Po uplynulom víkende je Slovensko na nohách! Z práve skončených zimných olympijských hier v Pekingu si naša malá krajina vďaka Petre Vlhovej a hokejovému tímu odniesla dve medaily. Od našej fenomenálnej lyžiarky sme cenný kov očakávali, no povedzme si pravdu, od hokejistov len málokto. Dokonca im neveril ani Marcel Merčiak. Olympijský príbeh našich športovcov je lekciou pre nás, „obyčajných smrteľníkov”, ktorí dennodenne bojujeme sami so sebou bez toho, aby sme za to dostali ligotavú odmenu. Na ňu však môže prísť rad neskôr…
Sedem našich hokejových zápasov by sme mohli jednoducho zosumarizovať takto: prehry vs. výhry, vzostupy vs. pády, radosť vs. smútok. Prvé striedalo druhé, druhé prvé a tak dookola. Nesmelo chýbať neustále odhodlanie nevzdávať sa a bojovať až do konca. Spätne vidíme, aký to malo zmysel. Hádam okrem iného aj ten, že sa slovenský národ dokázal opäť v niečom spojiť a fandiť našim reprezentantom bez ohľadu na vlastné vierovyznanie, názor na očkovanie či obrannú dohodu s USA.
Celý náš život je v podstate o boji. Boji spojenom s výhrami a prehrami, radosťami a smútkami. Tými osobnými. Tešíme sa, keď sa nám podarí niečo, na čo sme patrične hrdí, a čo nás urobilo lepším človekom. A naopak, sme sklamaní, keď sa stane pravý opak. Niečo podobné mohli prežívať aj hokejisti v súvislosti so svojimi výkonmi na turnaji. Napriek intenzívnej snahe sa nedostavil taký výsledok, aký chceli dosiahnuť, keď sa už dostali tak ďaleko. Smútok z neúčasti vo finále však napokon zatienila zaslúžená vysoká výhra nad Švédmi v boji o tretie miesto.
Čiastkové neúspechy v podobe niektorých prehier na olympiáde neznamenali úplnú blamáž. V konečnom dôsledku sa ukázalo, že aj napriek zlému vstupu do turnaja sme napokon boli v hre o najcennejšie kovy. Ani Petra nezískala zlato hneď pri prvej príležitosti. A predsa sa neskôr tešila ako nikdy predtým. Podobne je to aj s nami, nešportovcami. Neúspechy, hoc aj opakované, nie sú dôvodom hodiť všetky naše snahy polepšiť sa cez palubu. Práve naopak. Mali by nás zdravo „vyhecovať“ a donútiť nás k ešte väčšej bojovnosti za pozitívny výsledok.
Najcennejšie víťazstvo, to celkové, z hokejového olympijského turnaja napokon nebolo. No udiali sa mnohé osobné víťazstvá „našich chlapcov“, ktorí vydržali až do konca napriek pádom a počiatočnému neúspechu. Ak ste veriaci, spomeňte si na Krista, ktorý tiež zažil svoje „neúspechy“. Alebo ak aj veriaci nie ste, vedzte, že on tiež okúsil pocity úzkosti a dokonca aj doslovné pády – na krížovej ceste hneď tri. No vždy vstal a šiel ďalej s jasným cieľom – priniesť ľudstvu definitívne víťazstvo.
Konečné víťazstvo v podobe večného života po smrti nám „nevybaví“ žiadny iný človek na tejto zemi. Ani športovec. Je len v našich rukách. Športovci nám však môžu ísť príkladom minimálne v jednej vlastnosti – nevzdávajú sa a bojujú až do konca. Koniec koncov, presne toto na nich ocenil aj tréner Craig Ramsay. „Za 50 a viac rokov, čo som pri hokeji, som nevidel taký tím, kde každý jeden hráč položil život za to, aby vyhral zápas,“ povedal pre RTVS.
Život budeme musieť raz položiť všetci. Doslovne a definitívne. Na nebeskú bránu však nemusíme zaklopať so zlatou či bronzovou medailou na krku. Na medaily, tie nebeské, bude dosť času neskôr. O tom, či si ich naozaj zaslúžime, rozhodne konečný výsledok nášho najdôležitejšieho zápasu – toho životného. Skóre určujú naše skutky a schopnosť milovať.
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.