Biskup Mons. Pavol Hnilica je významnou osobnosťou slovenskej Cirkvi. V článku sa dozvieme o jednom z doteraz menej známych aspektov jeho bohatého života, ktorým bol kontakt s Chiarou Lubichovou, nadviazaný krátko po jeho príchode do exilu.
Sme v Taliansku v roku 1953, skončilo sa mariapoli (letná dovolenka prvých fokolarínok a fokolarínov, z ktorej sa vyvinulo rozsiahle odpočinkové a formačné stretnutie členov hnutia) vo Fiera di Primiero v Tonadicu. Zostalo tam ešte niekoľko fokolarínok, ktoré dokončovali upratovanie baity Paradiso (domček, kde od roku 1949 počas mariapoli v Dolomitoch bývala Chiara Lubichová a prvé fokolarínky), aby mohli odcestovať.
Jedna z nich mala brata Lorenza, ktorý bol jezuita. Istý rehoľník, emigrant z Československa, ktorý prišiel do Ríma k jezuitom, sa s P. Lorenzom zoznámil a ten mu rozprával o Hnutí fokoláre. On ho chcel poznať osobne, a preto sa ihneď vydal na cestu do Dolomitov, aj keď už bol začiatok septembra. Prišiel do baity Paradiso, kde sa stretol s Ginettou Calliariovou, jednou z prvých fokolarínok, ktorá mu porozprávala históriu rodiaceho sa hnutia. To bolo všetko. Potom sa vrátil do Ríma, kde pokračoval vo svojom štúdiu a práci.
V roku1954 sa mariapoli konalo vo Val di Fassa. Tam sa v určitej chvíli znovu objavil tento kňaz, rehoľník, ktorého sme vôbec nepoznali. Vedeli sme len jeho meno: Padre Paolo (Pavol Hnilica). Požiadal Chiaru o rozhovor a v tajnosti jej porozprával o svojom živote. Odhalil jej, čo sa udialo v Československu – ako sa komunistický štát snažil zničiť Cirkev, uväznil biskupov, chcel, aby zmizli. Pre existenciu „železnej opony“ medzi sovietskym blokom a západnou Európou o tom nikto z nás nemal ani tušenia. Padre Paolo povedal Chiare, že jezuiti sa vtedy rozhodli na to reagovať a chceli dať vysvätiť jedného biskupa napriek tomu, že na biskupskú vysviacku treba povolenie Svätej stolice. Keďže to nemohli komunikovať, povedali si: Zveríme sa Bohu. Voľba na túto vysviacku padla práve na neho.
P. Paolo ďalej rozprával, ako sa stretol v nemocnici s jedným biskupom, vysvetlil mu, o čo ide, a tento biskup ho vysvätil (Bol to Rožňavský diecézny biskup Mons. Róbert Pobožný, 1890 – 1972) Na kňaza bol tým istým biskupom vysvätený iba krátko predtým a mal menej ako tridsať rokov, čiže bol mimo všetkých ustanovení kánonického práva. P. Paolo potom vysvätil ďalšieho biskupa, ktorý zostal „v zálohe“ a mal vystúpiť, iba keby jeho svätiteľ bol uväznený alebo musel utiecť (Neskorší kardinál a nitriansky biskup Mons. Ján Chryzostom Korec). Okrem biskupa vysvätil v tom čase aj niekoľkých kňazov.
Chiara mala akési bleskové osvietenie. Nielen cez všetky vonkajšie fakty, ale aj na základe marxistickej filozofie (ktorú jej do hĺbky vysvetlil) pochopila, že tu je diabol, ktorý sa snaží z jedného národa odstrániť Boha.
Neskôr sa jeho bezpečnostná situácia veľmi zhoršila. Hľadala ho polícia a v novinách sa dokonca objavila aj jeho fotografia, preto za dramatických okolností odišiel do Rakúska, kde sa ohlásil svojim predstaveným jezuitom. Nikto však nevedel o tom, čo skrýva vo svojom srdci. Potom prišiel do Ríma, kde sa stretol s už spomínaným P. Lorenzom a od neho sa dozvedel o fokolarínoch.
