„Táto veta mi prenikla do srdca ako meč. Prvý raz som si uvedomila, ako nezáujem zabíja…!“ spomína Chiara Amirante.
Chiara sa po návrate z Dublinu vrátila do Ríma a riešila dilemu, ako pokračovať v poslaní, ktoré cítila vo svojom srdci, a pritom nezaťažovať rodičov… Začala pomáhať v komunite drogovo závislých, ktorú viedol kňaz don Mario Piccha a ktorého prácu si vážili aj Chiarini rodičia.
Chiara Amirante to mala do práce ďaleko, a tak sa vo februári 1991 presťahovala ku svojim priateľkám na Via Appia. Ide o dôležitý dátum, lebo vtedy začala chodiť aj do podchodov metra na stanici Termini a začala tak napĺňať svoje poslanie.
Na stanici Chiara nebola sama, pomáhali tam aj ľudia z Charity. Zabezpečovali tam určitú asistenciu skupinám, ktoré tam pomáhali. Boli tam dobrovoľníci z Komunity svätého Egídia, misionárky lásky Matky Terezy, zástupcovia rôznych združení a skupín z rozličných farností.
Teraz na stanici Termini nájdete všade značkové obchody. V tom čase bolo v podchodoch skutočné peklo. Bola to zóna, o ktorej sa dobre vedelo, že je do nej lepšie nevstupovať.
Keď Chiara spomína na to obdobie, hovorí: „Prvé stretnutie bolo hrozné napriek tomu, že už nie raz som bola na ulici a trocha som si zvykla na tento svet. Vedela som, že tento typ voľby ma vystaví veľkému riziku! Mladí ľudia, angažujúci sa na stanici, ma hneď upozorňovali, že ísť do týchto zón je skutočne veľmi nebezpečné. A potom dievča samo… ani len pomyslieť!
Nebola to túžba po nebezpečenstve, ale oveľa viac: tlak volania, ktorý bol silnejší ako strach.
Nemyslela som len na to, že by ma mohli zabiť, dokonca toto mohlo byť to najlepšie riešenie: zomrela by som ako mučeníčka na slávu Božiu. V týchto prostrediach však bola oveľa pravdepodobnejšia hrozba akéhokoľvek násilia a toto poznanie vo mne vyvolávalo veľký strach. Zostúpiť do istých podchodov znamenalo ísť v ústrety istej hrozbe.“
Jeden z dobrovoľníkov Charity sa Chiary s intuíciou opýtal: „Nerozmýšľaš nad tým ísť dole, však? Vyhoď si to z hlavy, je to šialenstvo!“ Chiara hovorí: „Nemal mi to povedať, lebo práve to som chcela! Nebola to túžba po nebezpečenstve, ale oveľa viac: tlak volania, ktorý bol silnejší ako strach. Mojím povolaním bolo ,zostúpiť do podsvetia‘ a ak podsvetie bolo tam dole, musela som tam ísť...“
Len čo ju ten dobrovoľník pozdravil a odišiel ponúknuť bagetu jednému bezdomovcovi na námestí stanice Termini, Chiara využila situáciu, aby sa išla pozrieť, čo je „o poschodie nižšie“.
