Dlhé tiene jednej genocídy

Nedávna návšteva tureckého prezidenta v USA ukazuje, že Turecko sa nachádza v dlhodobo neznesiteľnom stave. Či však bude Erdoğan ochotný uzavrieť kompromis a vrátiť sa do západného spojenectva, je naďalej otázne.

Turecký prezident Erdoğan navštívil USA, kde sa stretol s americkým prezidentom Donaldom Trumpom. Dokáže návšteva tureckého prezidenta prekonať turecko-americký spor? Americká snemovňa reprezentantov koncom októbra prijala rezolúciu, v ktorej sa spomína arménska genocída počas prvej svetovej vojny. V ten istý deň boli schválené nové sankcie proti Turecku vzťahujúce sa na tureckú inváziu v severnej Sýrii. Turecký prezident Erdoğan nazval americké rozhodnutie „urážkou“. Mení sa americký pohľad na Turecko a je možný návrat arménskej otázky?

Rezolúciu, ktorá odsudzuje genocídu spáchanú na arménskom, asýrsko-chaldejskom a gréckom obyvateľstve Osmanskej ríše počas prvej svetovej vojny, podporilo 405 poslancov, proti hlasovalo 11 osôb.

Pre Arménsko, ktoré sa považuje za prvý kresťanský štát, je strata vrchu Ararat, mimo genocídy, národnou traumou.

Pre Turecko, ktoré dodnes genocídu popiera, to znamená jednu z najväčších politických a diplomatických prehier posledných desaťročí.

Americké rozhodnutie je však len posledným vyvrcholením po tom, čo podobnú rezolúciu prijalo Francúzsko v roku 2001, Európsky parlament v roku 2015 a Nemecko  v roku 2016. Od roku 2012 navyše platí vo Francúzsku zákon, ktorý trestá popieranie genocíd – čiže aj arménskej. Turecko vtedy na znak protestu stiahlo svojho veľvyslanca – podobne aj po rezolúcii nemeckého Bundestagu v roku 2016.

Ani Slovensko nezaostáva za ostatnými štátmi a už v roku 2004 odsúdilo genocídu, ktorej popieranie je na Slovensku dokonca trestným činom. Udalosti, pri ktorých bolo zabitých asi 1-1,5 milióna Arménov, však podľa Turecka genocídu nepredstavujú.

Turecká vláda priznáva smrť „len“ 300 000 Arménov – a považuje to za následok „nutnej“ deportácie nespoľahlivého obyvateľstva počas vojny. Symptomaticky pre 20. storočie obete boli nútené opustiť svoje domovy a boli deportované do Sýrskej púšte, často v transportoch bez vody, neustále prepadávané paramilitárnymi jednotkami.

Mení sa americký pohľad na Turecko a je možný návrat arménskej otázky?

Osmanská vláda pritom po prvej svetovej vojne sama genocídu priznala a začala trestne stíhať organizátorov. Jej pád a nástup „nového“ Turecka však túto fázu ukončil. V posledných desaťročiach Turecko vyvíjalo politický tlak na svojich partnerov, aby udalosti z rokov 1915 – 1918 ako genocídu neuznali.

Prvý mier uzavretý s Osmanskou ríšou v roku 1919 ešte vychádzal zo vzniknutia nezávislého Arménskeho štátu. Arménska republika, ktorá vznikla v roku 1918, mala pozostávať nielen z dnešného, vtedy ruského, Arménska, ale aj z veľkej časti tureckého Arménska, takzvanej Arménskej vysočiny. Z nej však drvivá väčšina Arménov už počas predošlých rokov zmizla – či už boli zavraždení, alebo sami utiekli z týchto oblastí.

Turecké obyvateľstvo mierovú zmluvu odmietlo a v turecko-arménskej vojne v rokoch 1919 – 1921 zatlačilo Arménsko za predošlé, osmansko-ruské hranice. V mieri, ktorý bol uzavretý v meste Kars, ležiacom dnes v Turecku, muselo Arménsko uznať stratu ruskej provincie Kars, ako aj vrchu Ararat, dodnes arménskeho národného symbolu. Podľa arménskej tradície je práve vrch Ararat, podľa ktorého je nazvaný aj svetoznámy arménsky koňak, miestom, na ktorom pristála Noemova archa. Pre Arménsko, ktoré sa považuje za prvý kresťanský štát, je strata vrchu Ararat, mimo genocídy, národnou traumou.

Arménska genocída pritom nie je bez precedensu. Už v 19. storočí sa v Osmanskej ríši vyskytli protiarménske pogromy, najväčšiemu padlo v rokoch 1894 –1896 za obeť do 300 000 ľudí. Pre 20. storočie sa osud Arménov stal charakteristickým.