Keď toto všetko Chiare rozprával, Chiara mala akési bleskové osvietenie. Nielen cez všetky vonkajšie fakty, ale aj na základe marxistickej filozofie (ktorú jej do hĺbky vysvetlil) pochopila, že tu je diabol, ktorý sa snaží z jedného národa odstrániť Boha.
Od svojich predstavených dostal povolenie, aby mohol tieto fakty sprostredkovať aj ostatným prvým fokolarínom a fokolarínkam.
Vtedy Chiara povedala: „Tu je taký vysoký múr, na jeho zbúranie je potrebné urobiť veľmi veľa. My musíme zaplatiť za zrútenie tohto múru, tejto opony. A chceme platiť na splátky. Každý z nás, kto zomrie, kto bude musieť trpieť atď., bude splátkou za zbúranie tohto múru. A bolo rozhodnuté, že urobíme sprisahanie, pakt, obetu Panne Márii.“
Bolo to v roku 1954, ešte pred koncilom, a vtedy slávnosť Nepoškvrneného srdca Panny Márie pripadala na 22. augusta. Nachádzali sme sa v kostole sv. Jána vo Vigo di Fassa, kde boli prítomní aj všetci účastníci mariapoli. Nikto z nich nič nevedel. Išlo o veľmi tajnú vec. Tento otec jezuita, nový účastník mariapoli, ktorého nikto nepoznal, slúžil svätú omšu pri hlavnom oltári. Pri nej vyslovila Chiara, a my fokolaríni spolu s ňou, tajnú formulku, že sa ponúkame ako splátky pre pád tohto múru, pre pád komunizmu. Chiara pochopila, že Máriino dielo (ekvivalentný názov pre Hnutie fokoláre) sa narodilo pre ľudí vzdialených od Boha. Vtedy sa ukázal jeho špecifický cieľ.
My musíme zaplatiť za zrútenie tohto múru, tejto opony. A chceme platiť na splátky. Každý z nás, kto zomrie, kto bude musieť trpieť, bude splátkou za zbúranie tohto múru.
Potom sme sa vrátili do Ríma na Via Capocci, kde bolo mužské centrum fokolarínov. Tam sa Chiara stretávala s Focom a s Chiarettom (Foco – Boží služobník Igino Giordani, prvý ženatý fokolarín; Chiaretto – Pasquale Foresi, prvý fokolarín vysvätený na kňaza. Chiara obidvoch považuje za spoluzakladateľov Hnutia fokoláre.) a prizvala aj P. Paola. Dala mu meno Padre Maria, pretože povedala, že Mária rozdrví hlavu tomuto diablovi, tomuto nepriateľovi… komunizmu. Keď sa Chiara stretávala s Focom, Chiarettom a P. Mariom, mala veľa svetla… Cítila, že je plná, že má v sebe všetko. Padre Maria teda nadobudol túto úlohu, bol tu skutočný Boží zámer s ním.
Bol vtedy stále s nami vo fokoláre, žil s nami, a mnohí kňazi, ktorí utiekli spoza železnej opony, prichádzali do fokoláre, jedli s nami, žili s nami. On ich tam priviedol a všetkým odovzdával tohto nového ducha. Hovoril, že to je duch, ktorý môže zrúcať železnú oponu a poraziť tohto nepriateľa, ktorým bol komunizmus. Tak sa narodil špecifický cieľ hnutia.
Potom v tajnosti hovoril so svojím generálnym predstaveným P. Janssenom a o všetkom mu porozprával. Niečo ho ťažilo – čo na to povie Cirkev, prijme to? Keď hovoril s generálnym predstaveným, ten navrhol požiadať o stretnutie s pápežom Piom XII. Pius XII. udelil audienciu P. Mariovi, ktorý mu oznámil, že bol vysvätený ako tajný biskup a ďalší taký je „v zálohe“. Pýtal sa, čo si o tom myslí pápež. Pápež na to povedal: „O, felix culpa“ – Šťastná vina.(Biskupskú vysviacku P. Pavla Máriu Hnilicu oficiálne zverejnil Boží služobník pápež Pavol VI. 13. mája 1964.)