Chiara spomína: „Už v polovici schodov som musela pripustiť, že mal skutočne pravdu! Hneď mi napadlo: ,Ak zídem ešte zopár ďalších schodov, nevyjdem odtiaľ celá.‘ Prvá scéna, ktorú som videla, boli mladí chlapci, ktorí sa tam bili s fľašami. Všetci boli zakrvavení a opití, niektorí z nich už vytiahli aj nožíky. Na boku bol chlapec, nehybne ležiaci na zemi, a nebolo jasné, či je mŕtvy alebo je po kolapse smrtiacej dávky. Vtedy som si povedala: ,Ten chlapec možno zomiera, musím ho ísť pozrieť. Intenzívne som sa modlila, aby som nabrala odvahu, a potom som išla behom k nemu presvedčiť sa, či ešte niečo môžem urobiť. Mala som pocit, že sa nachádzam na určitom poschodí pekla: jeden s nožíkom, ďalší zakrvavený, iní potetovaní s evidentnými jazvami, zdrogované dievčatá, ktoré robili prostitútky…“
Chiara sa schovala blízko chlapca ležiaceho na zemi. Povedal jej, že sa volá Angelo, a začal jej rozprávať svoj životný príbeh, ako keby sa oddávna poznali. Bol už v jednej komunite a prvý raz sa mu podarilo dostať z drogovej závislosti. Potom prišlo oznámenie o niektorých nevybavených záležitostiach, ktoré bolo treba uhradiť, a vo väzení upadol do tmy depresie. Po niekoľkých mesiacoch sa dostal z väzenia. Nemal dom ani prácu, jeho rodičia boli mŕtvi a z jeho súrodencov žil jeden v zahraničí a ďalší bol tiež vo väzení. Bol teda nútený žiť na ulici, kde sa stále točil kokaín a heroín. Navyše jeho priateľka bola s najväčšou pravdepodobnosťou tehotná (práve mala podstúpiť kontrolu u lekára), mávala epileptické záchvaty, ktoré dostávala nečakane, a on nevedel, ako jej pomôcť a ochrániť ju. Samotný fakt, že nebol schopný zabezpečiť jej strechu nad hlavou a nemohol byť dobrým a zodpovedným otcom pre svoje budúce dieťa, ho privádzal ku skratovému konaniu.
Chiara spomína: „Stretnutie s Angelom ma veľmi silno poznačilo, pretože nespočetne ráz som prešla hlbokou bolesťou bezmocnosti nemôcť ktoviečo urobiť pre tieto osoby. On potreboval prácu a bývanie, ale ja som vtedy nebola v stave dať takéto konkrétne odpovede. Bola som vyzbrojená mapou útulkov, centrami prijatia, vývarovňami, ale zdalo sa nemožné nájsť miesto, ktoré by ho prijalo spolu s priateľkou trpiacou epilepsiou a v požehnanom stave.“
Keď sa Chiara o dva dni vrátila na stanicu, stretla ho tam znova. Mal nejaký balíček v ruke, utekal oproti nej a povedal jej: „Sú to dva dni, čo ťa hľadám, toto je darček pre teba.“ Chiara zostala prekvapená a hovorí: „Nemáš ani halier, ako to, tento darček?“ A on: „Ty o tom nevieš, ale pred pár dňami si mi zachránila život! Keď si prišla, práve som sa spamätával zo štvrtej dávky za dva dni, pretože som sa rozhodol skončiť zo životom, aby som nemusel vzdorovať tomuto hroznému svetu.
„Prvý raz som si uvedomila, ako nezáujem zabíja…!
To, že som stretol osobu ako ty, ktorá sa zastavila na viac ako hodinu počúvať jedného nešťastníka, ako som ja, mi pomohlo pochopiť – že aj keby bola len jediná osoba na tejto zemi taká, ako ty, stojí za to žiť. A potom tá radosť, ktorú som videl v tvojom pohľade… Chcem ju nájsť aj ja!“ A ukázal Chiare nápis, ktorý namaľoval na múrik na stanici predtým, ako sa v niekoľko ráz pokúsil o samovraždu. Výkrik, ktorý sa rozhodol zanechať na mieste, kde chcel skončiť so životom, znel: „Napriek vášmu nezáujmu my existujeme!“
Chiara vyznáva, že táto veta jej prenikla do srdca ako meč. Hovorí: „Prvý raz som si uvedomila, ako nezáujem zabíja…! Zatiaľ čo jednoduché počúvanie môže priviesť osobu v bezvýchodiskovej situácii k rozhodnutiu nespáchať samovraždu. Môcť sa dotknúť rukou toho, že Angelo zmenil svoje rozhodnutie zomrieť, bolo ako kotva, ktorej som sa chytila pri mnohých chvíľach znechutenia, strachu a námahy pokračovať…“
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.