Nechcem, aby si ma ľudia pamätali ako operného speváka

V Banskej Bystrici chystá muzikál Hello, Dolly a v Košiciach aktuálne skúša Verdiho operu Othello. Marián Lukáč rozpráva o živote umelca a otca rodiny.

Ako ste sa dostali k myšlienke profesionálne sa venovať spevu?

Keď som šiel na konzervatórium, mal som devätnásť, práve som skončil gymnázium. Išiel som študovať operný spev, dovtedy som v živote na opere nebol. Páčilo sa mi, ako spieval Maťo Gurbaľ, aj zbor v kostole ma vždy upútal.

Počas gympla sme mali s kamošmi kapelu, hrávali sme na zábavách a svadbách. Potom sme založili inú, volala sa Samuel, s tou sme už skladali vlastnú hudbu a v roku 1995 sme vyhrali Košický zlatý poklad. To bol vrchol našej kariéry, o rok sme ešte šli na Bratislavskú lýru.

Z konzervatória ste išli teda rovno do košickej opery?

Vlastne áno, najprv som okolo opery len chodil a nikdy som si nepomyslel, že raz budem chodiť do nej. Nuž a odvtedy som tam. Človek musí mať šťastie na ľudí aj na príležitosť, byť v správnom čase na správnom mieste.

Mne vtedy v začiatkoch pomohol môj profesor, ktorý spieval v divadle, a aj to, že som ako tretiak v roku 1997 vyhral celoslovenskú súťaž konzervatórií. Na koncert víťazov sa vtedy prišiel pozrieť Fero Balún, vtedajší šéf opery, spolu s riaditeľom košického divadla a tam si ma zrejme všimli. A tak som vo štvrtom ročníku na konzervatóriu dostal svoju prvú rolu vo Figarovej svadbe.

Odvtedy už 20 rokov pracujete v opere Štátneho divadla Košice. Dá sa z platu umelca uživiť štvorčlenná rodina?

Som zamestnaný v divadle, ale aby som mal taký príjem ako má Mary, moja manželka – učiteľka, mám ešte malý úväzok na konzervatóriu tiež ako učiteľ. Mohol som ísť do zahraničia, skúsiť nejaké konkurzy, projekty a účinkovať tam, ale pre mňa bol dôležitejší záujem rodiny.

Moja práca vie vyvolať okamžitý nával emócií u diváka, tak je to niečo vzrušujúce.

Som spokojný s angažmánom, ktorý mám v Košiciach. Popritom učím, robíme koncerty s filharmóniou, výchovné koncerty, hosťujem v Banskej Bystrici a inde. Viete, zakaždým, keď potrebujeme finančnú injekciu, príde nejaká ponuka, pribudnú koncerty, jednoducho mám prácu.

Nemáte ako umelec niekedy problém s tým, že nevidíte reálny produkt svojej práce?

Veľakrát s tým idem na javisko… Keď príde nejaký stres alebo tréma, nervy, tak si poviem – čo to ja robím za robotu, veď nejdem nikoho rezať, nie som chirurg. Navyše, keď si pomyslím, že môj otec robil 12 hodín denne 7 dní v týždni, napadne mi, čo vlastne robím ja – je to niečo, čo sa dotkne človeka len na chvíľočku, možno zanechá nejaký dojem, po čase sa na to zabudne, nezostane po mne nič hmatateľné – je to na zamyslenie.

Keď my umelci vieme tú emóciu, ktorú dal Boh do ľudí, rozozvučať, sme Božím nástrojom.

Na druhej strane, keď si uvedomím, že moja práca vie vyvolať okamžitý nával emócií u diváka, tak je to niečo vzrušujúce. Minule povedal Miško, môj 15-ročný syn, že emócie pochádzajú od Boha. A tak som si pomyslel – keď my umelci vieme tú emóciu, ktorú dal Boh do ľudí, rozozvučať, sme Božím nástrojom.

Vnímate umelecké pôsobenie ako svoje povolanie? Nemáte problém s pýchou na vlastné úspechy?

Snažím sa pred každým predstavením prežehnať, poviem si, nech Boh požehná túto robotu. Ako umelcov nás láka, keď sa niečo na javisku podarí, užívať si s istou pýchou pocit „teraz tlieskajú mne“. Preto sa snažím už pred začiatkom predstavenia nemyslieť na to, že ja som tam dôležitý, ale byť nástrojom, cez ktorý diváci niečo prijmú. A ak sa to ľuďom potom páči, to je najdôležitejšie. To, či už po predstavení zatlieskajú, je druhoradé.

