Súbežne s prebiehajúcimi teologickými ekumenickými dialógmi medzi kresťanskými tradíciami v ostatných desaťročiach, počnúc obdobím po Druhom vatikánskom koncile, vznikol aj pojem „dialóg života“ kresťanov. Tento všeobecne rozšírený dialóg má svoj špecifický výraz v Hnutí fokoláre a zvlášť v komunite, ktorú tvoria katolíci a evanjelici v nemeckom Ottmaringu. Toto komunitné mestečko, tzv. citadela, bolo založené v šesťdesiatych rokoch 20. storočia. Vo viere, že viditeľná jednota kresťanov je Boží projekt, kresťania tam žijú a pracujú vo vzájomnej láske podľa Božieho slova. Tým aj svedčia o naplnení Ježišovej modlitby za jednotu jeho učeníkov (Jn 17, 21).
Dialóg, rozhovor dvoch: dvoch ľudí, dvoch rodín, dvoch cirkví, dvoch politických strán… je príležitosť, spoločne sa pozerať na dôležité témy, otázky spoločného záujmu. Východiskový stav dialógu: obidve strany dialógu majú hlboký záujem o tému, ktorá je im drahá. Obidve strany sú rovnoprávne a v téme zorientované. Podmienkou, aby dialóg úspešne prebiehal, je, aby sa obidve strany vzájomne počúvali a usilovali sa pochopiť druhú stranu.
Východiskový stav dialógu: obidve strany dialógu majú hlboký záujem o tému, ktorá je im drahá. Obidve strany sú rovnoprávne a v téme zorientované.
Cieľom nesmie byť presviedčanie o svojej pravde, ale spoznávať bohatstvo, postoje a názory druhej strany. Následne je potrebné nájsť to spoločné v pohľade na diskutovanú tému. V dnešnom názorovo pestrom a pluralitnom svete sme na takýto dialóg vlastne „odsúdení“, aby sme sa dokázali na niečom dohodnúť.
Vyššie povedané platí pre každý odborný, teologický, vedecký, kultúrny, politický dialóg v spoločnosti alebo v Cirkvi. Platí to aj pre každodenný život kresťanov i pre prežívanie viery činnej v láske, pre „dialóg života“.
Na tohtoročných ekumenických modlitebných stretnutiach v rámci Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov alebo v rámci Aliančného modlitebného týždňa som s vďačnosťou voči Bohu zažívala radosť z modlitieb, ktoré odrážali prežívanie živej viery. Boli inšpirujúce a veľmi blízke. Keď sa vieme spoločne modliť, znamená to, že sme si blízko aj v prežívaní viery. Toto je jedna podoba viditeľnej jednoty kresťanov. Aj keď tieto spoločenstvá nie sú masovo rozšírené, sú však významné a inšpirujúce.
Ďalšou, viac rozšírenou podobou viditeľnej jednoty kresťanov býva naše spolužitie v panelákoch, na dedinách, v zamestnaní, všade, kde žijeme a pracujeme ako kresťania z rôznych cirkví a cirkevných spoločenstiev. Pre lásku k Ježišovi, nášmu Pánovi, sa cítime bližšími a vzájomne sa ďalej zbližujeme. Kristus nás spája na spôsob duchovného príbuzenstva, to môže byť veľkou posilou pre kresťanov, ktorí žijú a pracujú v prostredí neprajnom voči kresťanom. Za totality sme si to často odskúšali – a bolo to pre nás veľkým povzbudením. Ak si to okolie všimne: „Pozrite, aký majú pekný vzájomný vzťah, ako si pomáhajú a spoločne so samozrejmosťou pomáhajú druhým ľuďom okolo…!“, tak to je správne.
Partnerstvo „dialógu života“ vychádza z rovnocennosti a spočíva vo vzájomnej úcte a v skutkoch lásky, nie je o presviedčaní o tom svojom. Pritom sme vďační za dary, ktoré nám v našej vlastnej cirkvi, v našom cirkevnom spoločenstve Boh dáva. V televíznom rozhovore zástupcov troch kresťanských cirkví v rámci Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov odzneli pekné vyjadrenia na charakterizovanie vlastného duchovného spoločenstva: „Každé spoločenstvo má svoju vôňu, svoje dôrazy“ (J. Szollos), alebo „Každá cirkev vybrusuje svoje duchovné bohatstvo ako diamant“ (I. Eľko)[1], alebo „Všetky kresťanské konfesie spolu tvoria jednu, svätú, katolícku a apoštolskú cirkev.“
Partnerstvo „dialógu života“ vychádza z rovnocennosti a spočíva vo vzájomnej úcte a v skutkoch lásky, nie je o presviedčaní o tom svojom.
Dekrét o ekumenizme Druhého vatikánskeho koncilu k tomu hovorí: „Zachovávajúc v potrebných veciach jednotu, nech majú v Cirkvi všetci – podľa daru, ktorého sa každému dostalo – patričnú slobodu čo do rozličných foriem duchovného života a disciplíny, ako aj rozmanitosti liturgických obradov, ba i čo do teologického spracovania zjavenej pravdy. Vo všetkom však nech zachovajú lásku. Takým spôsobom budú totiž oni sami v čoraz plnšej miere dávať najavo pravú katolíckosť a apoštolskosť Cirkvi.“[2]
V dnešných časoch je žiaduca vzájomná solidarita v pracovných a politických prostrediach s členmi kresťanských cirkví. Jej nosným prvkom je vzájomná modlitba za cirkvi našich priateľov[3]. Toto ovzdušie nám dáva nádej, že Duch Svätý nás bude viesť vo viere a láske k viditeľnej jednote kresťanov.
Naliehavé výzvy doby nám všetkým členom kresťanských cirkví a cirkevných spoločenstiev kladú spoločnú zodpovednosť: chrániť ohrozené hodnoty a princípy na všetkých úrovniach verejného života, aby v nich zaznieval spoločný hlas kresťanov. To je imperatív žiť a pracovať pre stále viditeľnejšiu jednotu. S dôverou prosíme: „Spoj nás v jedno, Pane, spoj nás jedným putom, spoj nás v jedno bratskou láskou.“
Článok vyšiel po konzultácii s ThDr. Antonom Konečným.
[1] Vysielanie TV Lux 18. januára 2020 s predstaviteľmi Bratskej jednoty baptistov, Ján Szollos, Evanjelickej cirkvi a. v., Ivan Eľko, Rímskokatolíckej cirkvi, Ľudovít Pokojný.
[2] Dekrét Druhého vatikánskeho koncilu o ekumenizme Unitatis redintegratio, čl. 4.
[3] Chiara Lubichová, ktorej storočnicu narodenia si v tomto roku pripomíname, rada odporúčala: „Miluj cirkev toho druhého ako svoju vlastnú.“
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.