvá Toma Sawyera, kde mal Tom s kamarátom natierať plot. Keďže sa im veľmi do toho nechcelo, urobili z toho takú zábavu, že deti okolo sa o to bili. Skrátka, keď dieťa vidí, že sa rodič pri hre úžasne zabáva, chce to prežívať tiež.

No predsa len – dnešné hračkárstva sú plné farebných, blikajúcich, rozprávajúcich hračiek, popri nich guma do nohavíc nevyzerá ako dostatočná konkurencia…

Dieťa nerieši, ako hra vyzerá. Buď ho zaujme a berie ju, alebo ju okamžite pustí z hlavy. Stačilo, že guma zaujala prvé, a už sa na ňu stálo v rade. Samu ma nakoniec prekvapilo, koľko sa do skákania pustilo chlapcov, ktorí vôbec netušili, že to kedysi bola dievčenská zábavka. A teraz vymýšľajú nové zostavy, súťažia medzi sebou, bojujú v tímoch. V podstate je to úžasný adrenalín a dobrodružstvo.

Máte pocit, že im to vydrží? Že ich po chvíli nevytlačia hry z reklám, ktorých sú teraz plné médiá?

Staré hry majú jednu úžasnú výhodu. Ich čaro je totiž v tom, že sa mama pri nich smeje ako slniečko, spomína a rozpráva, ako sa hrala ona s kamarátkami na dvore. Pri nich máte skrátka istotu, že to niečo urobí aj s rodičmi, že ich to dojme, rozosmeje. 

Spolu s deťmi sa môžu vrátiť  do svojho detstva. To vám nová hra nedá.

Všetky deti majú v sebe fantáziu, keď ju nezničí revúca elektronická hračka.

Takí Pokémoni so mnou nič nerobia. Ani hľadanie „kešiek“. Dobré hry sú jednoducho dobré v akejkoľvek dobe. Odovzdávali sme si ich tisíc rokov, z generácie na generáciu, takže určite majú čo povedať aj tej dnešnej. Všetky deti majú totiž v sebe fantáziu, a keď ju nezničí revúca elektronická hračka, nemajú problém ju použiť ani dnes.

Veď to, odovzdávali sme si ich celé storočia a zrazu to prestalo… Prečo sme prvá generácia rodičov, ktorá ich nedala svojim potomkom?

To nikdy nebola úloha rodičov. Hry si deti odovzdávali samy medzi sebou na dvore, za panelákom či na dedine na ulici. V tom je problém. Že naše deti prišli o to hranie vonku. Dnes sa tam už takmer nechodia hrať.

Namiesto toho majú až príliš organizovaný život a na také obyčajné vystrájanie len veľmi málo času. Rodičia ich vozia z krúžku na krúžok v mene akéhosi „kvalitne stráveného času“. Paradoxne, práve ten im tak chýba najviac – byť len tak vonku s kamarátmi a hrať sa bez rodičov za chrbtom.  

Veď to, gumu aj s návodmi im vrátiť môžeme, ale myslíte, že aj to hranie na dvore? Sama ste mamou dvoch detí, vám sa to podarilo?

Myslím, že áno. Naše deti rozhodne prekrúžkované nie sú. Sama totiž odmietam byť uhnaná matka a som presvedčená, že aj v dnešnej dobe sa dá vychovávať inak, len na to treba mať dobrú vôľu. A pravidlá.

Rodičia ich vozia z krúžku na krúžok v mene akéhosi „kvalitne stráveného času“.

My sme napríklad nastavili na tablety maximálne tridsať minút denne, počítače nemajú a mobil má len deväťročná dcéra. Väčšinou ho však aj tak len niekde položí a zabudne naň.

Nie je v tomto však výnimka? Mnohé dnešné deti síce dokážu prijať pravidlá, že mobil či tablet majú len obmedzený čas, ale s tým voľným akoby nevedeli naložiť. A elektroniku späť si vynucujú tým, že sa nudia…

Viete čo? Sama pracujem najmä s počítačom a mobilom a uvedomila som si, že keď odo mňa deti niečo chcú a potrebujem mať pokoj, najjednoduchšie im je dať nejakú tú elektronickú „placku“.

To my ich k tým tabletom odkladáme. My dospelí. Nepoznám totiž dieťa, ktoré by sa so mnou nešlo rado zahrať nejakú dobrú hru.

Lenže nie sme potom zase tam, kde sme nechceli – deťom za chrbtom? Alebo ste im ponúkli gumu a poslali ich na dvor bez dozoru?