Dostali ste niekedy ponuku na obsadenie roly, s ktorou ste nesúhlasili z hľadiska vašich morálnych zásad?

Áno, bola taká, s ktorou som v sebe bojoval, či to mám alebo nemám robiť, nakoniec som to prijal, bolo to tak „na hrane“. Boli však aj také, ktoré som odmietol. Divadlo by predsa len malo mať aj výchovný charakter, nielen ukazovať realitu, ktorá je okolo nás.

Mohli ste si to dovoliť odmietnuť?

Mohol. Našťastie… Keď ma niekto niekam zavolá na hosťovanie, snažím sa urobiť všetko pre to, aby som tam mohol ísť, predsa je to ponuka, kšeft. Mám možnosť odmietnuť, ibaže sa môže stať, že ma už nezavolajú, no nie som do ničoho tlačený. U nás v divadle máme tiež dobrého šéfa, s ktorým sa dá rozprávať, keď mi nejaká postava napríklad nesedí na môj hlas, dá sa spolu dohodnúť.

Teda keď ste niečo odmietli, vyhovorili ste sa na nevhodnosť hlasu?

Myslíte tú rolu, čo som odmietol? Nie. Mal som robiť muzikál s deťmi. Povedal som vtedy autorovi a producentovi tej hry presné dôvody, prečo sa mi nepáči a prečo do toho nejdem. On sa čudoval a odpovedal mi: „Ale taká je realita, taká je dnes doba!“ Bol to muzikál, v ktorom mali hrať aj tínedžeri. Konkrétne išlo o homosexuálne narážky.

Divadlo by predsa len malo mať aj výchovný charakter.

Nemal som problém s tým, že jeden z chlapcov mal byť homosexuál, ale ostatní sa mu mali vysmievať. Samotný problém sa ani neriešil, nebral sa ako niečo závažné, išlo len o „efekt“ z výsmechu. Nakoniec sa tá hra ani nezrealizovala.

Vplýva nejako tento váš životný postoj kresťana na vzťahy s kolegami? Vnímate to ako prekážku?

Snažím sa žiť podľa kresťanských a morálnych zásad. Divadlo je svet, kde nechýba nevera, závisť, pýcha, presadzovanie seba samého. Moji kolegovia ma vnímajú takého, aký som, berú ma a rešpektujú, čo sa mi páči. Nesnažím sa im nejako vnucovať svoje kresťanstvo alebo im o tom rozprávať.

Mám kresťanskú zásadu „počúvať jeden druhého“. Keď sme s kolegami v sólistickom ansámbli už na javisku, má to celkom výhodu, pretože konečný efekt je dobrý vďaka tomu, že vnímam partnera, čo sa týka hereckej alebo speváckej stránky.

Alebo keď spievame viacerí sólisti naraz, je to síce maličkosť, no sólisti málokedy vedia spievať spolu, musia sa totiž navzájom počúvať. Ako sólista mám vrodený inštinkt, že mám revať a ja musím zaujať či vyčnievať, ale keď počúvame jeden druhého, vtedy príde práve ten efekt, ktorý by sme mali dosiahnuť.

Aký z projektov, na ktorých ste robili, bol pre Vás najzaujímavejší?

Začiatkom októbra som v Prahe spieval Biblické písně od Antonína Dvořáka s komorným sláčikovým orchestrom Martinů Springs Prague. Ide o 10 žalmov z Králické Bible, ktoré Dvořák zhudobnil. Vyjadril v nich svoje pocity, svoj vzťah s Bohom, je v nich plač aj radosť, jasot, výkrik, prosba o odpustenie, jednoducho všetko. Keď ich hrá veľký orchester, stráca sa intimita, ktorá je v piesňach schovaná. Boli sme menším zoskupením, hrali sme v sále u dominikánov, malo to čaro.

Viete si predstaviť, že by ste robili niečo iné ako operný spev?

Musel by som sa hlboko zamyslieť, čo by som chcel robiť, ísť na nejakú rekvalifikáciu (smiech). Keby som musel, učil by som na plný úväzok, ale zatiaľ mi to takto vyhovuje. Musím priznať, že som taký „spevák-diletant“. Nepoznám spevákov, ktorí sú aktuálne v kurze, nežijem naplno „vo svete opery“. Pre mňa to nie je vrchol v hodnotovom rebríčku. Možno by moji niekdajší vyučujúci alebo kolegovia povedali, že sa rúham, no pre mňa je operný spev prácou.

