Jedenásteho júla 1995 srbské jednotky dobyli Bezpečnú zónu OSN vo východobosnianskej Srebrenici. Nasledujúci masaker vyše 8000 Bosniakov bol najväčším zločinom v Európe od konca druhej svetovej vojny a dodnes otravuje vzťahy medzi etnickými skupinami v Bosne.Tohtoročný pochod za mier bude v dôsledku koronavírusu prebiehať v menšom rámci, než bolo plánované.
Rok 1989 nám ostal v pamäti ako rok, ktorý nám priniesol slobodu a demokraciu. Pre Juhosláviu však rok 1989 znamenal niečo iné – začiatok rozpadu a nárast nacionalizmu, ktorý nakoniec viedol do vojny a smrti tisícov ľudí.
Juhoslávia bola krízovým štátom už od svojho začiatku. Keďže sa Slovinci a Chorváti cítili ohrození talianskou expanziou zo západu, na konci prvej svetovej vojny sa rozhodli obrátiť na Belehrad. Pre Srbov vytvorenie spoločného štátu znamenalo konečné naplnenie dlho vysnívaného cieľa – zjednotenie všetkých Srbov v jednom štáte. Talianske snahy anektovať čo najväčšiu časť Dalmácie však nenechávali veľa času na rokovania, a tak sa Záhrebu a Ľubľane nepodarilo získať nejaké garancie vzhľadom na svoju pozíciu v novom štáte.
Nový štát stál pred výzvou, ako integrovať rôzne etnické skupiny – a rýchlo zlyhal. Menová reforma bola vykonaná na úkor obyvateľstva z bývalej Habsburskej monarchie, ktoré stratilo veľkú časť svojho majetku, a centralizovaná vláda v Belehrade sa rýchlo ukázala menej schopná, než bola tá vo Viedni. Chorváti sa čoraz hlasnejšie domáhali autonómie.
Eskalácia však nakoniec prišla z Belehradu. Srbsko-čiernohorský poslanec Račić v parlamente spustil streľbu po chorvátskych poslancoch, pričom zahynuli dvaja z nich, predseda Chorvátskej roľníckej strany Stjepan Radić podľahol zraneniam po atentáte.
Medzi Chorvátmi smrť ich politického lídra znamenala aj to, že veľká časť z nich zanevrela na spoluprácu s Belehradom. Fašistické hnutie Ustaša hľadalo odvetu a v spolupráci s macedónskymi separatistami spáchalo atentát na kráľa, ktorý bol na návšteve vo Francúzsku.
Najkrvavejšie roky však Juhoslávia mala ešte len pred sebou.
Nový štát stál pred výzvou, ako integrovať rôzne etnické skupiny – a rýchlo zlyhal.
Po tom, čo skupina srbských dôstojníkov v roku 1941 zvrhla vládu a vypovedala novú zmluvu s Nemeckou ríšou, Nemecko aj so spojencami Juhosláviu prepadli a medzi sebou si ju rozdelili. Na území dnešného Chorvátska a Bosny Ustaša zriadila nemecký satelitný režim. Ten spustil genocídu proti Srbom, ktorej padlo za obeť vyše 300 000 ľudí.
Na srbskej strane monarchistické hnutie „četníkov“ prenasledovalo ostatné etnické menšiny – Chorvátov, Bosniakov a Albáncov. Nacionalistický odboj proti okupácii bol natoľko zamestnaný etnickými čistkami nesrbského obyvateľstva, že takmer vôbec nebojoval proti okupácii a napokon ho vystriedal komunistický odboj. Od roku 1943 dokonca Londýn považoval komunistických partizánov za spoľahlivejších spojencov v boji proti fašizmu.
Po druhej svetovej vojne sa Tito inšpiroval Stalinovými metódami. Podľa sovietskeho príkladu federalizoval Juhosláviu, ktorá mala šesť republík a dve autonómne provincie. Tí, ktorí podporovali silnejšiu nacionálnu politiku, boli prenasledovaní a väznení, ak sa im vôbec podarilo prežiť čistky po konci vojny. Pozícia medzi Západom a Východom priniesla Juhoslávii dve desaťročia ekonomického rozvoja a rastúcu medzinárodnú prestíž.
S ropnou krízou v sedemdesiatych rokoch západné štáty utrpeli výrazné ekonomické škody. Pre Juhosláviu to znamenalo hneď dvojitý problém – nielen že sa výrazne zvýšili ceny ropy, ale zároveň zažila aj pokles západných investícií. V snahe kompenzovať výpadok investícií a oživiť stagnujúcu ekonomiku sa Juhoslávia začala zadlžovať. Chybné investície a veľká zadlženosť len prehĺbili krízu, v ktorej sa nachádzala. Od roku 1961 rástol dlh Juhoslávie o 17,6 percent ročne, kým sa nestal neúnosným.