Presne tak. Dcéra má deväť a syn sedem a už asi rok sa vonku hrajú sami. Rozhodol to síce môj muž, ale ja som v podstate súhlasila. Aj keď som sa, samozrejme, strašne bála a dlho ich hodiny sledovala z balkóna a spoza kríkov. Nakoniec som však zvládla zostať v pokoji doma, dokonca bez tabletiek na nervy (smiech).  

A musím povedať, že už je to paráda.

Aj dnes sa dá zažívať detstvo, aké sme zažívali my.

Dokážu ísť nakúpiť, na poštu a byť vonku sami hoci aj pol dňa. Jednoducho aj dnes sa dá zažívať detstvo, aké sme zažívali my. Len je to, to pripúšťam, zložitejšie pre rodičov – ustáť ten tlak spoločnosti, ktorá si z detí urobila smutnú modlu. Keď sa napríklad tie naše začali hrávať samy, volali mi susedia a kamaráti mi písali esemesky – či, prepánajána, viem, že deti sú vonku bez nás…  

V podstate je to paradoxné – čím sa človek snaží byť normálnejší, tým je pre dnešnú dobu akoby čudnejší. Čím to je?

Akosi sa zabudlo, že čím viac necháme deťom zodpovednosti a slobody, tým šikovnejších dospelých z nich vychováme. Sama som dieťa odchované ulicou, blatom a bandami, ktoré viedli spolu súboje.

Mnohé dnešné deti sa však boja aj obyčajnej trávy, lebo ich vystrašení rodičia im nahovorili, že sú tam kliešte. A tak majú strach rozbehnúť sa aj po lúke.

Dnes sa skrátka všetko príliš prežíva – deti, detstvo, aj materstvo… Keby medzi deťmi nedajbože došlo na bitku, okamžite utekajú za mamou a tá hneď píše do školy. Za našich čias sme si všetko riešili sami. Boli sme zocelení a samostatní.

Vidím, že  oveľa viac „roboty“ je na dospelých ako na deťoch. Pamätám si, že keď ste začali pátrať po starých hrách z detstva, oslovovali ste ľudí, kadiaľ ste chodili, na ulici, uprostred námestia, na terasách reštaurácií. Boli však vôbec ochotní pomôcť? Nebála sa tá ustráchaná generácia dnešných rodičov spomínať a znova sa hrať?  

Bolo to trochu náročnejšie. Keď je však človek dostatočne veselý, odvážne si rozloží gumu na terase pred reštauráciou a skáče, potom ňou stačí zamávať nad hlavou – či si niekto nepamätá, ako sa skákali deviatky nad hlavou, a ľudia sa nakoniec osmelia.

Čím viac necháme deťom zodpovednosti a slobody, tým šikovnejších dospelých z nich vychováme.

A len čo začnú skákať, už sú to na chvíľu opäť deti. Nakoniec to teda bol jeden veľký „mejdan“. V podstate som skákala niekoľko mesiacov v kuse. S každým a všade. Zbierala som spomienky, nakrúcala videá a zapisovala.

Bola to vôbec ešte hra? To znie totiž skôr ako slušná, takmer vedecká drina.

Pre mňa je hranie ten najlepší relax. Lepší ako joga, pletenie, háčkovanie, rybárčenie či behanie. Strašne rada sa hrám. Nerozmýšľam, či som v tom dobrá, úplne sa ponorím do hry a len tak „blbnem“ s deťmi. Vtedy som skrátka len úžasná mama, lebo hrať sa s deťmi a tráviť s nimi čas sa predsa počíta.

To by som povedala! Aj keď nakoniec sa to pre vás stalo predsa len viac ako hraním. Dali ste si totiž veľmi veľa práce s tým, aby ste tie hry oživili, zostavili k nim návody a dokonca to vydali ako knižku. To už je viac ako zábava, cítite to ako poslanie?

V podstate áno. Sama seba som nazvala archeologičkou hier, pretože doslova s pomyselným zmetáčikom, kladivkom a lupou pátram, kde sa dá. Od vlastnej pamäti cez spomienky kamarátov a ľudí na sociálnych sieťach až po staré knihy.

Retrohry dokonca nakupujem aj v zahraničí a prekladám si návody. Niektoré hry totiž v ostatných častiach sveta stále žijú. A ľudia sa ich nielen hrajú, ale nakrúcajú ich na videá, takže veľa návodov som našla aj na YouTube. Moderný svet je na pátranie skvelé miesto. Množstvo vecí nájdete na internete.

