Zložitá situácia, ktorá už niekoľko mesiacov trápila Libanončanov, ako to už obyčajne v týchto sužovaných krajinách býva, vyústila do hrozivej explózie, ktorá v hlavnom meste Bejrút v utorok zapríčinila stovky mŕtvych a štyritisíc zranených.
Už dlhší čas sa očakával kolaps spoločnosti na pokraji zúfalstva, no kto by si bol pomyslel, že nadobudne desivú podobu hríbového oblaku, ktorý sa dvíhal nad prístavom hlavného mesta. Už niekoľko rokov počuť z úst Akrama Nehmeho slová o „teórii kolapsu“: znamená to, že Libanon by pravidelne potreboval skolabovať, aby mohol opäť naštartovať. Nehme je môj dobrý priateľ a sociálny pracovník. Čo to znamená? Celé mesiace už pripravuje potravinové balíčky pre rodiny spomedzi „nových chudobných“ zo starej strednej triedy, ktorí sa pre ekonomickú krízu ocitli v núdzi (kurz sa za niekoľko mesiacov prepadol z 1500 na 10 000 libanonských libier za dolár). Sám si však nepredstavoval, že jeho spolupracovníkov a manželku priamo zasiahne takýto druh „kolapsu“ a po výbuchu zostanú zranení. Podobní sú im stovky, ba tisíce Libanončanov bezmocných voči zložitej politickej situácii v krajine. Tí teraz pripomínajú „kolaps“, po ktorom by mal prísť nový začiatok.
Azda ten moment nastal. Oficiálne hlasy sa k verejnej mienke už snažia pridať hodnovernú verziu o utorkovej explózii. Pripisujú ju k celému radu sprievodných príčin, ktoré sa spájajú s uskladnením dusičnanu amónneho, materiálu, ktorý sa zvyčajne používa na výrobu výbušnín, ako aj hnojív. Bejrútu však nikto neverí. A možno budú potrebné desaťročia, aby sa objasnila hlavná príčina výbuchu, ku ktorému došlo v kritickom okamihu pre libanonskú spoločnosť.
Degradácia politického života totiž dosiahla svoj vrchol pri prepuknutí protestov, revolúcie na námestí. Od 17. októbra 2019 vyhnala do ulíc polovicu krajiny, aby sa postavila korupcii a nefungujúcej vláde a bojovala za občiansky života pravú slobodu.
možno budú potrebné desaťročia, aby sa objasnila hlavná príčina výbuchu, ku ktorému došlo v kritickom okamihu pre libanonskú spoločnosť.
Politika zareagovala výmenou vlády, na čele ktorej stál známy Diab. Javila sa skostnatená, akoby ju brzdili zákazy nastavené systémom „sektárskej demokracie“, ktorá sa zredukovala na obyčajné rozdeľovanie koláča. K tomu všetkému sa ešte pridala zdravotnícka kríza spôsobená koronavírusom, ktorá práve v tomto období naberá na sile. A na pozadí sa odvíja nikdy nevyriešený konflikt medzi silami napojenými na Izrael a opozičnými aktérmi prepojenými s Iránom.
Nemožno povedať, že by išlo o vojnu medzi šiítmi a sunnitmi, hoci sa môže zdať, že podobné prvky skôr posilňujú takéto tvrdenie. Toto medzinárodné napätie už pred rokmi v regióne (Irak, Sýria, Líbya, Jemena, samozrejme, Libanon) vyvolalo z veľkej časti tretiu svetovú vojnu odohrávajúcu sa po častiach. Všetci významní medzinárodní aktéri(azda okrem Indie) sú v tejto oblasti prítomní aspoň preto, aby obchodovali s naftou a plynom, a dokonca podľa všetkého aj so zbraňami.
Nepokoje v regióne sa natoľko vystupňovali, že vyvrcholenie, akási forma explózie, sa už dalo očakávať. Istotne si však nikto nepredstavoval, že sa to udeje v prístave Bejrútu a v takej ničivej podobe. Nehovorí sa ešte výslovne o terorizme, no všetky politické osobnosti, ktoré otvoria ústa, majú túto ideu veľmi prítomnú (hoci doteraz iba Donald Trump hovoril o atentáte),a pritom sa pokladá za samozrejmé, že udalosti v Bejrúte možno tak či onak v každom prípade spájať s napätím v celej oblasti. Kto by podnikol niečo konkrétne?
Nič nie je jasné spoločnosti, ktorá pripomína skôr strašidelný prízrak. Všetko je zahmlené uprostred nejasných aktivít a zásahov tajných služieb prostredníctvom výdobytkov elektronickej a digitálnej vojny, politických ťahov a nekalých obchodov, ku ktorým v krajine cédrov dochádza každý deň.
Európa, ak by chcela, by mohla byť pri tejto iniciatíve skutočným hnacím motorom. Má však na to politickú vôľu?
Azda budú potrebné celé desaťročia, aby sa odhalilo toto tajomstvo, tak ako muselo prejsť pätnásť rokov, aby sme pochopili, čo sa stalo pri atentáte na bývalého premiéra Rafíka Harírího, ktorého zavraždili v roku 2005. Verdikt v kauze jeho vraždy mal byť zhodou okolností vynesený práve v týchto dňoch v Haagu.
Libanončania sú úžasný národ, obdarovaní nezvyčajnými danosťami: pružnosťou, ochotou pomáhať, kreatívnosťou. Keby bol tento ľud slobodný od cudzích síl, ktoré podmieňujú politický, ekonomický a sociálny život v krajine, v priebehu dvoch či troch rokov by mohol opäť sám ochraňovať „Švajčiarsko Stredného východu“, ako sa Libanonu pred občianskou vojnou zvyklo hovoriť.
Libanončania sú v skutočnosti rozdelení, no zároveň zjednotení v osemnástich uznaných konfesionálnych komunitách, pre ktoré je špecifické, že sa nikdy nedokážu stať väčšinou. A tak sú „odkázané“ na spolužitie. Či však týchto osemnásť entít dokáže medzi sebou vychádzať, závisí od toho, nakoľko im bude ponechaná sloboda myslieť a konať.
Čo môže urobiť medzinárodné spoločenstvo? Práve Libanon je opäť dejiskom jednej z najviac chvályhodných mierových iniciatív, UNIFIL, ktoré rozbehlo OSN. Od roku 2006 garantuje bezpečnosť na libanonsko-izraelskej hranici práve tým, že medzi militantmi Hizballáhu a vojakmi Dávidovej hviezdy robí funkciu nárazovej zóny.
Prečo potom nezvýšiť kompetencie tejto sily a nerozšíriť ochranu na celú krajinu, čím by sa zároveň na medzinárodnej úrovni zaistilo Ústavodarné zhromaždenie, ktoré by mohlo nanovo prehodnotiť práva krajiny a dohodu z Taif (National Reconciliation Accord), aby sa „sektárska demokracia“ zmenila na libanonskú v rámci systému, ktorý by bol vo väčšom súzvuku so súčasným občianskym a sociálnym životom?
Príležitosť nechýba, napätie je také veľké, že sami hlavní aktéri na bojisku, počnúc práve Izraelom a Iránom, by mohli mať záujem, aby pomohli zložitú libanonskú situáciu nastaviť nanovo a pozitívne. Európa, ak by chcela, by mohla byť pri tejto iniciatíve skutočným hnacím motorom. Má však na to politickú vôľu? Má silu povedať: Všetci sme Libanončania?
Uverejnené v Avvenire
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.