Bol vtedy stále s nami vo fokoláre, žil s nami, a mnohí kňazi, ktorí utiekli spoza železnej opony, prichádzali do fokoláre, jedli s nami, žili s nami. On ich tam priviedol a všetkým odovzdával tohto nového ducha. Hovoril, že to je duch, ktorý môže zrúcať železnú oponu
Teraz však bolo potrebné informovať biskupa, ktorého vysvätil P. Maria, že pápež súhlasí. Bolo to nutné aj preto, aby sa upokojil, lebo jezuiti majú osobitný sľub poslušnosti pápežovi a chceli byť pokojní a mať istotu, že to, čo robia, je v Božích plánoch a je to Božia vôľa. Ako to urobiť? P. Maria sa pokúsil do tejto záležitosti zaangažovať iného jezuitu, tiež utečenca z Československa, ale tento pokus zlyhal.
Bol z toho zúfalý a obrátil sa na Chiaru o pomoc. Chiara zavolala Cengiu (Guido Mirti, jeden z prvých fokolarínov) a povedala mu: Cengia, daj sa na cestu, snaž sa byť opatrný, vyhľadaj toho tajného biskupa a povedz mu túto vec. A tu sa začína ďalší zaujímavý príbeh.
Danú epochu a začiatok svojho zvláštneho dobrodružstva približuje Cengia takto: „V roku 1955 pápež Pius XII. prostredníctvom generálneho predstaveného jezuitov (otca Janssena) požiadal Chiaru a dona Foresiho, či by nebolo možné poslať niektorého fokolarína s určitými informáciami za železnú oponu. V danom čase sa snažili o vyjasnenie situácie okolo takzvanej umlčanej Cirkvi. Boli to zložité časy. V tomto období boli obchodné kontakty jediným spôsobom, ako sa dalo dostať do východoeurópskych krajín. Situácia Cirkvi v Československu bola dramatická: bolo to svedectvo živých mučeníkov, ktoré ma dojíma už len pri pomyslení na nich… Stretol som sa s niekoľkými z nich…. Unavené tváre, obnosený odev, ale žiariace oči prezrádzali nezlomnú vieru v evanjelium. Pýtal som sa sám seba: ‚Čo by som ešte mohol urobiť pre túto trpiacu Cirkev?‘ A hlavou mi prebleskla myšlienka, skoro modlitba: zaplatiť aj sám osobne niečo za týchto ľudí dohnaných k ponižujúcim, ťažkým a núteným prácam, považovaných ani nie za človeka. Nakoniec som sa po viacerých pokusoch dostal do Prahy…“
Komunistický režim v päťdesiatych rokoch obchodoval s kapitalistickým Západom, a preto aktivity Guida Mirtiho boli kryté jeho obchodnou činnosťou. Spolu s ďalšími členmi Hnutia fokoláre založili zahranično-obchodnú spoločnosť s názvom OIE (Orient Import Export).
Cengiova činnosť spočívala v tom, že tajne udržiaval vzťahy predovšetkým so slovenskými jezuitmi a doručoval im informácie z Ríma. Od leta 1955 do septembra 1962 pri príležitosti svojich obchodných ciest do Československa odovzdával tajným biskupom Katolíckej cirkvi inštrukcie o tom, ako majú v prostredí neslobody postupovať, a od nich získané informácie o politickej a ekonomickej situácii tajne odovzdával ďalej. Na papieri bol obchodníkom, ale v skutočnosti bol neoficiálnou spojkou medzi Československom a Vatikánom.
Komunistický režim v päťdesiatych rokoch obchodoval s kapitalistickým Západom, a preto aktivity Guida Mirtiho boli kryté jeho obchodnou činnosťou. Spolu s ďalšími členmi Hnutia fokoláre založili zahranično-obchodnú spoločnosť s názvom OIE (Orient Import Export).
V rokoch 1956 až 1960 OIE dosahuje svoj najväčší rozmach, nadväzuje mnohé vzťahy s partnermi v krajinách za železnou oponou. To umožňovalo Cengiovi každé tri mesiace zamieriť do jednej z nich a uzatvoriť výhodný obchod. Okrem Československa to bolo aj Poľsko, Maďarsko alebo Rumunsko. V tom čase bola spoločnosť OIE v týchto krajinách považovaná za veľmi dôležitého zahranično-obchodného partnera.
