Prezidentské voľby v Bielorusku sa skončili vyhlásením volebnej komisie, že prezident Lukašenko, vládnuci od roku 1994, bol znovu zvolený a získal 80 percent hlasov. Opozícia oficiálne výsledky popiera a viní Lukašenka z falšovania výsledkov. Polícia odpovedá na protesty demonštrantov proti falšovaniu násilím a zatkla stovky ľudí. Zo zahraničia sa ozývajú kritické hlasy, demonštrantov sa zastal aj Ivan Korčok. Protikandidátka Svetlana Cichanovskaja Bielorusko opustila a našla útočisko v Litve.
Pri pohľade na bývalé štáty Sovietskeho zväzu len málokde vidieť fungujúce demokracie a Bielorusko, žiaľ, medzi ne nepatrí. Tamojší prezident Aleksandr Lukašenko vládne od roku 1994 a napriek tomu, že 30. augusta oslávi svoje 66. narodeniny, na dôchodok sa rozhodne nepoberá. Priam naopak, v nedeľňajších voľbách sa opäť nechal vo funkcii „potvrdiť“ s výsledkom 80 percent.
Saša – 3 percentá
Lukašenkov výsledok nie je prekvapením. Nie však preto, že by skutočne získal osemdesiat percent hlasov, ale preto, že v notoricky falšovaných bieloruských voľbách sa Lukašenkove výsledky vždy pohybujú v rozmedzí 75 až 85 percent. Dlho to neznamenalo nutne, že väčšina hlasovala proti Lukašenkovi – ale výsledky boli trochu krajšie než v skutočnosti, predsa len zisk 80 percent vyzerá lepšie než realistickejších 55.
Dnes však ani tých 55 nemusí byť pravda. Podľa nezávislých prieskumov vyhrala Lukašenkova konkurentka Svetlana Cichanovskaja. Aj keď sú možnosti vykonávať prieskumy verejnej mienky v Bielorusku obmedzené, online-prieskumy ukázali, že Lukašenkova popularita je taká nízka ako nikdy predtým. V jednom prieskume len 3 percentá respondentov povedalo, že by hlasovali za Lukašenka. Opozícia sa prieskumu rýchlo chytila a Alexandra Lukašenka nazvala „trojpercentným Sašom“.
Lukašenko však nie je nevinnou obeťou premenlivej verejnej mienky. Opozícia proti jeho vláde v Bielorusku rástla už dlhšie, nepomáhali ani tvrdé represie. V posledných mesiacoch režim sklamal svojou odpoveďou na koronavírus, krajina zaznamenala vyše 500 obetí, no štatistiky sú asi také dôveryhodné ako bieloruské výsledky volieb. Bielorusi žijúci v zahraničí hovoria o stovkách prípadov, ktoré sú však oficiálne zaznamenávané ako „zápal pľúc“. K tomu, čo tieto ochorenia (v letných mesiacoch!) spôsobuje, však úrady mlčia.
Lukašenko koronavírus označil za „psychózu“ a vyzval ľudí, aby proti nemu bojovali vodkou a hokejom. Protipandemické opatrenia odmieta, zatiaľ čo vyhlásil, že „97 percent našej populácie znáša infekciu bez príznakov“.
Jediný kohút na smetisku
Podľa niektorých pozorovateľov Lukašenko prekročil hranicu medzi autoritárskym vládcom, ktorý síce nemá rešpekt pred demokratickými princípmi, ale má istú podporu v obyvateľstve, a diktátorom, ktorého volebné výsledky nijakým spôsobom nereprezentujú skutočnú vôľu občanov a ktorý sa spolieha na ozbrojené zložky.
V každom prípade však Lukašenko svojim občanom veľmi neveril. Sám si bol príliš dobre vedomý svojej klesajúcej popularity. Nepomohol mu ani pokus profilovať sa ako garant bieloruskej nezávislosti.
