Päťdesiate výročie príchodu Hnutia fokoláre do našich krajín
Hnutie fokoláre vzniklo v roku 1943 v severotalianskom Tridente. Vďaka silnému charizmatickému náboju sa začalo rýchlo šíriť medzi ľuďmi rôznych stavov a povolaní. Po skončení druhej svetovej vojny čoskoro prekročilo hranice Talianska.
V roku 1954 sa Chiara Lubichová stretáva so slovenským tajne vysväteným biskupom Pavlom Hnilicom, ktorý krátko predtým emigroval z Československa. Ten ju informuje o bolestnej situácii Cirkvi za železnou oponou a vzbudzuje v nej túžbu, aby spiritualita jednoty prenikla práve sem.
V roku 1954 sa Chiara Lubichová stretáva so slovenským tajne vysväteným biskupom Pavlom Hnilicom, ktorý krátko predtým emigroval z Československa.
Možnosť preniknúť za železnú oponu sa ukázala ako reálna až vtedy, keď východonemeckí biskupi Otto Spülbeck a Alfred Bengsch požiadali Chiaru Lubichovú o pomoc, pretože v tamojších katolíckych nemocniciach bol nedostatok lekárov kvôli ich emigrácii na Západ. Prvé mužské a ženské fokoláre bolo otvorené v Lipsku v roku 1961, prípadne 1962.
Čoskoro nato začalo hnutie v NDR zapúšťať korene medzi laikmi i medzi kňazmi a takisto dochádzalo k prvým kontaktom s ostatnými krajinami východného bloku. V rokoch 1964 a 1965 východonemecký kňaz Peter Wiederhold podnikol dve cesty do Vysokých Tatier s cieľom skontaktovať sa s mladými veriacimi horolezcami, aby im priniesol túto novú spiritualitu. Vo februári 1965 v Tatrách tragicky zahynul. Bol prvým z tých kňazov i laikov, ktorí za cenu obrovského osobného nasadenia počas mnohých rokov prispievali k jej rozšíreniu.
Prvé mužské a ženské fokoláre bolo otvorené v Lipsku v roku 1961, prípadne 1962.
V situácii politického uvoľňovania a dočasného poklesu náboženského útlaku v ČSSR sa mohlo v lete 1968 uskutočniť prvé mariapoli. Konalo sa vo Vysokých Tatrách za účasti Natálie Dallapiccolovej, niekoľkých ďalších fokolarínov z NDR a malej skupiny Čechov a Slovákov, ktorí sa s hnutím zoznámili buď v NDR, alebo inými cestami (napríklad cez Rakúsko). Od tohto roku sa mariapoli konali na našom území prakticky každý rok a začalo dochádzať k postupnému a trvalému nárastu počtu ľudí, ktorí prijali spiritualitu jednoty za svoju. Rok 1968 považovaný za začiatok Hnutia fokoláre u nás.
V roku 1969 prišla do Československa ako študentka slovenčiny talianska fokolarínka Mária Tereza Cifaldiová a v Bratislave vzniklo prvé ženské fokoláre, zložené z českých a slovenských členiek. Prvé mužské fokoláre bolo založené o niekoľko rokov neskôr rovnako v Bratislave.
Po celej krajine sa začína od začiatku sedemdesiatych rokov na rôznych miestach organizovať život navzájom prepojených skupín rodín a mládeže. Putom medzi nimi bolo najmä Slovo života, čiže komentár vydávaný na každý mesiac k jednej vete z Písma. Slúžilo ako impulz k uvádzaniu evanjelia do každodenného života.
Rok 1968 považovaný za začiatok Hnutia fokoláre u nás.
Prirodzenou a všeobecne uznávanou vedúcou osobnosťou Máriinho diela, čo je ekvivalentný názov Hnutia fokoláre, bol v tom čase P. Karel Pilík, farár v Prahe-Karlíne, hoci v českých krajinách ešte neexistovalo laické fokoláre. Zároveň pokračovali a stále sa prehlbovali kontakty s fokolarínmi z NDR, ktorí pozývali na pravidelnú formáciu našich členov hnutia a tiež častejšie prichádzali do našich krajín.
V osemdesiatych rokoch sa hnutie v Československu rozrástlo do tzv. vetiev, z ktorých každá pokrývala určitý segment cirkevnej a občianskej spoločnosti v snahe prinášať a žiť tam ducha hnutia: deti a mládež, rodiny, svet práce, farnosti atď. V roku 1980 bolo v Prahe založené mužské fokoláre a v roku 1984 aj ženské.
Život hnutia sa nevyhol záujmu Štátnej bezpečnosti. Niektorí členovia boli predvolávaní na výsluchy, ktorých cieľom bolo odhaliť štruktúru hnutia a jeho vodcovské osobnosti, aby sa proti nim mohlo v prípade potreby zasiahnuť.
Skutočnosť, že po celý čas vládnutia komunistického režimu sa nepodarilo Hnutie fokoláre izolovať od univerzálnej Cirkvi, sa ukázala ako dôležitá po páde totality
V rokoch 1984 – 1989 sa každoročne konali československé mariapoli v NDR (Berlín, Erfurt, Görlitz), na ktorých sa v dvoch turnusoch zúčastnilo niekoľko stoviek ľudí.
Skutočnosť, že po celý čas vládnutia komunistického režimu sa nepodarilo Hnutie fokoláre izolovať od univerzálnej Cirkvi, sa ukázala ako dôležitá po páde totality, pretože sa medzi jeho členmi ľahšie našli osoby pripravené prevziať v Cirkvi zodpovednosť.
Zdroj: Tlačová správa Hnutia fokoláre v ČR (redakčne upravené)
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.