V Turecku Erdoğan odpovedal agresívnou rétorikou, americkú rezolúciu nazval „bezcennou“ a „najväčšou urážkou tureckého národa“.

Keď Adolf Hitler v roku 1939 rétoricky položil otázku, kto si pamätá Arménov, bolo to temnou predzvesťou toho, čo malo prísť v druhej svetovej vojne. Pre Raphaela Lemkina, ktorý bol vynálezcom pojmu genocída, bola arménska genocída spolu s holokaustom archetypom tohto zločinu. Ako sa však Turecku podarilo spomienku na arménsku genocídu vytlačiť z verejného povedomia?

Napriek jej veľkému dosahu arménska genocída je dodnes nedostatočne preskúmaná. Turecko už v minulosti obmedzovalo prístup vedcov, ktorí sa o tému zaujímali, k archívom, čo podporovalo autocenzúru mnohých vedcov. Kto chcel mať prístup, musel nepohodlné témy vynechať. Zároveň Turecko financovalo výskumné inštitúty v zahraničí, kde malo možnosť dosadiť vedcov, ktorí boli ochotní privrieť oči nad pálčivými otázkami, často zľahčujúc genocídu. Aj táto politika viedla k tomu, že Turecko sa dodnes môže tváriť, že genocída neexistovala. Predstavme si, že by dnes napríklad Nemecko popieralo holokaust a využívalo svoju ekonomickú a politickú moc, aby blokovalo spojený výskum. Plným právom by svetová verejnosť považovala takýto postup za neakceptovateľný.

V Turecku Erdoğan odpovedal agresívnou rétorikou, americkú rezolúciu nazval „bezcennou“ a „najväčšou urážkou tureckého národa“. Minister zahraničných vecí Mevlüt Çavuşoğlu americkú rezolúciu považuje za „pomstu za Sýriu“. Zaujímavé je aj to, ktoré médiá najviac zachytili udalosti posledných týždňov – RT, známa aj pod starým názvom Russia Today. Rusku sa v minulých rokoch ponúkla jedinečná možnosť vylákať Turecko zo západného spojenectva, ktorého súčasťou je od roku 1952. Pre NATO by strata Turecka znamenala vážne oslabenie v už aj tak nestabilnom regióne. Fakticky však už dnes spojenectvo s Tureckom je len formalitou.

Týmto vývojom strácajú obe strany, jediným víťazom je Rusko. Dnešné Turecko čoraz viac dopláca na svoju izolacionistickú politiku, politicky izolované Turecko nedokáže prekonať svoju ekonomickú krízu. Volkswagen v dôsledku tureckej invázie v Sýrii zrušil plány postaviť nový závod neďaleko Izmiru/Smyrny. Namiesto toho by mohol vzniknúť nový závod v Bulharsku.

Arménska genocída zostane aj do budúcnosti záťažou tureckých medzinárodných vzťahov.

Turecká líra stratila oproti doláru takmer 2/3 svojej hodnoty. Pre Turecko to znamená, že za ekonomický rast posledných dvoch desaťročí, ktorý bol financovaný západnými kreditmi, bude musieť draho zaplatiť. Inflácia dosahuje ešte stále 10 %, aj keď vrchol s 25 % dosiahla už minulý rok. Stabilizácia ekonomickej situácie, ktorá v Turecku v posledných mesiacoch nastala, je opäť v ohrození. Najdôležitejšie však nie je to, kde je Turecko dnes, ale kam sa dokáže v budúcnosti dostať – a tu sú možnosti na rozvoj bez západných investícii obmedzené.

Arménska genocída zostane aj do budúcnosti záťažou tureckých medzinárodných vzťahov. Turecká vláda priznanie genocídy odmieta a pozícia tureckej opozície sa veľmi neodlišuje. V spojení s arménsko-azerbajdžanským konfliktom v Náhornom Karabachu sú turecko-arménske vzťahy v katastrofálnom stave. S týmto nastavením, ale aj konfliktom v Sýrii zostáva skutočný mier v regióne v nedohľadne. Erdoğan svojimi zahraničnopolitickými eskapádami podkopáva bezpečnosť a prosperitu Turecka a namiesto obnovenia Turecka ako veľkej mocnosti by mohol skončiť ako niekto, kto doviedol Turecko do politickej izolácie a ako nikto pred ním podkopal stabilitu a bezpečnosť vlastného štátu. Aktuálna návšteva tureckého prezidenta v USA ukazuje, že Turecko sa nachádza v dlhodobo neznesiteľnom stave. Či však bude Erdoğan ochotný uzavrieť kompromis a vrátiť sa do západného spojenectva, je naďalej otázne.