Ktorá hra vám dala najviac zabrať, aby ste ju oživili aj u nás so všetkým, čo k nej patrí?

S gumou som sa trápila vyše štvrť roka, pretože o tej som toho našla fakt minimum. Naopak, najjednoduchšie to bolo s guľôčkami, pretože tým sa dosť venoval v Encyklopédii hier Miloš Zapletal.

A najviac zubov som si vylámala na odovzdávaní povrázku. Pri preberaní vo dvojici som totiž vždy skončila pri takzvanom pavúkovi a nevedela som, ako ďalej. Až potom so mnou kamarátka strávila jedno celé popoludnie pokusmi a donekonečna preberala toho pavúka najrôznejšími spôsobmi, manžel to nakrúcal a ja som to potom ťah po ťahu rozpisovala. Každý pohyb som si pozrela aj stokrát, ale nakoniec z toho vznikla celkom prehľadná tabuľka, ktorá je nakoniec aj v mojej knihe Retrohranie.

Tak na tú som celkom zabudla. Pritom sme ňou trávili s kamarátkami hodiny a hodiny. V jednom rozhovore ste však spomínali, že mnohé návody ste museli dnešným deťom prispôsobiť, lebo sú oveľa menej psychicky odolné, ako sme boli my… V čom ste si to uvedomili najviac?

Keď sa vrátim do svojho detstva, narodila som sa v roku 1975 a som jednou z generácie takzvaných Husákových detí, prežívali sme ho úplne inak. Vedeli sme sa vyhrať s najobyčajnejšími vecami – loptou, švihadlom, gumou, kúskom šnúrky, boli sme omnoho fyzicky zdatnejší, vedeli sme liezť po stromoch, bili sme sa do krvi…

Keby sa moje deti správali v škole tak, ako kedysi ja, už by nám asi na dvere klopala sociálka. Bola som totiž naozaj „hustá“. Dnes je, naopak, všetko až príliš uhladené. Vídam napríklad neuveriteľne málo špinavých detí, čo sa len tak slastne prechádzajú po blate.

Pritom pohyb a špina sú v detstve podľa mňa zásadné. Našťastie, naše sú špinavé dosť.

Keby sa moje deti správali v škole tak, ako kedysi ja, už by nám asi na dvere klopala sociálka.

Nedávno sme dcére dokonca museli umývať krk hubkou na riad, mimochodom, tou drsnou stranou. Bola totiž na trojtýždňovom tábore s turistickým oddielom. A tam sa umývali len v potoku. No práve toto je podľa mňa úžasné detstvo.  

Našťastie aj dnes sa nájdu takéto ostrovčeky šťastia, len s tým musíme deťom pomôcť. Tým, že im to dovolíme. Ak z nich totiž chceme mať vrcholových športovcov, modelky či prvoligových futbalistov už od škôlky, v podstate im to obyčajné detstvo kradneme.

Viem, že ste objavili aj ďalšie prekážky, ktoré vás nútili prerábať návody…

Áno. Na množstvo hier chýba deťom totiž správne náradie. Chlapci už nenosia otváracie nožíky, nevyrezávajú si píšťalky, nenaháňajú obruče zo starých bicyklov po dedine, na novopostavených ihriskách s gumovými podložkami či umelou trávou zase nemáte kde vyhrabať jamky na guľôčky. 

Vídam neuveriteľne málo špinavých detí, čo sa len tak slastne prechádzajú po blate.

Takže som sa snažila nájsť čo najviac hier bez jamiek. Na skákanie gumy zase treba troch, keď je však dieťa samo na záhrade, potrebuje pomoc, takže som musela vymyslieť držiaky.

Nakoniec ste do toho vložili toľko, až sa zo záľuby stalo podnikanie – staré hry ponúkate dnešným deťom aj s návodmi. Vďaka čomu ste uverili, že to môže vyjsť?

Keď som na svoj facebook „zavesila“ asi päťdesiatsekundové video, stalo sa doslova virálnym a o chvíľu malo tisíce zhliadnutí, dnes ich má dokonca dva a pol milióna. A to bol pre mňa aha moment, došlo mi, že keď budem ďalej vykutávať staré hry, budem mať obecenstvo a možno aj zákazníkov.

A po štyroch rokoch môžem povedať, že hry konečne neživím ja, ale ony začali živiť mňa. Som svojím pánom a navyše mojou pracovnou náplňou je veľa sa hrať. A to ma naozaj baví.

Foto: archív A. K.