V Pôstnom období sa azda viac ako inokedy zastavíme v dynamike každodennosti, aby sme sa zamysleli nad naším smerovaním. Každý piatok v rámci pôstnych zamyslení vám prinesieme reflexie k dvom zastaveniam od Danila a Anny Marie Zanzucchiovcov z Hnutia fokoláre, ktorí iniciovali hnutie „Nové rodiny“. Všetky sú publikované v knihe Krížová cesta vedená Svätým Otcom Benediktom XVI. z Vydavateľstva Nové mesto.
Každý kresťan, aj každá jednotlivá rodina má svoju via crucis: choroby, úmrtia, finančné problémy, chudobu, zrady, nemorálne správanie jedného alebo druhého, nezhody s príbuznými, prírodné pohromy. Každý kresťan, každá rodina však môže na tejto bolestnej ceste upriamiť svoj pohľad na Ježiša, Boha a človeka.
I. zastavenie: Pán Ježiš je odsúdený na smrť
… Pilát nenachádza žiadnu zvláštnu vinu, pre ktorú by mohol Ježiša odsúdiť. Podlieha tlaku žalobcov a Nazaretský je tak odsúdený na smrť. Zdá sa, akoby sme počuli teba samého:
„Áno, bol som odsúdený na smrť.
Toľkí z tých, čo sa zdalo, že ma milujú a chápu ma, dali na klamstvá a odsúdili ma.
Nepochopili, čo som hovoril.
Zradeného ma vydali sudcom a odsúdili.
Na smrť, Ukrižovaný, na najpotupnejšiu smrť!“
Nemálo z našich rodín trpí pre zradu manželského partnera, najdrahšej osoby. Kde skončila radosť z blízkosti, zo života v súlade? Kam sa podelo, keď sme sa cítili ako jedno? Kde je to „navždy“, ktoré sme si vyslovili?
Hľadieť na teba, Ježišu, Zradený, a prežívať s tebou chvíle, keď sa rúca láska a priateľstvo, ktoré sa vytvorili v našom manželstve, pocítiť v srdci rany zo zradenej dôvery, stratenej dôvernosti, zmiznutej istoty.
Hľadieť na teba, Ježišu, práve teraz, keď ma súdi ten, čo si nespomína na puto, ktoré nás spájalo v úplnom darovaní seba samých.
Len ty, Ježišu, ma môžeš pochopiť, môžeš mi dodať odvahu, môžeš mi povedať slová pravdy, aj keď je ťažké ich pochopiť.
Môžeš mi dať tú silu, ktorá mi umožní, aby som nesúdil podľa seba, aby som pre lásku k tým deťom, čo ma čakajú doma a pre ktoré som teraz jedinou oporou, nepodľahol…
II. zastavenie: Pán Ježiš berie kríž na svoje plecia
… Pilát vydáva Ježiša do rúk starších, veľkňazov a stráže. Vojaci mu kladú na plecia šarlátový plášť a na hlavu tŕňovú korunu, v noci sa mu vysmievajú, týrajú ho a bičujú. Potom ráno kladú na neho ťažké drevo, kríž, na ktorý bývajú priklincovaní zločinci, aby všetci videli, aký koniec čaká páchateľov neprávosti. Takmer všetci blízki ušli.
Táto udalosť spred dvetisíc rokov sa opakuje v dejinách Cirkvi a ľudstva. Aj dnes. Je to Kristovo telo, je to Cirkev, ktorá je znova bitá a ráňaná. Keď ťa tak vidíme, Ježišu, krvácajúceho, samého, opusteného a vysmievaného, kladieme si otázku:
„Tými ľuďmi, ktorých si tak miloval, žehnal a osvecoval,
tými mužmi a tými ženami nie sme azda aj my, dnes?“
Aj my sme sa poskrývali zo strachu, že budeme aj my trpieť, a zabudli sme, že sme tvoji nasledovníci.
No najhoršie na tom je, Ježišu, že k tvojej bolesti som prispel aj ja. Aj my manželia a naše rodiny. Aj my sme prispeli a obťažili ťa neľudskou ťarchou. Každý raz, keď sme sa nemilovali, keď sme pripisovali vinu jeden druhému, keď sme neodpúšťali, keď sme sa nezačali mať znova radi.
A my zatiaľ pokračujeme v tom, že dáme na našu pýchu, chceme mať stále pravdu, ponižujeme toho, kto je nám blízky, aj toho, čo spojil svoj život s naším životom. Zabúdame, že ty sám, Ježišu, si nám povedal:
„Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, urobili ste mne.“
Povedal si to presne tak: „Mne.“…
Viac o knihe
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.