Politický globalizovaný svet sa teraz rozbehol, aby z koronavírusu, ktorý sa presunul na druhú pologuľu, vyťažil výhody. Po toľkom utrpení je to doslova nemiestne predstavenie.
Keď pozorujeme medzinárodné politické dianie, možno ľahko vybadať nárast očakávaného a nevyhnutného fenoménu, ktorý však vyznieva trápne: po troch až štyroch mesiacoch spolunažívania s koronavírusom sa najväčší politickí činitelia každého štátu snažia o nové nastavenie systému. Kladú si preto otázku, ako z dôsledkov po koronavíruse, ktorý zasiahol väčšinu planéty, vyťažiť pre svoju politickú kariéru čo najviac výhod.
V Ázii, zvlášť na Ďalekom východe, v pravdepodobnej kolíske Covidu-19, politici po počiatočných rozpakoch, nezodpovednom prístupe Číny pri oneskorenom posúvaní informácií a tvrdých drakonických opatreniach na zamedzenie pandémie, využívajú zdanlivé víťazstvo nad koronavírusom. Zvyšok planéty je pritom ešte stále zakliesnený v pasci nákazy. Úspešný vietnamský boj s koronavírusom zostal pritom takmer nepovšimnutý.
Na indickom subkontinente, kde sa zdalo, že to najhoršie už pominulo, sa vládni činitelia snažia prisvojiť si zásluhu za prvotné skromné šírenie koronavírusu, nehľadiac pritom na nemalé pochybenia a neschopnosť politikov sprevádzať utrpenie tých najchudobnejších. Aj v tomto prípade sa však nájde pozitívny prípad štátu Kérala, ktorý však pozná málokto.
V Rusku a bývalých sovietskych krajinách, kde si číslami nemôžeme byť až takí istí (nízka smrtnosť v porovnaní s počtom nakazených), režimy využívajú pandémiu, aby si regulovali isté delikátne záležitosti a upevňovali vlastnú, neraz neobmedzenú moc. Ktovie, ako to v skutočnosti je s priaznivým výsledkom politiky v Uzbekistane a v Kirgizsku?
To isté sa deje na Strednom východe, kde neraz neprimeraný lockdown, nezodpovedajúci reálnemu šíreniu koronavírusu, sa zbytočne predlžuje, len aby sa niektoré nepokojné skupiny obyvateľstva držali pod kontrolou.
Po mesiacoch spolunažívania s koronavírusom sa najväčší politickí činitelia každého štátu snažia o nové nastavenie systému.
Ďalším dôvodom je aj vážna ekonomická kríza vyvolaná korupciou zle riadeného hospodárstva a prudkým poklesom ceny ropy. Dráma v Jemene si pritom neustále vyžaduje ostražitosť.
Afrika so svojimi nízkymi číslami nakazených zostáva tajomstvom. Testov sa robí málo, pretože stoja príliš veľa. Politici však v obyvateľstve umelo živia obavy, aby odpútali pozornosť od iných, oveľa vážnejších problémov, ktoré ľudí sužujú.
O Severnej Amerike sa už toho popísalo veľa, možno až príliš. Pri USA sa zbytočne budeme vracať k anomálnej politike tejto digitálnej doby, kde hlavou štátu je prezident, ktorý sa spolieha len na vlastný nos. Politika je hnaná falošnými správami, postpravdou, umelým vytváraním nepriateľov, v prvom rade Číny, vrátane jasných prejavov oportunizmu, dokonca aj v prípade zrejmých dôkazov.
Ostáva ešte Južná Amerika, ktorá je nateraz svetovým epicentrom pandémie vyvolanej koronavírusom. Miestni politici sú teda uprostred krízovej situácie a snažia sa neprísť o výhodné postavenie, ku ktorému sa dostali. Vyhýbajú sa pritom zodpovednosti konfrontovať sa s každodennou tvrdou realitou. A to sa na scéne objavuje aj znepokojujúca postava Bolsonara, blízka podobným hráčom, ako je Trump, Boris Johnson a Modi, ktorí sú plodom egoistického chápania politiky.
A napokon je tu naša Európa… Zdá sa, že európske krajiny okrem Veľkej Británie na čele s premiérom, ktorý sa rád vymaňuje z pravidiel, no pritom osobne doplatil na ľahkovážnosť vlastnej analýzy, pomaly smerujú k otváraniu hraníc. Tento proces postupného uvoľňovania priestoru a opätovného osvojovania si slobody, ktoré sa medzitým ocitli v úvodzovkách, nie je vôbec jednoduchý.
Napriek tomu však kapitál utrpenia nazhromaždený počas mesiacov úplného uzatvorenia krajín nemožno zmietnuť jedným ťahom.
Azda práve v Európe sme svedkami tých najzrejmejších prípadov „zištného prospechárstva“ – mnohí si až opovážlivo pod diktátom všadeprítomných prieskumov snažia zaistiť vlastné postavenie, a pritom zrádzajú predchádzajúce pozície, neraz rovnako nekompromisné ako tie súčasné. Nič nezvyčajné, vždy bude niekto, kto zvíťazí a kto prehrá. Všade je to tak. A nie vždy zvíťazia tí, čo majú viac rozumu a ktorým viac záleží na spoločnom dobre.
Obozretnosť je zbraň v rukách občanov-voličov, ktorí tak či tak budú mať problém ujsť pred kampaňou na sociálnych sieťach tých najostrieľanejších politikov. Napriek tomu však kapitál utrpenia nazhromaždený počas mesiacov úplného uzatvorenia krajín, citlivosť na pravdu alebo aspoň na krutú realitu nemožno zmietnuť jedným ťahom. Niekde viac, inde menej budeme vedieť doceniť koherentnosť a charakternosť politikov. Celkom by stačilo, keby sme skôr, než odvolíme, zablúdili na internet a vytvorili si zoznam vyhlásení rôznych politikov o pandémii od januára do mája 2020. Dopracovali by sme sa tak k miere čestnosti či nečestnosti jednotlivcov a mohli by sme posúdiť mieru koherentnosti vízií kandidátov, ktorí nás budú zastupovať.
Každá európska krajina je iná, Macronovo Francúzsko nie je Conteho Taliansko, Merkelovej Nemecko nie je Grécko vedené Mitsotakisom alebo Nórsko na čele so Solbergovou. Ďalšie voľby ukážu, či národy dokázali z koronavírusu získať politické výhody: dozvieme sa, či s korunou na hlave skončili tí najčestnejší alebo tí najväčší oportunisti. Na mladej generácii medzitým badať novú politickú rozhodnosť. Potrebná je odvaha, nová hybná sila, ktorá bude mať veľa práce. Nevyhnutné je však dlhodobé nasadenie, krátkodobé úsilie by vyšlo nazmar.
Uverejnené v Città Nuova
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.