Návrat do normálu

Uplynulý týždeň sa pápež František prostredníctvom telemostu prihovoril hlavám štátov na 75. zasadnutí Valného zhromaždenia OSN. Netradične v španielčine sa venoval dosahom koronakrízy a jej efektu na krízu sociálnu či životného prostredia. Na záver svojho prejavu vyjadril silné posolstvo: „Z krízy nevyjdeme von rovnakí: buď z nej vyjdeme lepší, alebo horší. Preto v tomto kritickom priesečníku je našou povinnosťou premyslieť si budúcnosť nášho spoločného domu a nášho spoločného plánu.“

Istotne si spomínate na správy, že počas jari tohto roka sa stav našej klímy značne zlepšil. Menej pohybu dopravnými prostriedkami znížil emisie a nechal našu planétu „zhlboka sa nadýchnuť“. Nebolo však prekvapením, že s letným návratom do „normálu“ sa aj čísla vypusteného CO₂ vrátili podobne do normálu.

Pozrime sa tiež na efekt pandémie na ľudské správanie. Napriek fyzickej vzdialenosti zapríčinenej karanténou sme zakúšali pocit akejsi väčšej blízkosti. Uvedomili sme si, že všetci sa delíme o ten istý osud v tejto situácii, máme strach o život aj nádej na lepšie zajtrajšky. Množstvo ľudí sa vyjadrilo, že mali konečne čas upratať si svoje osobné veci, zamyslieť sa nad svojím životom, stráviť kvalitný čas so svojou rodinou – veci, ktoré v bežnom ruchu opomíname, hoci ich každý pomenuje ako najdôležitejšie vôbec.

Miera solidarity rástla a my ľudia sme sa čo najviac snažili podať si pomocnú ruku a byť si blízki. Ako ste sa cítili, keď ste v autobuse, kostole či obchode videli všetkých so zahalenou polovicou tváre? Na prvý pohľad to vyzeralo ako zlý sen alebo veľmi nepodarené zábery zo zombie filmov. Teraz je to naša každodenná realita, nad ktorou sa (možno radšej) už ani nepozastavujeme. K triu „mobil, kľúče, peňaženka“ si pri odchode z domu musíme zavše pribrať aj rúško.

S týmto návykom na nový normál sa však duch solidarity vytratil. Viac ako držať spolu sme sa rozhodli hrať sa na svojom piesočku. Ono, epidemiologicky by to bolo len dobré, ak by sme skutočne ostali len na svojom piesočku, avšak skôr je to tak, že spochybňovať a hľadať vinníka je novým národným športom. Ak aktuálne známy herec napíše na facebook, že je pozitívny, lieči sa so serióznymi symptómami a dovolí si ľudí vyzvať, aby nezľahčovali situáciu, v komentároch sa mu dostane odpovedí, kto ho za to platí.

Stojí za povšimnutie: tak ako sa klimatická situácia vďaka pandémii zlepšila, tak rýchlo sa vrátila späť do zabehnutých koľají – do zlých koľají ničenia nášho spoločného domu. A tak ako sa vďaka prvej vlne zlepšili medziľudské vzťahy a vzájomnosť, tak sa v druhej vlne na toto všetko, na všetko podstatné, zabúda.

Vysvetlení to môže mať viacero. Môžeme už byť jednoducho unavení z celej situácie neistoty. Možno nám už chýba normál, v ktorom nás nič neovládateľné neohrozuje. Ak však toto má byť návratom do normálu, ktorý sme si mnohí tak úpenlivo želali, stojí rozhodne za zamyslenie, či radšej neostať ešte nejaký ten čas v kríze.

Z krízy nevyjdeme von rovnakí: buď z nej vyjdeme lepší, alebo horší. Zamysleli sme sa vlastne pri kontrolovaní každodenných čísel prírastkov a správ z celého sveta nad tým, akí chceme vyjsť z tejto krízy?

Nie je to len taká nejaká otázka – je to otázka nevyhnutná. Eric Berne vo svojej kultovej knihe Ako sa ľudia hrajú opisuje, že hlad po štruktúre má pre život existenčný zmysel. Chceme vedieť, čo si o nás ľudia myslia, či nás rešpektujú, ako k nám pristupujú – a ako k nim máme pristupovať my. Naše sociálne interakcie sú často len hraním vzájomnej hry o to, kto si uzurpuje pravdu na svoju stranu. Vopred jasné je, že takýto prístup nikam nevedie.

Návrat k normálu nie je teda ničím iným ako hladom po štruktúre. Čo by mala táto štruktúra odzrkadľovať? Samozrejme, môžeme zostať aj pri večnej nedôvere v kohokoľvek a detinských frázach typu ja som ti to hovoril. Je tu však aj druhá možnosť. Naše dospelé ja má kapacitu pochopiť, že rôznosť nie je ohrozením, ale darom, že snaha počúvať nie je prežitkom a že vzájomné prijatie je prostriedkom, ako si zachovať náš spoločný dom, našu Zem. Ako uzatvára aj pápež František vo svojom príhovore: „Kríza životného prostredia je nerozlučne spätá so sociálnou krízou. Starostlivosť o životné prostredie si zároveň vyžaduje prístup pre boj s chudobou a vylučovaním osôb.“

Aj tu na portáli nm.sk sú desiatky článkov o tom, že kroky k dialógu sú možné – od činov veľkých politikov až po kroky ľudí okolo nás. Heslo, ktoré nám môže pomôcť v kritických chvíľach, by mohlo znieť: Starám sa o druhého, alebo do druhého? Odzrkadľuje tiež finálny cieľ, kam máme smerovať – k láske, nie k poučovaniu.