Čo je teda pre vás najdôležitejšie?

Na prvom mieste mám rodinu, pre mňa je najdôležitejšie, aby sme sa na tomto svete mali radi.

Nie je to, že ste operný spevák, pre vašu rodinu náročné?

Je. Napríklad keď mám večer predstavenie, nemôžeme spolu tráviť čas doma, ako by som niekedy chcel. Mladší syn Maťko má už 11 rokov, chodí so mnou na predstavenia, aj Mary, Miško už menej, ten má iné záujmy. Napríklad pred rokom som bol s bystrickou operou v Japonsku. Bol som tam tri týždne tam a oni boli doma.

Mám kresťanskú zásadu „počúvať jeden druhého“.

Občas sa stane, že sa ma syn opýta: „Ty si dnes večer doma?“ No myslím, že moja práca nemá fatálny dopad na našu rodinu. Samozrejme, boli chvíle, keď za mnou prišiel Maťko a niečo potreboval, a ja som ho musel odmietnuť, lebo som sa učil. Ľudia si niekedy myslia „Veď Ty len spievaš, Tebe je hej!“ Lenže tá príprava…

Keby som nemal takú veľkú podporu v Mary, ktorá sa postará o domácnosť, „zmenežuje“, čo treba, určite by som speváka robiť nemohol. Bez Mary by som určite nebol dokázal dokončiť si vysokú školu. Obaja chlapci boli vtedy malí, pamätám si, ako som sedel v spálni na posteli a Maťko chodil za mnou, Mary ho zakaždým brávala preč. Mám v nej veľkú oporu.

Nevyčítali ste si, že nemáte čas na svoje deti?

Nie. Bral som to tak, že to tak malo byť. Snažím sa to vždy nejako ukočírovať, ak sa dá, prácu si domov nenosím, iba texty, ak treba. Spievať sa snažím v práci, pomedzi hodiny, keď napríklad neprídu žiaci, učím sa texty naspamäť a podobne. Doma potom môžem byť s rodinou. Do Bystrice cestujem autom a po predstavení idem hneď domov, aby som už ráno mohol byť v Košiciach a rozviesť chalanov do školy, Mary do práce.

Chceli by ste, aby vaše deti pokračovali vo vašich umeleckých šľapajach?

Veľmi si cením, že mi moji rodičia nebránili v mojom rozhodnutí, hoci ani oni nikdy predtým na opere neboli. Ak by mali ísť moji synovia podobnou cestou, ktorou som si prešiel ja, robiť to, čo ja, neodhováral by som ich, ale snažil by som sa im dobre poradiť. Chcel by som hlavne, aby boli dobrými ľuďmi. To je pre mňa najdôležitejšie. Prežiť to nejako na tejto Zemi do konca sveta v čo najväčšej pohode (smiech).

Stalo sa vám niekedy, že ste si doplietli termíny svojich vystúpení a zrazu ste mali byť na dvoch miestach naraz?

V mojej rodine ma už poznajú, s termínmi je to u mňa ťažké. Švagor mi minule s úsmevom povedal, že je zatiaľ všetko v poriadku, keďže nebudem prítomný na oslavách švagrinej 40-tky. Nebol som ani na pohrebe, svadbe a dokonca, keď niekto veľmi túži po mojej prítomnosti na svojej oslave, tak volá najprv mne, aby som mu dal svoje termíny.

Ale aj keď si už zapíšem nejaký dátum, nie je isté, že niečo nedopletiem.

Chcel by som hlavne, aby synovia boli dobrými ľuďmi.

Mary ma dlho presviedčala, aby som začal používať Google kalendár, pretože sa stávalo, že som na nejaké termíny zabudol, v lepšom prípade som si spomenul na poslednú chvíľu. A keďže ten kalendár môže zdieľať aj Mary, tak som v termínovom bezpečí.

Ale dokážem hacknúť aj manželkinu ochranu. Stalo sa mi, že som si zapísal dve akcie na jeden termín. A tak som musel ako krstný otec utekať z omše hneď po obrade krstu. Ešteže krstil kňaz kamarát, ktorého sme uhovorili na krátku homíliu.