Ekonomická kríza dostala už aj tak tlejúci národnostný spor na povrch.
S ropnou krízou v sedemdesiatych rokoch západné štáty utrpeli výrazné ekonomické škody.
Zatiaľ čo ekonomicky úspešnejšie republiky ako Slovinsko a Chorvátsko podporovali decentralizáciu a odmietali, čo vnímali ako „príživníctvo“ juhovýchodných republík, srbskí politici chceli obmedziť práva republík a centralizovať moc v Belehrade.
Už počas „Chorvátskej jari“ na začiatku sedemdesiatych rokov sa Chorváti domáhali nezávislosti. Nasledovala tvrdá represia a čistky chorvátskych politikov, no v roku 1974 bol uzavretý aspoň čiastočný kompromis – Chorvátsko zostalo súčasťou Juhoslávie, no podľa novej ústavy nadobudli všetky republiky právo na nezávislosť.
V Srbsku nová ústava zožala veľkú kritiku. Čoraz hlasnejšie bolo počuť hlasy domáhajúce sa zjednotenia všetkých Srbov v jednej republike a zrušenia autonómnych krajín. Politici ako Dobrica Ćosić hovorili o „genocíde“ Srbov v Kosove, zatiaľ čo srbské médiá rozdúchavali nenávisť voči Albáncom a Chorvátom. V roku 1986 Srbská akadémia vied a umenia (SANU) zverejnila memorandum odsudzujúce ústavné zriadenie Juhoslávie.
Ambiciózny politik Slobodan Milošević objavil počas svojej návštevy Kosova v roku 1987 nacionalizmus ako prostriedok na získanie podpory más a nadobudnutie moci. Srbskí nacionalisti, ktorí začali potýčky s políciou a hádzali po nej kamene, sa k nemu utiekali a sťažovali sa na policajné násilie. Svojím výrokom „nikto vás nesmie biť“ sa Milošević postavil na stranu nacionalistov a odmietol predošlú politiku, založenú na rovnoprávnosti všetkých národov Juhoslávie. Autonómia Kosova bola srbským parlamentom zrušená v roku 1989.
Srbsko nebolo jedinou republikou, kde bol nacionalizmus v móde. Sklamaní komunizmom, ľudia sa začali obzerať po alternatívnych ideológiách a pre časť z nich emocionálne mýty o svojom utláčanom národe zneli atraktívne.
V Bosne a Hercegovine bolo obyvateľstvo rozpoltené. Zatiaľ čo Bosniaci a Chorváti podporovali nezávislosť, väčšina Srbov chcela zostať súčasťou Juhoslávie. Keďže Srbi boli v menšine, rozhodli sa referendum bojkotovať.
Vidiac, že Juhoslávia sa rozpadá, režim v Belehrade sa rozhodol dobyť aspoň čo najväčšiu časť koláča. V Chorvátsku jednotky Juhoslovanskej armády rýchlo obsadili oblasti so srbským a zmiešaným obyvateľstvom, pričom paravojenské jednotky robili „etnické čistky“ na dobytom území vraždením, plienením a znásilňovaním.
Vojna v Bosne sa začala pre Srbov výhodne. Už vopred sa im podarilo zhromaždiť srbských vojakov Juhoslovanskej armády v Bosne, kde spolu s paravojenskými jednotkami, ktoré často tvorili profesionálni zločinci a dobrovoľníci zo Srbska, ovládli veľkú časť krajiny.
Sklamaní komunizmom, ľudia sa začali obzerať po alternatívnych ideológiách
Na Západe zo začiatku prevažovali sympatie voči Srbom. Bývalí spojenci zo svetových vojen boli spočiatku populárni vo Francúzsku a Veľkej Británii, zatiaľ čo v Spojených štátoch prevažoval nezáujem o udalosti v Európe.
Podľa príkladu Srbov v Chorvátsku si aj v Bosne Srbi vyhlásili svoj pseudo–štát, Republiku srbskú. Prezidentom sa stal Radovan Karadžić, ktorého otec bol v druhej svetovej vojne členom četníkov.
Srbi však svoj počiatočný kredit rýchlo stratili. Po prvých masakrách civilistov a potom ako sa verejnosť dozvedala o srbských koncentračných táboroch v Prijedore v severozápadnej Bosne, Srbi stratili väčšinu sympatizantov v zahraničí. OSN zaviedla sankcie proti Belehradu, zriadila Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu a snažila sa nájsť mierové riešenie. Predložených bolo niekoľko mierových plánov, každý však zlyhal na nesúhlase minimálne jednej zo zúčastnených strán. V tejto otázke však Srbi nie sú jediní na vine. Bosniaci podobne odmietali pre nich nevýhodné plány. Ich cieľom bolo dosiahnuť čo najcentralizovanejší štát a dlho trvalo, kým akceptovali nutnosť ponúknuť Srbom a Chorvátom viac než len symbolickú autonómiu.