Opozícia, ktorá sa poučila z neúspechov posledných desaťročí, do poľa postavila hneď niekoľko kandidátov. Kalkul bol, že aj pri masívnych represáliách a zatýkaní oponentov by aspoň jeden z nich mohol zostať na slobode a zúčastniť sa na voľbách.
Ak opozícia očakávala, že Lukašenko nič nenechá na náhodu a pokúsi sa zaistiť si víťazstvo nekalými spôsobmi, nemýlila sa. Proti Lukašenkovi sa nepostavili len veteráni opozície, ale aj časť establišmentu. Medzi kandidátmi bol aj dlhoročný diplomat Velerij Cepkalo a bankár Viktar Babaryka. Babarykova kandidatúra skončila jeho zatknutím po vykonštruovaných obvineniach, Cepkalo ušiel do Ruska po tom, čo jeho kandidatúra bola zakázaná, a začal sa obávať Babarykovho osudu. Jeho manželka hovorila o anonymných vyhrážkach, že im vezmú deti.
Vo väzení skončil aj po Babarykovi najpopulárnejší kandidát – dlhoročný opozičný aktivista Sergej Cichanovskyj. Po jeho zatknutí režimom kampaň prevzala jeho manželka Svetlana Cichanovskaja.
Ženy proti Lukašenkovi
Ak sa aj Lukašenko pri prenasledovaní politických oponentov ukázal priam paranoidný a už pred voľbami dal zatknúť stovky kritikov, predsa len nepovažoval ženu za vážneho protivníka. Cichanovskaja zostala na slobode – a podľa odhadov pozorovateľov vyhrala sedemdesiat percent hlasov.
Lukašenko na jej kandidatúru odpovedal, že patrí do kuchyne a že žena sa na prezidentský úrad nehodí. Podľa Amnesty International sa bieloruské silové zložky opakovane vyhrážali ženám aktívnym v opozícii znásilnením alebo odobraním detí.
V Minsku, ale aj v iných mestách sa pozorovateľom ukázal nevídaný pohľad – tisíce euforických voličov sa hrnuli k urnám v presvedčení, že dokážu zmeniť osud svojej krajiny. O to väčšie bolo ich rozhorčenie, keď režim zverejnil „oficiálne“ výsledky – podľa nich Cichanovskaja nedostala ani desať percent hlasov. Tisícky voličov vyšli do ulíc, polícia proti nim nasadila slzný plyn, strieľala gumenými nábojmi a bila ich obuškami. Zatknutých bolo asi tritisíc ľudí, no protesty pokračujú. Demonštranti nesú bielo-červeno-biele zástavy prvej Bieloruskej republiky, ktoré používalo Bielorusko pred dobytím Červenou armádou a neskôr aj v prvých rokoch nezávislosti v deväťdesiatych rokoch, než sa k moci dostal bývalý komunistický funkcionár Lukašenko.
Podľa dostupných informácií Lukašenko opustil krajinu, zatiaľ čo Minsk obkľúčila armáda.
Proti útokom na demonštrantov sa postavila prezidentka Európskej komisie Ursula von der Leyen, predseda Rady Európy Charles Michel aj nemecký minister zahraničných vecí Heiko Maas. Predseda delegácie Európskeho parlamentu pre vzťahy s Bieloruskom, Poliak Robert Biedroń vyzval na pozastavenie všetkých platieb pre Lukašenkov režim.
K „víťazstvu“ Lukašenkovi zablahoželal čínsky prezident Xi Jinping aj dedič azerbajdžanského „trónu“ Ilham Alijev.
Demonštrantov v Bielorusku podporil aj slovenský minister zahraničných vecí Ivan Korčok. Vo svojom vyhlásení povedal: „Zásahy vládnuceho režimu v Bielorusku voči politickým oponentom a občanom slobodne vyjadrujúcim svoj názor sú neprijateľné. Vyzývame prezidenta Alexandra Lukašenka na dodržiavanie základných princípov demokracie a slobody slova. Za prejav názoru nemôže byť nikto prenasledovaný.“
Cichanovskaja, ktorá sa po stretnutí s úradmi rozhodla opustiť Bielorusko, sa momentálne nachádza v susednej Litve. Jej voliči vinia silové zložky z nátlaku. Litva, s ktorou má Bielorusko vyše 500 rokov spoločnej histórie, je už dlhšie útočiskom bieloruskej opozície. Vo Vilniuse sa nachádza aj bieloruská Európska humanitná univerzita v exile.