Mnohí si radi zaspievame doma alebo v aute. Môže sa laik naučiť spievať? Máte pre nás nejaké rady?

Najväčším predpokladom je, aby človek nespieval falošne. Mal som žiaka, ktorý spieval falošne, a nevedel som ho naučiť čisté tóny. Ak tón nepočuje a nevie ho zaspievať, je to veľmi ťažké.

Základom je práca s bránicou, dýchanie, nasadenie hlasu, tzv. nazívnutie, práca s mäkkým podnebím, no dosť ťažko sa to všetko učí. Huslistovi viete nastaviť prsty a zápästie, aby ich správne držal, spevákov učíme len cez isté predstavy, obrazne. No sú aj isté cviky napríklad na bránicu, ktoré im vieme presne ukázať.

Ak sa chce naučiť spievať laik, dospelý človek, odporúčam ZUŠ-ku alebo súkromné hodiny spevu.

Niektorí učitelia spevu využívajú hudbu na terapeutické účely, všetci sme podľa nich speváci, len sa spievať bojíme pre najrôznejšie zranenia z detstva.

Spev možno použiť aj na odblokovanie psychických záležitostí, ale čo sa týka techniky spevu, to si musí človek naštudovať, rovnako ako rôzne štýly spievania – baroko sa inak spieva ako hudba romantizmu či klasicizmu. Je to iné ako si len tak zaspievať. Veď každý, kto cíti hudbu a prežíva v sebe nejakú emóciu, vie ju podľa mňa dať najavo spevom, každý je teda svojím spôsobom spevák. Konzervatórium je predsa len nadstavba, tam spevákov „zušľachťujeme”.

Vo vzdelávacom procese sú zamestnané prevažne ženy. Ako vnímate svoju rolu učiteľa?

Na konzervatóriu máme individuálnu formu výučby, na hodine mám zakaždým len jedného žiaka. Myslím, že je to pre mňa dosť zaväzujúce voči danému žiakovi – buď mu viem dať chlieb do ruky alebo neviem. Nie je to ako kolektívne vyučovanie – koho to tam nebaví, môže ísť robiť niečo iné. Tento študent prišiel na strednú školu preto, že sa úprimne chce spevom živiť.

Máme teraz aj žiakov, ktorí to vlastne robiť nechcú a ani nevedia. Je zaujímavé vnímať na hodine, ako žiaci reagujú na skúsenosti a informácie, ktoré im dávam, či ich prijímajú alebo nie. Ak sa chytia a reagujú pozitívne a idú za tým, čo im poviem, ani neviem, ako prejde hodina. Je to dobrý pocit.

Máte ešte niekedy pri speve trému?

Veľmi sa hanbím spievať pred ľuďmi. Hlavne keď učím, ale pomaly si už na to zvykám. Vždy zatváram v triede okno a študentom hovorím, že z ulice ide hluk a nepočujem ich, ale to sú výhovorky.

Akú hudbu počúvate mimo pracovnej doby?

Miško má teraz obdobie kapely Muse, takže to u nás beží, ale veľmi rád počúvam aj album 55 od Riša Müllera. Hudbu robil Ondřej Brzobohatý, som milo prekvapený.

Máme teraz aj žiakov, ktorí to vlastne robiť nechcú a ani nevedia.

Zaujal ma aj Český kalendář, v ňom si textár Michal Horáček nechal zhudobniť svoje nápady u rôznych interpretov z Česka a Slovenska a urobil z nich výber. Pustím si aj Dream Theater či Metallicu.

Máte nejakú vysnívanú rolu?

Nikdy som takto nerozmýšľal, ale čím som starší, tým viac by som si chcel zaspievať rolu baróna Scarpiu v Pucciniho opere Tosca. Ide o psychologickú drámu, Scarpia nie je vyslovene zlý človek, je v ňom viacero hereckých rovín, musí byť aj špekulant, keď sa zaľúbi do Toscy a vyvíja na ňu tlak, musí vedieť ako ťahať nitky, koho kam poslať.

Ale mám aj iný sen… Bol by som rád, keď ma tu už nebude, aby o mne nepísali „odišiel do operného neba,“ alebo aby si na mňa ľudia v prvom rade nespomenuli, ak si náhodou spomenú, ako na operného speváka. Chcel by som, aby si v súvislosti so mnou spomenuli na iné pozitívne skúsenosti.

Foto: Peter Lázár