Ako žijeme počas karantény náš každodenný život? Začíname so sériou príbehov ľudí, ktorí napriek obdobiu izolácie žijú naplno a pre druhých ľudí.
Spomenula som si na okamih z ranej mladosti, keď sme cestovali vlakom s mojím bratom do severných Čiech na štúdiá a ktosi zastavil rozbehnutý rýchlik ručnou brzdou. Hluk, vŕzganie koľají a sykot brzdnej dráhy… Všetci cestujúci udivene a so strachom hľadeli z okien a skúmali, čo sa asi mohlo stať! Len nech sme rýchlo v cieli a nech v tmavej, desivej noci nečakáme dlhý čas!
Celá spoločnosť, celý svet sa v týchto dňoch ocitol v situácii, keď rozbehnutý rýchlik našich dní prudko spomalil. Naplánované termíny v mobile stratili význam, stretnutia pri káve s priateľmi, často nepotrebné nákupy v obchodných centrách, tlačenica v dopravných prostriedkoch a nervozita na hlavných cestách sa javí ako dávny film. Všade zavládlo mrazivé ticho.
Osamelé rodiny vo svojich domovoch, ako jednotlivé bunky, žijeme v novej realite sami so sebou.
Vysokozdvižný vozík na našej ulici v protiľahlej firme nám mihnutím prútika nenarúša ranné vstávanie. Tak často sme sa naň mrzeli, keď sme sa najmä v letných mesiacoch prebúdzali na zvuky už veľmi opotrebovaného motora. Iba bezúhonné vtáčiky štebocú na dvore a objavujú sa aj vzácne a nevídané druhy uprostred inak rušného mesta.
Osamelé rodiny vo svojich domovoch, ako jednotlivé bunky, žijeme v novej realite sami so sebou. Neutekáme do svojich firiem a na pracoviská, kde sme si často desať hodín denne odierali draho kúpené nohavice. Odrazu sme postavení tvárou v tvár všetkému, čo sme si už doma vybudovali, ale aj tomu, čo doma čaká na opravu, čo nemáme dokončené, usporiadané a čo sme ustavične odkladali na neskôr… To všetko, čo sme pre rýchlosť žitia nestihli.
Rozpracované projekty, nedokončené plány… Otcovia, mnohí bez práce, alebo tí, ktorí majú možnosť pracovať doma – „home office“ pri obrazovkách počítačov. Mamy, ktoré majú ešte svoju profesionálnu prácu a okrem toho zvládajú v jednej osobe deti, domácnosť, výchovu aj výučbu svojich detí…To je skica súčasnej nečakanej reality.
Zobudili sme sa do nových čias, zvláštnych chvíľ, pozeráme z okien domu, ako sa svet spomaľuje, brzdí. Aká bude brzdná dráha a kedy sa vlak zastaví úplne, a vieme aspoň odhadnúť, kedy sa pohne?
Od rána do večera na nás hľadí nový obraz skúmavým pohľadom.
Nik nemá na položenú otázku odpoveď. Ten vzácny čas, ktorý sme v posledných rokoch nemali skoro na nič, zamrzol a je ho neúrekom, na rozdávanie!
V dome, kde žijeme s manželom a synom Petrom, práca s drevom, reštaurovanie, tvorivosť a umenie napĺňa aktivity našich rúk. Často sa maľovanie a kreslenie stáva výrazovým prostriedkom komunikácie medzi nami. Syn Peter v prvých dňoch novej situácie postavil pred náš zrak kurióznu tvár Krista, ktorú vytvoril metalovým zlatom na tmavom podklade, kde veľmi jemne a citlivo naznačil Kristove oči a jeho tvár. Od rána do večera na nás hľadí nový obraz skúmavým pohľadom. V rôznych etapách dňa dostáva tajomná tvár Spasiteľa iný a hlboký význam. Žijeme pred jeho tvárou. Jediné, čo môžeme dnes pevne uchopiť, je prítomný okamih.
Náš malý rodinný svet, v ktorom žijeme, sa prestavuje na iný čas. Zatvorili sme malú ramársku dielňu a urobili sme si krízový plán, ako ísť ďalej deň za dňom. Zostať v režime, naučiť sa vystačiť s málom, napiecť chlebík a chodiť von do záhradky…
Prišli neľahké začiatky nových dní, prepletené správami a informáciami o šírení nákazy a dlhé ranné chvíle…
Zatvorili sme malú ramársku dielňu a urobili sme si krízový plán, ako ísť ďalej deň za dňom.
Niekedy si dáme s manželom skoro obradným spôsobom aj dve kávy za sebou. „Na všetko krásne máme čas!“ – tíško znie pieseň z rádia. Máme ešte čas? A ako ho zmysluplne využiť?
Telefón odrazu nezvoní a chvíle, keď sa počas obeda niekedy dva aj tri razy bežalo obslúžiť zákazníkov, sú už iba ako sen.