Počiatočnú srbskú ofenzívu Srebrenica prežila. Srbské jednotky v roku 1992 len nakrátko ovládli mesto, kým ich nevyhnal protiútok Bosniakov. Pre Bosniakov sa Srebrenica stala útočiskom, kde sa zhromaždili desaťtisíce utečencov z okolitých miest a dedín.
Časť obyvateľov sa pokúsila ujsť cez okolité lesy desiatky kilometrov až k bosniackym líniám, pričom boli vystavení ostreľovaniu zo strany srbských vojakov.
Srbské jednotky však mesto obkľúčili a snažili sa zabrániť OSN dovážať lieky a potraviny. Srebrenicu navštívil francúzsky generál Morillon, ktorý po nátlaku tamojšieho obyvateľstva vyhlásil Srebrenicu za „bezpečnú zónu“. Bosniaci odovzdali svoje zbrane OSN, ktorá tam nechala niekoľko stoviek vojakov. Kanadských vojakov čoskoro vystriedali Holanďania pod velením Thomasa Karremansa.
Pod tlakom sankcií OSN srbskí politici začali favorizovať ukončenie vojny v Bosne a Hercegovine. Ich posledným cieľom bolo dobyť tri bosniacke enklávy vo východnej Bosne, Srebrenicu, Žepu a Goražde. V júli 1995 preto spustili ofenzívu na Srebrenicu.
Jednotky OSN sa nachádzali v slabej pozícii. Vzdialené desiatky kilometrov od iných jednotiek OSN boli odkázané na pomoc zo vzduchu. Tá však neprichádzala. Na vine boli aj predošlé udalosti. Pri ostreľovaní trhu v obliehanom Sarajeve srbskými jednotkami prišlo o život 68 ľudí. V koordinácii s OSN začala NATO zvažovať letecké útoky na vojenské ciele bosnianskych Srbov, no po tom, čo Srbi začali brať vojakov OSN za rukojemníkov, od plánu upustila. Tento krok iba potvrdil domnienku Karadžića a Mladića, že porušovanie medzinárodného práva nebude mať žiadne konzekvencie.
Ďalšou komplikáciou bola nejasná právna situácia. Jednotky OSN sa síce smeli brániť v prípade útoku a odvrátiť útok na „bezpečnú zónu“, no zónu samotnú brániť nesmeli.
Srbské jednotky sa chystali na útok dlho vopred. Od začiatku roka 1995 holandským vojakom OSN, ktorí dočasne opustili zónu, bránili v návrate. Holandská posádka takto stratila tretinu svojich 600 mužov. Neslávna rola OSN vyvrcholila tým, že Holanďania vydali Srbom dokonca Bosniakov, ktorí pre nich pracovali. Aj keď sa Srbi pokúšali aspoň čiastočne ututlať rozmer genocídy, niet pochýb o tom, že holandskí vojaci sa stali svedkami nespočetných vrážd a znásilnení. Holanďania sa bránia tým, že odpor proti Srbom by bol býval beztak neúspešný, a takto sa aspoň vyhli zavraždeniu väčšiny žien.
Po príchode Srbov v Srebrenici zavládla panika. Časť obyvateľov sa pokúsila ujsť cez okolité lesy desiatky kilometrov až k bosniackym líniám, pričom boli vystavení ostreľovaniu zo strany srbských vojakov. Srbi začali znásilňovať ženy a dochádzalo k jednotlivým vraždám, čo bolo bežnou súčasťou srbskej politiky „etnických čistiek“. Aj keď väčšina obetí boli muži a chlapci, srbskí vojaci vraždili každého. V jednom prípade jeden z vojakov VRS podrezal dojča po tom, čo sa matke nepodarilo plačúce dieťa utíšiť.
Generál bosnianskych Srbov Ratko Mladić navštívil Srebrenicu krátko po jej dobytí. Pred televíznymi kamerami rozdával cukríky a sľuboval, že kto chce, môže odísť. Ženy a deti boli autobusmi poodvážané na teritórium Bosniakov, zatiaľ čo muži zostali zadržaní a mučení. Po odvedení zvyšku obyvateľstva sa začalo ich vraždenie. Dnes sa hovorí o vyše ôsmich tisícoch obetí, aj keď sú čísla po ešte stále prebiehajúcich exhumáciách korigované nahor.
Pre medzinárodnú verejnosť bola strata „bezpečnej zóny“ šok. Po genocíde v Rwande v predošlom roku už po druhý raz jednotky OSN neboli schopné zabrániť smrti tisícok civilistov, hoci sa nachádzali na mieste činu. O niekoľko týždňov neskôr padla aj druhá bosniacka enkláva, Žepa, kde sa v menšom rozmere zopakoval srebrenický scenár.
