Len čo človek dospeje, zodpovednosť za jeho výchovu sa zmení na zodpovednosť za výchovu tých, ktorí dospejú po ňom.
Futbalové kluby si zväčša pestujú svojich odchovancov. Vštepujú im odkaz, svoju filozofiu, ako obstáť v zápasoch. Nádejní futbalisti spoznajú know-how úspechu svojho klubu. Prináša to so sebou rad výhod, napríklad ušetrenie nákladov na nových, hotových hráčov na prestupovom poli.
No nie toto je najväčšou výhodou. Hráči spoznajú viac ako len know-how úspechu svojho klubu. Postupom času si uvedomia, že sa im vštepované hodnoty ako disciplína, kreativita či profesionalita môžu zísť aj v praktickom živote. Že nejde o izolované javy, ktorých význam končí za bránami tréningového centra. A azda to robí z futbalistu komplexného človeka.
Koľkí z nás chceli byť za mlada futbalistami? Ja určite. Následne som sa vo veľkom začal venovať behu. Vekom došlo vo mne ku katarzii, ktorú opisujem vyššie. Ranné vstávanie na tréning zo mňa nerobí v širšom kontexte len lepšieho bežca, ale aj človeka. Máte s tým tiež podobnú skúsenosť?
Byť s niekým
V Hnutí fokoláre, tak ako v mnohých iných spoločenstvách, skupinách či združeniach, sa veľký dôraz kladie na mladšiu generáciu. Zvykneme sa stretávať s deťmi či dospievajúcimi párkrát do mesiaca. A opäť nejde len o „vychovať si niekoho po nás“. Ide o hlbokú vieru, že odkaz, ktorý odovzdávame, akokoľvek zdeformovaný naším vnímaním, či skôr nevnímaním, má zmysel – lebo niekomu môže pomôcť rozvíjať sa. Ktorýmkoľvek smerom.
O tom, prečo jedinci preferujú byť súčasťou istej skupiny, existuje mnoho textov. Často ako dôležitý fakt vyplýva vôľa byť so sebe spriaznenými. Nepochybujem, že podobní si hľadajú podobných a niekde sa cítia lepšie ako inde. Na druhej strane niekedy sa tento dôvod príliš zvýrazňuje. Jeden zo základných ideálov je práve prijímať druhého v jeho odlišnosti. Málokde sa tomu tak učíme, ako keď trávime čas spolu akokoľvek rozdielni ľudia, z iných rodín, starí a mladí… dalo by sa pokračovať.
Ako si spomínate na svoje prvostupňové časy, pubertu či mladosť? Mali ste svoju skupinku, svojich priateľov, s ktorými ste sa stretali? Venoval sa vám niekto? Postupom času ste sa azda ocitli na druhej strane a už ste to boli vy, kto chodil tráviť svoj čas s pokolením po vás. Niečo asi také, ako keď ste vetu „pochopíš, až budeš starší“ namiesto vypočutia prvý raz sami vyslovili.
Rozdielni, a predsa podobní
Najzaujímavejšou však ostáva seba-aktualizácia. To, čo platilo pre nás, už nemusí úplne korešpondovať s realitou po nás. Keď sa našich chlapcov pýtame, s čím sa im podarilo pomôcť doma, najviac frekventovaná odpoveď je pomohol som vybrať riad z umývačky. Vždy sa pritom vďačne pousmejem, lebo za našich čias sme všetci hovorili pomohol som utrieť riad. Azda sme sa až tak zase nezmenili.
Čo sa za posledné mesiace zmenilo, bol spôsob, akým sme sa mohli vídať. Pochopiteľne, všeobecná situácia na jar nám znemožnila pokračovať v stretávaní sa. Jednou z významných hodnôt pri každej aktivite je jej pravidelnosť. Niekedy v tom období jeden z asistentov prišiel s odvážnym nápadom. Prečo nepresunieme naše stretká do online priestoru?
Úprimne, bola to jedna z najlepších aktivít, ktorú som počas karantény vykonával. A najskôr nehovorím len za seba, ak poviem, že sme veľmi vďační za túto nevyžiadanú skúsenosť. Aj v tej diaľke sme aspoň na hodinu týždenne sedeli poukladaní vedľa seba na obrazovke a len tak sa rozprávali, hrali hry, súťažili a hádali správne odpovede v kvízoch.
Ísť. Ale prečo?
Možno si spomínate na históriu Hnutia fokoláre, ako jednotliví poslovia jeho myšlienky šli do sveta. A potom na svoje zážitky v menšom, keď ste sa starou karosou trmácali do dedinky cez celý kraj, aby ste dve hodiny svojho času venovali tým mladším od vás. Dosť možné je, že ste to boli práve vy, čo ste vychovávali našu generáciu, a sme to my, čo sa stretávame s vašimi deťmi. V tomto smere sú cesty, a teraz nemyslím len tie krajské, naozaj nevyspytateľné.
Jedno, čo, trúfam si povedať, nás všetkých spája, keď počúvame deti či mladých rozprávať zážitky zo svojich škôl či domácich prostredí, je bázeň, ktorú máme voči nim. Samozrejme, okrem únavy, ktorú pociťujeme vždy na konci spoločného času. Lebo aj na vyberanie riadu z umývačky sa dá nazerať buď ako na očakávanú, nevyhnutnú pomoc doma, alebo ako na skutok, pri ktorom niekto musel opustiť svoju pohodlnú zónu. A skutočne, asi to budú motívy, ktoré sa v konečnom dôsledku rátajú.
Ako ten váš, keď ste dobrovoľne museli stráviť toľko času v autobuse, len aby ste mohli prísť na stretko.
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.