Čo povie Kremeľ?
Politická elita v Moskve stojí pred dilemou. Na jednej strane bol Lukašenko ich dlhoročným spojencom a partnerom, na druhej strane však v posledných rokoch ukazoval snahu byť otvorený aj k západným investíciám, zatiaľ čo Moskvu vnímal ako zdroj lacného plynu a ropy. Bieloruská ekonomika desaťročia zarábala na lacných dodávkach z Východu, ktoré za veľké peniaze predávala na Západ.
Na druhej strane nič nie je zadarmo. Moskva si svojou energetickou politikou kupovala veľký vplyv a v decembri 2019 opäť zvýšila politický tlak na Minsk. Odvolávala sa na Rusko-bieloruskú úniu, na ktorej sa oba štáty dohodli už v deväťdesiatych rokoch. Vtedy v Moskve vládol Boris Jeľcin a Lukašenko sa už nazdával, že sa stane vládcom federácie od poľských hraníc až po Tichý oceán.
Lukašenko sa však od ruskej anexie Krymu začal obávať ukrajinského scenára. V školách preto posilnil výučbu bieloruského jazyka, ktorý v posledných sto rokoch výrazne trpel pre rusifikáciu spoločnosti, a odmietal pokusy Moskvy o „prehĺbenie únie“, ktorá by fakticky znamenala postupnú anexiu Bieloruska.
Lukašenko dokonca začal kupovať ropu od Američanov, aby sa do budúcnosti vyhol závislosti od Moskvy. V Amerike to bol len jednak pozitívny znak pre ropný priemysel v kríze, ale aj geopolitické víťazstvo v snahe etablovať Bielorusko ako medzník medzi Ruskom a slabšími štátmi vo východnom krídle NATO.
Vyvrcholenie neľahkého priateľstva s Moskvou prišlo niekoľko dní pred voľbami, keď na letisku v Minsku polícia zatkla 32 členov ruskej vojenskej skupiny Vagner.
Vagner je žoldnierska skupina, ktorú Kremeľ využíva tam, kde potrebuje utajiť oficiálnu prítomnosť Ruskej federácie, napríklad na Ukrajine alebo na Blízkom východe.
Aj keď (nielen ruskí) pozorovatelia upozorňovali na oficiálne ruské vysvetlenie, že žoldnieri sa nachádzali na ceste do iného štátu (špekulovalo sa o Sudáne), Lukašenko vzal ich prítomnosť osobne a obvinil ich z pokusu o prevrat.
Napriek tomu je nepravdepodobné, že by sa Kremeľ postavil na stranu prodemokratického hnutia. Aj keď bieloruská opozícia nie je principiálne protiruská a časť exilu nežije len v Londýne, vo Varšave a Vilniuse, ale aj v Moskve, pre Kremeľ by ďalší úspech protivládnych protestov v postsovietskom štáte bol katastrofou.
Pre Bielorusko bude preto prvoradým cieľom vyhnúť sa ukrajinskému scenáru. V Kyjeve sa v roku 2014 podarilo veľa, no zvrhnutie autokratického Janukovyča bolo viac, než by Kremeľ dokázal zniesť. Príliš veľké sa Moskve zdalo riziko, že by „revolúcia dôstojnosti“, ako Ukrajinci nazývajú svoju revolúciu, mohla byť príkladom pre Rusko. Ak bude chcieť bieloruská opozícia uspieť, bude musieť rýchlo ukázať, že Moskva sa nemá čoho obávať. Jej šance na úspech sú mizivé, ale zaželajme im trochu šťastia.
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.