Srebrenica bola najväčšou tragédiou v krvavých vojnách po rozpade Juhoslávie, no bola aj finálnou obeťou, ktorá priniesla Bosne mier.
Dnes sa hovorí o vyše ôsmich tisícoch obetí, aj keď sú čísla po ešte stále prebiehajúcich exhumáciách korigované nahor.
Priniesla so sebou rozhodnutie medzinárodnej komunity, že nesmie dopustiť pokračovanie krvavej vojny v Bosne a Hercegovine a zasiahnuť.
V ďalších mesiacoch letecké údery pod mandátom OSN rozbili schopnosť Republiky srbskej efektívne koordinovať svoje vojsko a spolu s chorvátskou ofenzívou Mistral 2 primäla Srbov vrátiť sa k rokovaciemu stolu.
Dodnes však zostáva aj jedným z balvanov, ktorý ťaží bosniacko-srbské spolužitie. Napriek jednoznačnému odsúdeniu organizátorov genocídy medzinárodným tribunálom v Haagu v srbskej časti Bosny a Hercegoviny aj v Srbsku zostávajú vnímaní ako hrdinovia. Generálovi Mladićovi, ktorý bol za svoje zločiny odsúdený na doživotie, v jeho rodnej obci venovali nástennú maľbu.
Odsúdený bol aj prezident Republiky srbskej Radovan Karadžić, ktorý po vojne žil v utajení v Belehrade. Veľká časť Srbov v Bosne aj Srbsku však verdikty odmieta.
Symbolická je reakcia na prepustenie veliteľa Srbov v chorvátskom Knine po tom, čo si odsedel 15-ročný trest za vraždy Chorvátov aj nemeckého novinára v okupovanej Srbskej Krajine. Sociálne médiá boli plné podporovateľov, ktorí vítali „kapitána Dragana“ na slobode. Dragan Vasiljković pri návrate oznámil svoj plán stať sa poslancom srbského parlamentu – cieľ, ktorý sa mu ľahko môže podariť.
Samotná genocída sa popiera, lebo priznať ju by sa nehodilo k srbskému naratívu o „nebeskom národe“. Podľa srbskej národnej mytológie Srbi sú nebeský, Bohom vyvolený národ, ktorý principiálne vždy stojí na správnej strane histórie.
Srbskí politici pritom postupne pod váhou dôkazov začali upúšťať od svojej pôvodnej pozície, že sa nič nestalo, a namiesto toho sa snažia genocídu zľahčovať poukazovaním na zločiny druhej strany alebo tým, že obete si to „zaslúžili“.
Podľa logiky „nie je, čo nesmie byť“ aj vrcholní predstavitelia Srbska popierajú genocídu a tvrdia, že vražda osemtisíc ľudí je možno nešťastná, ale o genocídu tu nejde, veď genocídu by Srbi nespáchali.
Srebrenica bola najväčšou tragédiou v krvavých vojnách po rozpade Juhoslávie, no bola aj finálnou obeťou, ktorá priniesla Bosne mier.
Posledným kopnutím do obetí bola návšteva srbského prezidenta Aleksandra Vučića, ktorý pri dvadsiatom výročí genocídy navštívil Srebrenicu. Vučić síce v posledných rokoch odsudzuje zločiny spáchané v Srebrenici, no genocídu naďalej popiera.
Či je jeho ľútosť úprimná, je o to otáznejšie, keď si pripomenieme Vučićovu politickú minulosť: bývalý poslanec Srbskej radikálnej strany bol Miloševićovým ministrom pre informácie v rokoch 1998 – 2000 a ešte 20. júla 2005, na desiate výročie masakra v Srebrenici, v srbskom parlamente povedal:
„A vy bombardujte, zabite jedného Srba, my zabijeme stovku moslimov. A uvidíme, či medzinárodná komunita alebo hocikto iný udrie na srbské pozície, či smie takto zaobchádzať so srbským národom.“
Obzvlášť bolestné pre pozostalých je, ak sa im nepodarilo nájsť telá svojich blízkych. Osud mnohých obetí je dodnes neznámy, lebo sa zatiaľ nepodarilo nájsť a identifikovať všetky hroby. Podľa portálu Balkan Insight zatiaľ z vyše ôsmich tisícov obetí bolo identifikovaných len necelých sedemtisíc. Pre časť matiek to znamená, že sa nedožijú nájdenia svojich detí a manželov.
Aj keď boli hlavní zodpovední odsúdení, mnohí páchatelia zostali na slobode. Po vojne, ktorá si vyžiadala okolo stotisíc obetí, zostal v Bosne nefungujúci štát, ktorý uniesli politici. Pre mnohých z nich je podpora nacionalizmu a nenávisti voči iným nástrojom, ako odlákať pozornosť más od korupcie a vlastného zlyhania.
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.