V nezvyčajnom tichu sa nám ozval istý priateľ kňaz s požiadavkou na rýchlu výrobu spovednice z plexiskla, aby sa mohol aj on, aj farníci chrániť pred nebezpečným vírusom. Manžel objednal veľký rozmer plexiskla a našiel v zásobe hranoly, z ktorých narezal, napílil a poskladal bezpečnú konštrukciu. Zaujímavé a neobvyklé zadanie v práci nás potešilo a manžel s veľkou precíznosťou skonštruoval netradičnú zákazku. Keďže sa zatvorili všetky firmy, veľké sklo z plastu priniesli manžel so synom v rukách z firmy v našej štvrti. Prišli úplne zmorení, ale šťastní, že môžu prispieť malou obetou.
Často skloňované slovo „rúško“ sa dostalo odrazu na prvé miesto v našom slovníku. Jeho nedostatok vyvolal takmer paniku. Naposledy som sa s ním stretla v pôrodnici pred 38 rokmi, keď sa narodili naše dvojičky. Nikdy by mi nenapadlo, aký vzácny artikel mám doma v zásobách rôznych bavlnených látok.
Paralela medzi rúškom Veroniky, ktoré ponúkla Kristovi na krížovej ceste, a ochranným prostriedkom dnešných dní, sa stáva viac ako aktuálnou. Veronika chcela uchrániť zmučenú Ježišovu tvár a my sa dnes potrebujeme chrániť pred nebezpečnou nákazou, ktorá mučí ľudstvo. Hľa, VI. zastavenie krížovej cesty, na ktorom odrazu všetci stojíme.
Dávno odložený šijací stroj sa dostal k slovu a zásoby materiálov z plátna zaplnili môj ateliér. Našla som veľa výborných návodov a vyskúšala som si strihy rúšok na tvár. Dokonca aj veľmi potrebné gumičky a stužky momentálne nedostupné pre zatvorené predajne získala moja švagriná v Senci od pani z galantérie. Tu sa ozvali susedia, mladí medici, lekárka z hospicu a mnohí blízki. Potreba rúšok sa otvorila všade navôkol. Všimla som si na sociálnej sieti jedného nášho farníka, staršieho pána, že je často aktívny, a napísala som mu, ako sa má, či niečo nepotrebuje a či má rúško. Na druhý deň sme mu jedno vložili do schránky. Je sám v byte a nevychádza von.
Uvariť o jednu porciu navyše takmer nič nestojí a ani nám to nechýba.
Často sme sedávali v kostolíku a podávali si ruky na znak pokoja, teraz môžeme aspoň zdvihnúť telefón a počuť sa. Na ďalší večer sme niesli ďalšie rúška k lekárke z našej farnosti. Suseda práve pred domom kŕmila mačky. Srdečne sme sa pozdravili a dali do reči o momentálnej situácii. Tiež sme jej ponúkli rúško. Vďačne ho prijala a na druhý deň povedala manželovi, že keď teraz nemáme prácu, ona prinesie niečo na rámovanie…
Náš osamelý a inak obdarovaný sused Vojto z vedľajšej ulice, ktorý sa u nás v posledných mesiacoch zvykol zastaviť pre pár drobných, chodí teraz denne k nám, netušiac, v akej kríze je svet. Bez rúška, vydesený, nechápe, že všetky obchody zatvárajú. Stal sa naším reálnym živým Ježišom. Lieky, obedy, kus chleba... to sú malé mince, ktoré dlhujeme svetu a ľuďom, ktorí sa dostali často do nepriaznivých okolností. Uvariť o jednu porciu navyše takmer nič nestojí a ani nám to nechýba.
V sobotu pri práci v záhrade sme spomínali na naše vnúčatá, ako sa tešili návštevám u nás a poskakovali na trávniku a veselo džavotali. Poletovali ako motýle a napĺňali radosťou každý kút. Manžel pripravoval domáce hot dogy a kuracie nugetky. Vinea nemohla chýbať a taktiež sa vždy našla nejaká dobrota. Prestierali sa veľké stoly a servírovalo sa detské i dospelácke menu.
Malé skutky pomoci, solidarity, všímavosti, záujmu, ochoty a obety nás prenesú po zázračnom moste v náročnom období skúšok.
Dcéry prichádzali obťažkané deťmi a vzájomná radosť a láska kolovala. Odrazu nemôžu k nám a my k nim! Dnes pri spomienkach na naše vnúčatá som cez vysoký živý plot začula jasný pozdrav dieťaťa. Nebolo ho vidieť, tak som podišla bližšie. Stálo tam dievčatko, asi sedemročné. Hovorím mu: „Ako krásne si nás pozdravila, pripomínaš mi naše vnúčatá, ako sa voláš?“ Usmiala sa a hovorí: „Volám sa Chiara.“
Zmrznuté dni roztápa láska, susedská, malá, tichá a krásna. Pokúsme sa spoločne pozerať von zo svojich okien strachu a obáv a vidieť blížnych, ktorí sú na tejto lodi s nami. Láska a modlitba nám ako mocná vlajka žiaria v dňoch. Malé skutky pomoci, solidarity, všímavosti, záujmu, ochoty a obety nás prenesú po zázračnom moste v náročnom období skúšok.
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.