Pred jednou Cengiovou cestou do Československa v júli 1960 ho Pavol Hnilica požiadal, aby tam prostredníctvom jeho brata Jozefa nadviazal kontakt s jezuitom Petrom Dubovským, ďalším tajne vysväteným biskupom, ktorý pôsobil na Slovensku. Snahou Vatikánu bolo vytvoriť alternatívnu cirkevnú hierarchiu. Vždy po príchode do Ríma Cengia informoval Hnilicu o stretnutiach, ktoré prebehli.
Pred každou svojou cestou na Východ oznamoval fokolarínom, ktorí s ním spolupracovali, dátum svojho návratu. V čase jeho neprítomnosti bolo totiž náročné zostať s ním v kontakte, pretože telefonovať do východoeurópskych krajín nebolo vôbec jednoduché, lebo cez telefón mohlo ujsť nejaké slovíčko, ktoré by mohlo všetko ohroziť.
A potom prišla osudná udalosť z januára 1963. Cengia na ňu spomína takto: „Bola sobota, asi 19. januára, nepamätám si presný dátum, keď som šiel navštíviť ďalšieho biskupa. Cirkev v tom čase už toho veľa tajne podnikala. Ako som šiel k biskupovmu panelákovému bytu, stretol som domovníčku. Bola veľmi vážna, zľakla sa, keď ma zbadala. ‚Peter tu nie je?‘ Ona mi povedala: ‚Nie.‘ Pochopil som, že bol zatknutý. Musel som okamžite odísť, tak rýchlo, ako to len bolo možné.“
Cengia bol obvinený z medzinárodnej špionáže a z prípravy štátneho prevratu. Keďže bol cudzincom, hrozilo mu reálne nebezpečenstvo trestu smrti
V ten istý deň asi o pol šiestej večer bol zatknutý aj Cengia a odvezený do väznice v Ruzyni. Keď sa v stanovený deň nevrátil do Ríma, fokolaríni mali dôvodné podozrenie, že sa s ním niečo stalo, ale nevedeli, v ktorej krajine sa práve nachádza. Informovali o svojej obave Chiaru. Vtedy bol poslancom v parlamente aj istý Roselli, ktorého Chiara poznala osobne, priateľ vedúceho talianskych komunistických poslancov. Keď o Cengiovi už dlhšie neboli žiadne správy, vypravila sa za Rosellim a poprosila ho, či by vedel pre neho vybaviť oslobodenie.
Cengia bol obvinený z medzinárodnej špionáže a z prípravy štátneho prevratu. Keďže bol cudzincom, hrozilo mu reálne nebezpečenstvo trestu smrti, pretože z pohľadu komunistickej politiky organizoval špionáž proti štátu, a za to mohol byť odsúdený aj na smrť alebo prinajmenšom na dlhé roky väzenia.
Nakoniec na základe intervencie talianskych komunistických poslancov – Taliansko bolo vtedy pred voľbami a prípad uväznenia ich občana v komunistickej krajine z politických dôvodov by mohol komunistov poškodiť – bol Cengia po štyroch mesiacoch vo väzbe prepustený a deportovaný z Československa so zákazom návratu.
Na svoje pražské väzenie spomína: „Celé to obdobie, čo som tam bol, som prežíval ako duchovné cvičenia. (…) Pravda je taká, že za ten čas mi dal Ježiš zakúsiť, že kríž nie je niečo, čoho sa treba zbaviť, pred čím treba zutekať. Kríž je sám Ježiš! Ježiš sa nechal doslova pribiť na kríž! A táto láska k Ježišovi Opustenému ti ostane v srdci, aj keď si možno musel prejsť týmto utrpením. (…) Pretože Ježiš nám chce dať pocítiť obrovskú lásku, ktorú má Boh pre nás!“
A táto Ježišova láska prechádzajúca často cez kríž sa stala neodmysliteľnou súčasťou celého ďalšieho vývoja Hnutia fokoláre v našej krajine. Padre Maria (biskup Pavol Hnilica) aj Cengia (fokolarín Guido Mirti) boli jeho predznamenaním aj ozajstnými „splátkami“ za neskôr získanú slobodu.
Prvá časť nasledujúceho textu vychádza z príhovoru, ktorý mal 25. 10. 2006 prvý fokolarín Marco Tecilla (1926 – 2017) na celosvetovom stretnutí delegátov Hnutia fokoláre v Rocca di Papa (Taliansko).
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.